Kvalita slovenskej športovej žurnalistiky má mnoho mien a dlhú tradíciu – Dušan D. Kerný

RTVS dobrá v športe, babrácka v nedostatku spravodajcov
Kuzminová je doma. Za živa v Bystrici, po smrti v nebi. Spomínať na Soči treba azda aj kvôli športový redaktorom. Marcel Merčiak sa blysol ako zvyčajne, ale na záver aj komentárom. Hovoril o potrebe, nevyhnutnosti, aby sa šport dostal do stredu verejného záujmu. Myslím si, že ho dobre chápem. Pamätám si, ako bývalý rozhlasák ktorým ešte v kútiku srdca stále, zrejme do posledných dní budem, na žiacky pohár čs. rozhlasu na Slovensku / tak sa vtedy volalo RTVS/ a jeho dušu, Gaba Zelenaya. O masovej, žiackej ľahkoatletickej olympiáde od školských, okresných, krajských kôl až po celoslovenské vyvrcholenie sa vtedy muselo hovoriť preto, lebo podporovaný masový šport jestvoval!

Pamätám si na výkon Marky Zavarskej, prvej slovenskej športovej rozhlasovej reportérky s vybrúseným jazykom prinajmenšom ako Gabo – vedeli pohnúť štadiónmi, školami, masami žiakov, masovým záujmom o šport. Preto fandím slovám s ktorými sa Marcel Merčiak lúčil v poslednom vstupe zo Soči – tlakom na to, aby šport dostal v našej novej spoločnosti a nových spoločenských pomeroch, ktoré sa vytvorili za posledných 20 rokov v tejto Slovenskej republike skutočne to miesto, ktoré mu náleží – a to od ranných detských, školských čias budúcich Žampov.

Dnes sa pod obrovským plagátom bratov Žampovocov, ktorý visí už dávno na konci zjazdových dráh na ich požičovni lyží v Tatranskej Lomnici nik nečuduje, keď sa necháte fotografovať. Adam sám je dojatý vrelým privítaním športovcov v Banskej Bystrici, veď je aj väčšia ako jeho Kežmarok. Olympiáda nám opäť ukázala kvalitu športovej žurnalistiky, osobitne to teší v prípade verejnoprávnej RTVS, bol to výborný výkon, dobre sa počúvali besedy moderátorky Hargašovej, v nich sa prejavila jej hlavná sila, jej rozhovor s našimi už nepretekajúcimi biatlonistkami rozšíril obzor tak laickej ako aj odbornej verejnosti. Veď biatlon je z rozličných dôvodov tiež v centre pozornosti.

Doslova ma nadchol bielovlasý Jozef Jarkovský z ktorého hlasu priamo vyviera energia a senzačný, nenapodobiteľný štýl pokiaľ ide o olympiády od Liliahameru, teda od 1994 ! Ale inak po mnohé víkendy. Vždy keď počúvam tohto Košičana uvedomujem si, ako sú športoví novinári nádenníci mikrofónu, koľko piatkov – sviatkov zo života do toho dali, vlastne tým žili a žijú – veď Jarkovský je už šesťdesiatnik a stále mu to ide! Tak ako keď človek počúva zamatový hlas iného veterána Stanislava Dutku. A senzácia! v Deň materinského jazyka dal veľmi dobre počúvateľný ranný moderátor RomanBomboš slovo Karolovi Polákovi a ten hovoril o prznení slovenského jazyka v rozhlase, o nehanebnom zaprasení. Karol Polák sypal jeden príklad za druhým a skončil riadnym kladivákom: v slovenčine médií je dnes, po dvoch desaťročiach samostatnosti viac bohemizmov, viac sa preberá z češtiny ako v čase spoločného štátu!

Aj táto poznámka hovorí o vytrvalej tradícii kvality športovej žurnalistiky na Slovensku. A aký drastický je rozdiel, keď sa pozrieme na zahraničnopolitických spravodajcov! V časoch Ukrajiny majú na Slovensku monopol českí, slovenských niet. Nikto nepripomína smrteľný hriech: zrušenie desaťročia budovanej siete slovenských zahraničnopolitických spravodajcov vedením Zemková/Machaj/Sámelová. Protestoval vtedy tak Laco Ťažký či uznávaný historik rozhlasu Vladimír Draxler a mnoho iných. V športovej žurnalistike sa udržuje laťka náročnosti a v zahraničnopolitickej nie. Prečo?! To je otázka pre managerov, pre novinársku obec a spoločnosť. Možno sa uspokojiť na Slovensku aj v tomto so zahraničným mediálnym monopolom, keď sa dookola svet tak dramaticky vrtí? Je možné, že česká verejnoprávna televízia a rozhlas majú dostatok pripravených spravodajcov, ktorí inmformujú z Krymu, Kyjeva, Moskvy a Washingtonu zároveň v jednom vydaní televíznych novín a RTVS mala prvého spravodajcu, teda spravodajkyňu na Kryme niekoľko týždňov po českých až 6. marca?