Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Kružliak bol najstarší matičiar – Dušan D. Kerný

Na Slovensku bolo veľmi málo médií, ktoré by neoznámili v prvých dňoch februára úmrtie Imricha Kružliaka. RTVS mohla vďaka archívu Slovenskej televízie uviesť zo série Gen.sk dokumentárny profil o ňom. Vo filmovej snímke z rôznych časových etáp života vydal o sebe a prežitých udalostiach od tridsiatych rokov XX. Storočia svedectvo sám I. Kružliak.

 

Rozsiahly text pod názvom Za Imrichom Kružliakom prvý februárový pondelok pripravil v Pravde Vladimír Jancura, autor, ktorý urobil z novinovej historickej publicistiky najpozoruhodnejší žáner v denníkovej tlači na Slovensku. Využil rozhovor s dlhoročným priateľom Imricha Kružliaka matičiarom Pavlom Pollákom, autorom prvej biografie a bibliografie o nebohom. Vlani pod názvom Vyznávač kráľovstva ľudského ju vydala Matica slovenská. Keď Pollák vlani v decembri písal pre SNN článok o stoštyriročnom pamätníkovi, bolo zrejmé: Kružliakovo storočie je už dlhšie ako sto rokov. Kružliak bol najstarší matičiar. Ešte ako zdatný deväťdesiatnik bol aktívnou podporou pre matičné zhromaždenia a matičných činovníkov. Roman Kaliský, ktorý okrem iného bol s Kružliakom aj poradcom prvého prezidenta SR, poukázal na to, že Kružliaka označovali počas jeho mnohoročného pôsobenia v Slobodnej Európe, vrátane vtedajšieho tlačového orgánu ÚV KSS Pravdy, za fašistického ľudáka a nevedeli mu zabudnúť, že vstúpil do mníchovskej vysielačky v čase, keď ju financovali americké spravodajské organizácie, osobitne CIA, kým zasa slovenská emigrácia ho puncovala za čechoslovakistu – označením, ktoré sa používalo namiesto nadávky.

 

Pritom Kružliak bol medzi prvými, ktorí v Štrasburgu, v Bruseli a vo Vatikáne žiadali pre Slovensko samostatné uplatnenie v Európe. Teda v čakárni dejín, ako to pomenoval Kružliak, pripravovali medzinárodnú pôdu na to, čo je od roka 1993 skutočnosťou. Osobný Kružliakov priateľ, renomovaný lekár, profesor Michal Valent, autor skvelej spomienkovej knihy Priatelia moji, bol to iný čas, vlani k stoštvrtým narodeninám JUDr. Imricha Kružliaka napísal článok do časopisu jeho alma mater – Komenského univerzity. Kružliak bol predsa jednou z osobností spomedzi absolventov univerzity. No text prof. Valenta napokon skončil na stránkach SNN, lebo bol o „kontroverznej osobnosti“. Matica sa tiež stala predmetom útokov, pretože si uctila Kružliaka. Práve tieto skutočnosti ukazujú, ako sa stále nevieme vyrovnať s tým, s čím sa museli počas mnohých režimov vyrovnať mnohí ľudia. Kružliak má dnes význam pre to, aby sme pochopili, ako to všetko bolo, a nie aby sme dodatočne kádrovali. Veď oné slovo kontroverzný sa stalo výbavou dnešných kádrovníkov. A bráni nám vecne hovoriť o realite našich slovenských dejín. Kružliakov život ukazuje, že by sme sa nemali nechať strhávať čierno-bielym videním. Ani nám tak nejde o samotnú túto osobnosť, ale o to, aby sme našli spôsob, ako sa vyrovnať s našimi vlastnými dejinami bez mediálnej inkvizície a kádrovníkov.

 

Imrich Kružliak nemal ešte zďaleka tridsať, keď ho ustanovili do úradu šéfa slovenskej tlače. Až do jeho smrti sme sa, vrátane autora týchto riadkov, na to spytovali, aby sme pochopili atmosféru vtedajšieho režimu, v ktorej sa, ako neraz v slovenských dejinách, lámali, ale aj rodili charaktery.Kružliak bol vo volebnom štábe Demokratickej strany, ktorý v roku 1946 drvivo so ziskom takmer šesťdesiatich dvoch percent vyhrala voľby na Slovensku. Preto sme boli prvou a jedinou krajinou, kde komunizmus pod názvom socializmus prišiel zo Západu. Z Čiech, kde bolo toľko jeho prívržencov ako nikde inde vo východnej Európe.

 

Nie som povolaný dávať na vážky jednotlivé úseky Kružliakovho života, ale ak sa v niečom pestrá činnosť Imricha Kružliaka dnes ešte môže prihovárať aj širokému nematičnému publiku, tak je to práve azda poznaním, že netreba zjednodušovať a že si treba vždy položiť otázku, ako by sme my obstáli v zlomových chvíľach. Posledná otázka, ktorú som mu v Mníchove položil, bola, ktorého historika novejgenerácie si najväčšmi váži. „Pozdravuj,“ povedal mi, „Tomáša Černáka. Je to autor už troch kníh o Gustávovi Husákovi...“