Stretnúť človeka, ktorý vám pošepne motto k tomu, čo poznačilo aj váš život, znamená stretnúť šťastie. Stalo sa. Na oslavách osemdesiatin môjho učiteľa, publicistu, neskôr aj priateľa a kamaráta, autora stoviek komentárov o československom futbale, jeho osobnostiach, pána doktora Jozefa Kuchára. Nie bývalého hráča bohatou históriou opradeného futbalového Tatrana Prešov, ale plodného novinára, za ktorého som sa v závere príhovoru jeho jubilantom pokúsil na spomenutých oslavách priblížiť slovom poeta:

„Ešte raz kebych na svet prišiel, niesol bych srdce na dlani, ostal bych deckom celý život, láskavou rukou otca, mamky hladkaný.“

V ten deň, nebolo to veľmi dávno, lebo kniha, ktorú čítate už bola takmer dopísaná, práve vtedy som mal možnosť spoznať človeka, vďaka ktorému som znova raz na konkrétnych súvislostiach života pochopil, že krásou duše človeka vie byť aj futbalová láska. Tá jeho začala v starobylom Prešove, alebo ak chcete v Aténach nad Torysou, v meste kde už v štyridsiatych rokoch minulého storočia hrávali Mexiko, Argentína či ďalšie, len pre veľmi dávno narodených obyvateľov Prešova, známych to vtedajších štvrtí tohto mesta športu a vzácnych ľudí, futbalové osobnosti nevynímajúc, futbalový turnaj medzi prešovskými ulicami. Hrávali ho aj ratolesti z Táboriska, Hollywoodu , Pri mlyne i chlapci z iných ulíc či štvrtí ,tohto – dnes - mesta mladých ľudí a vysokoškolákov.

Nuž a keď vyrástol Anton Kopčák (na fotografii s Jozefom Kuchárom), ktorý uzrel svetlo sveta v rodine jednoduchých rodičov otca Vojtecha a mamky Terézie24. októbra 1942, tiež sa pripojil ku Kandráčovcom, Eliášovcom, Synajovcom, Kuchárovi, Benkovi a ďalším, aby šíril slávu futbalového Prešova. A znova sa to stalo.  Anton Kopčák však tú futbalovú slávu nielen šíril, ale futbal aj obohacoval. I keď oveľa neskôr. Nie však ako futbalista!

 Rodný domček Na žľaboch opustil ešte ako študent vtedajšej 11 ročenky na Konštantínovej ulici, lebo nedokázal v sebe utlmiť pri nácviku jednej spartakiádnej skladby smiech a vtedajší stredoškolský profesor telesnej výchovy mu naparil z telocviku zlú známku. Otec, pekárenský majster, vyslyšal synovu prosbu a tak mladý Anton v 1960 roku úspešne zmaturoval  ako študent 11 ročnej strednej školy na ulici Februárového víťazstva v Košiciach. So sebou si odniesol v srdiečku do Košíc aj živú spomienku na prvý ligový zápas Tatrana s Karlínom Praha, keď v bráne Prešova chytal brankár obrovskej postavy Mrlina, ba odniesol si so sebou aj futbalové spomienky na večnosť, keď chodil potom na ligové zápasy s pionierskou šatkou na krku, lebo v takom oblečení mali deti na ligové zápasy voľný vstup.

„ Potom, keď nás usporiadatelia pustili do útrob štadióna, sme si šatky dali spravidla z krku dole a fandili ako deti Jozefovi a Jánovi (Ečimu) Karelovcom, Gejzovi Šimanskému, Jožkovi Kuchárovi, Eduardovi Ciulisovi, Rudkovi Pavlovičovi, Františkovi Kušnírovi, jeho menovcovi Semešimu, ktorý jediný vedel skvele vykopávať sviečky vysoko nad hlavu, ale aj Jozefovi Kováčovi a ďalším. Ba dodnes si pamätám, ako krásne boli v jednom výklade poukladané darčeky a suveníry, ktoré ako reprezentant Československa priniesol domov z historického zájazdu slávneho mužstva Československa v Brazílii, populárny Laco Pavlovič“ – zaspomínal dnes stále pacientmi vyhľadávaný košický chirurg, MUDr. Anton Kopčák.

