Dávnejšie som konštatoval, že najsmiešnejšie na SME je, že sa človek naSMEje. Hlavným zdrojom čierneho humoru vlajkovej lode kľúčových mienkotvorných médií na Slovensku je budovanie pocitu intelektuálnej výnimočnosti, ktorá by sa mala vzťahovať výlučne na vlastné redakčné, autorské a čitateľské zázemie, ale načrtnuté budovanie mentálnej nadradenosti sa realizuje dlhodobým a cieľavedomým atakovaním najnižších ľudských inštinktov – nepočínajúc a nekončiac permanentným udržiavaním živočíšnej agresivity a nekonečnej nenávisti, pričom dnes už môžeme nedvojzmyselne konštatovať, že zápas o ovládnutie verejnej mienky ide doslova – teda nielen obrazne – cez mŕtvoly.

Teraz už nejde len o legendu o mŕtvom študentovi, ktorého zahral 17. novembra 1989 na pražskej Národnej triede dodnes žijúci dôstojník Československej spravodajskej služby, čo vtedy spustilo lavínu masových protestov v celom štáte, pretože verejnosť ešte nebola zvyknutá na skutočnú brutalitu a citlivo reagovala na podobnú správu, ktorej aspoň prechodne väčšina ľudí uverila, hoci informácia bola oficiálne dementovaná ako falošná, čo sa napokon aj potvrdilo, ale v tom čase už splnila svoj účel, aby na emocionálnej vlne širokej verejnosti nezvratne získali moc úzke záujmové skupiny, teda aby uskutočnili štátny prevrat.

Naozaj by to bolo komické, keby to v súčasnosti už nebolo tragické a spojené s dvojnásobnou vraždou neznámeho mladého novinára a jeho priateľky. Davová psychóza, ktorú v spojitosti s uvedeným ohavným činom koordinovane vyvolali opozičné strany, prezident, médiá a ich zahraniční tútori, opäť nastavila verejnosti zrkadlo. Obrazy, ktoré poskytli najmä televízne obrazovky, sú desivé. Panoptikum reaktivovaných opotrebovaných figúr doplnené o nastupujúce generácie nedočkavých horlivých karieristov a popri nich svoje sekundy slávy zažili úplne anonymné tváre zo sfanatizovaného davu, ktoré oduševnene skandovali nadiktované heslá a bezducho rotovali po plochej dráhe zmýšľania svojich posvätných politických idolov a nepoškvrnených parlamentných krikľúňov.

Žiť v zajatí slovenčiny, ktorú dnes už poriadne neovládajú nielen rozhlasoví a televízni moderátori, ale ani protagonisti Slovenského národného divadla a pedagógovia Vysokej školy múzických umení, má svoje nespochybniteľné výhody. Slovenský jazyk nás nevdojak chráni pred medzinárodnou hanbou, lebo subštandardné politizovanie a neutíchajúca produkcia nezmyslov, vrátane pretekov v  invektívach a verejných súťaží v nepodloženom ohováraní, nemôže prekročiť rámce lokálnych médií a pridružených diskusií, ktoré už dávno preukázali svoju neopodstatnenosť. Hoci sa im programovo vyhýbam, dovolím si konštatovať, že 99 % príspevkov anonymizovaných pseudonymami je len patologickou výmenou vzájomných urážok, spravidla bez akéhokoľvek vecného vzťahu k témam jednotlivých článkov.

Prirodzenú ochrannú jazykovú bariéru neprekonajú ani internetové prekladače, ktoré možno na profesionálnej úrovni fungujú v rámci hlavných svetových jazykov, ale celkom iste ich používanie je prakticky nemožné v korelácii k systémom komunikácie málopočetných skupín. Výsledky prekladov – založené na nedostatočnej slovnej zásobe a úplnom nezvládnutí rodov, časov a pádov – sa nedajú pokladať ani za vtipné. Preto nie sme vystavení ani vážnemu riziku nebezpečných spamov, lebo internetová slovenčina na prvý pohľad každému trocha vzdelanému človeku jednoznačne signalizuje primitívny podvod. Kiež by to bolo väčšine ľudí jasné aj vo sfére politických manipulácií, prinášaných vierozvestcami zo zahraničia.