„Nie, futbal som v Košiciach, ba ani predtým v Prešove ako registrovaný hráč nikdy nehral. Svoj život som upísal po úspešnom absolvovaní Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach chirurgii, ktorú nám v metropole slovenského Východu prednášal jej známy zakladateľ, univerzitný profesor MUDr. Ján Kňazovický. Vždy s úctou spomeniem, že mi život dovolil dotýkať sa odbornosti a ľudskosti človeka, ktorý prežil monarchiu, dve svetové vojny a všetky slovenské štátne zriadenia i režimy. Cibriť svoju odbornosť v kruhu ikony svetovej chirurgie, ktorého úžasný rešpekt cítiť v kruhu odbornej verejnosti z tejto oblasti aj v súvislosti so vznikom univerzitných vied lekárskych znamená nespreneveriť sa jeho odkazu – hlavne odbornosti a sústavnému vzdelávaniu sa. Vlastne, aj vďaka tomu som sa dostal neskôr k futbalu.

Keď ma zo známeho funkcionárskeho trojlístka slávnych futbalových VSS Košice Ladislav Kropáč, Zoltán Juhász, Štefan Nógrady, práve MUDr. Zoltán Juhász oslovil, či by som to odborne, medicínsky, nechcel vo VSS skúsiť pri mládeži, nerozmýšľal som dlho. Veď do dnešných dní si vážim motiváciu a zápal pre futbalovú krásu, ktoré mi vštepili už vyššie spomenutí a ku ktorým sa neskôr pridali aj tréneri a  hráči, ktorí už pôsobili aj vo VSS Košice. Všetkých vymenovať nemôžem, ale okrem docenta Jozefa Vengloša, Jána Gajdoša,  Antona Švajlena, Jozefa Bombu, Jožka Štafuru, Jána Pivarníka, Jána Strauzsa, Jaroslava Polláka, Andreja Daňka bol medzi nimi aj mladý, vtedy veľmi ambiciózny človek, absolvent Fakulty telesnej výchovy a športu v Bratislave, okrem toho syn môjho priateľa a blízkeho spolupracovníka, mladý, technicky slušne vybavený futbalista, Peter Benedik. Vtedy som ešte nevedel, že práve pri jeho výbere futbalistov – vysokoškolákov, budem končiť s futbalom ako lekár – chirurg v slovenskej univerzitnej reprezentácii. Stalo sa tak  po Svetovej univerziáde v japonskej Fukuoke.“

So záujmom som si vypočul ďalšie skvelé svedectvo jednej futbalovej doby v súvislostiach života. V podaní ideálneho človeka, síce dosť skúpeho na slová, ale bohatého na činy. Úžasne skromného. Náš dialóg nedrobil informáciami typu ako na trénerskej rade VSS, ktorú viedol jej vtedajší kormidelník docent Jozef Vengloš, informoval všetkých o vedeckých poznatkoch univerzitného profesora MUDr. Branislava Bohuša, CSc., mimochodom skvelého atléta, trénera ženského atletického družstva v Košiciach z vysokohorskej prípravy. Nechválil sa, že to bol práve on, ktorý spolu s primárom docentom MUDr. Pavlom Holéczym ešte v januári 1993 vykonal vo východoslovenskom regióne na chirurgickom oddelení Železničnej nemocnice s poliklinikou v Košiciach prvú laparoskopickú operáciu žlčníka a zaviedol túto operáciu ako primár tohto odelenia do rutinnej chirurgickej praxe. O rok získal na Európskom inštitúte Telechirurgie vo francúzskom Strassburgu atestáciu z tejto chirurgickej odbornosti.

Nerozťahoval debatu do podrobností o odborných chirurgických kongresoch a vedeckých podujatiach na Slovensku, v Čechách, vo Francúzsku, Poľsku, Maďarsku, Nemecku, Anglicku, Brazílii či ďalších krajinách, kde odborne na dané vedecké témy vystupoval.

Radšej sa usmieval nad zážitkami vedúceho lekára mládežníckych československých a slovenských futbalových reprezentácií, pri ktorých ako vedúci lekár pôsobil.

„Vieš, taký náročný tréner, akým bol Milouš Kvaček, ktorý strávil najlepšie hráčske roky v Hradci Králové, aby s týmto mužstvom získal v roku 1960 domáci majstrovský titul mal tiež svoj štýl práce. Ten tréner, ktorý svoju trénerskú kariéru odštartoval v Liberci, od začiatku 80. rokov minulého storočia pracoval pre čs. futbalový zväz. S československým výberom do 18 rokov získal dvakrát striebornú medailu na majstrovstvách Európy, v roku 1983 sa dostal s československou "dvadsiatkou" až do štvrťfinále svetového šampionátu tejto vekovej kategórie. Nuž a práve on bol prvým, veľmi náročným trénerom, ktorého som stretol ako lekár pri reprezentačnom kolektíve. Bol náročný na prácu lekára pri všetkých futbalových kolektívoch, ktoré viedol. Neprekvapuje ma, že. pod  taktovkou Milouša Kvačeka robili prvé kroky na medzinárodnej scéne napríklad futbalisti Skuhravý, Hašek, Bílek alebo Kubík či ďalší nespomenutí. Pri ňom som na svojom prvom veľkom medzinárodnom futbalovom turnaji Družba v Bulharsku, kde hrali kompletné jedenástky všetky vtedajších socialistických štátov sveta, prežil svoj reprezentačný lekársky krst. Mimochodom, v úlohe jedného z futbalových rozhodcov na tomto podujatí pôsobil aj ďalší východniar, Štefan Czeto, z Michaloviec. Nezabudnem ako som chcel s vedúcim výpravy reprezentačného mužstva Kórejskej ľudovodemokratickej republiky, na tomto podujatí vymeniť odznak Československého futbalového zväzuza odznak vtedajšieho severokórejského vodcu Kim Ir Sena, ale nepochodil som. Taká vec zo strany vedúceho tohto reprezentačného kolektívu neprichádzala absolútne v úvahu...

Vrátim sa však k pôvodnej myšlienke o Milošovi Kvačekovi. A ani Peter Benedik nebol v tomto smere od neho veľmi odlišný. On tiež vo svojom tíme veľa vyžadoval od každého jeho člena. Keď sa Peter dozvedel, že sme práve v Košiciach s kolektívom chirurgov zaviedli artroskopickú operáciu meniskov v kolenách futbalistov, chcel niekedy vedieť možno viac ako samotný chirurg. Nakoniec, Peter Benedik vie najlepšie sám priblížiť svoje skúsenosti v spolupráci s pánmi Venglošom, Kvačekom, Škripkom, alebo funkcionármi Jiřím Křenekom či Františkom Sahulom z vtedajšieho Československého futbalového zväzu. Náš, slovenský odborník z oblasti medicíny pri futbale, MUDr. Pavol Malovič, ma aj do takej práce zaktivizoval. Jedným príležitostným rozhovorom.“

Mnoho príbehov futbalových osobností aj v tejto knihe dokumentuje, že futbalová láska zostala aj pre MUDr. Antona Kopčáka zo všetkých vášní najsilnejšia. Zaútočila na neho už v čase ranného detstva. Na jeho hlavu, srdce, telo i dušu. K futbalovej láske existuje toľko ciest a príbehov, koľko je ľudí a futbalistov, futbalových funkcionárov či skutočných fanúšikov. Cesta každého z nich je osobná.

Futbalové cesty Slovenskom, Českom, Rumunskom, Maďarskom, Bulharskom, Nemeckom, Poľskom, Francúzskom, Holandskom, Izraelom, Libanonom, USA, Japonskom, Talianskom, Švajčiarskom a inými krajinami znamenali aj pre MUDR. Antona Kopčáka úžasnú školu života. Znamenali bohatstvo, ktoré v sebe tento na prvý pohľad nenápadný človek nosí.

Keď som stretol jeho žiaka, zástupcu primára Železničnej nemocnice v Košiciach, chirurga MUDr. Petra Čontoša a mal možnosť s ním prehodiť skutočne iba zopár slov, nedalo mi aby som touto cestou neobrátil pozornosť aj na mnohých ďalších ním pre odbornosť i život cibrených skvelých ľudí. Napríklad na MUDr. Erika Boroša, MUDr. Ivana Maťúša či MUDr. Petra Sopka. Aj vďaka tomu  môžem napísať, že najväčšie šťastie, ktoré ma môže stretnúť, je to, že sa dotknem, nájdem si znova ďalšieho oddaného priateľa. Nemusí byť vôbec len jeden, ale rovnako ich nemusí byť ani veľa.

Na základe rozprávania sa s Antonom Kopčákom, pri pohľade na jeho krásne viaceré vyznamenania, z ktorých ma zaujali nielen to zo Slovenského futbalového zväzu či Cena

Gaba Zelenaya udelená Úniou slovenských novinárov, ma najviac oslovilo vyznamenanie, ktoré som postrehol skryté vo vlastnom srdci tejto nie všednej, nie každodennej, ale na prvý pohľad veľmi jednoduchej, preto na písanie portrétu veľmi ťažkej a vzácnej osobnosti:

MUDr. Anton Kopčák skryl v sebe samom bohatstvo priateľstva. Chráni si ho práve tým, že si ho ukryl v srdci, aby si ho na večnosť vážil ako vlastný život. Život, počas ktorého bol lekárom futbalových dorastencov VSS Košice, klubovým lekárom mužov košickej Lokomotívy či už vyššie spomenutých futbalových reprezentácií. Už táto skutočnosť spôsobila, že v rámci chirurgie sa venoval aj liečbe športovo – futbalových úrazov. Najskôr klasickými, potom aj artroskopickými operáciami poškodení vnútorného kolena či operatívnej liečbe slabinových poranení futbalistov.

Našiel si čas aj na návraty. Do histórie. Pred rokom vydali v Košiciach  Internacionáli VSS Košice bulletin Vtedy si mnohí žijúci pamätníci pripomenuli 65. výročie vzniku tohto slávneho futbalového klubu. On, MUDr. Anton Kopčák držal v tej chvíli stručnú žlto – modrú útlu knižku a v nej bola aj fotografia s Petrom Benedikom, Jožkom Oborilom, Štefanom Jutkom, Štefanom Batányim, Adolfom Schérerom, Romanom Benedikom, Františkom Hoholkom, Jaroslavom Borošom, celkom som v nej napočítal 103 mien a priezvisk, ktoré nie je účelom menovať v tejto publikácii. Tak isto ako nie je účelom rozpisovať úvahu, prečo chýba súčasným Košiciam skvelý ligový futbal, ktorý v tomto meste bol roky rokúce, prečo niet v súčasnej metropole slovenského Východu moderná futbalová aréna, ale ani viacerých častejších návratov k tým starým, zlatým košickým futbalovým časom.

Pribúda hrdinov, ubúda ľudí. Čo tam smrť. Tá nie je v živote najhoršia. I keď každý život by mal byť drahý, posvätný. Aj vo futbale sú horšie veci, ktoré musíme prežiť. Preto je potrebné poznať portréty osobností, ktoré napísali  skutoční nositelia životných múdrostí a právd pre naše životy i životy iných, ktorí prídu po nás.

Mal som možnosť pred rokmi kráčať našimi rodnými Košicami. Spolu s Petrom Benedikom. Kráčali sme vtedy aj vedľa Leteckej vojenskej nemocnici v tomto krásnom meste súčasnosti. „Tu žije, pôsobí, svoj krásny a bohatý život jeden z lekárov, ktorý bol vzácnou osobnosťou pri mužstve slovenských univerzitných futbalových reprezentantoch na jedných majstrovstvách sveta. Tu prežíva odbornú večnosť v živých sekundách MUDr. Anton Kopčák. Primár, chirurg, tiež  futbalový fanatik s láskavým srdcom pre futbal a život. Pôsobil vo VSS, keď sme boli ešte mladí.“

Nie len futbalová mladosť by bola krásna doba, keby prišla až neskôr v živote – zareagoval som vtedy. Teraz to dávam knižne na papier. Možno preto, aby aj tieto riadky  mohli byť toho svedectvom. Záleží znova len na spôsobe a forme nášho pohľadu.

                                                                                              Jozef Mazár,

úryvok z pripravovanej knihy Futbaloví anjeli a démoni