Kríza zmení Ukrajinu – ale ako? – Dušan D. Kerný

Netrohaty, netrohaty , nechajte ho, nechajte ho! S výkrikom odháňajú ľudia odnášajúci dokrvaveného muža. Na chrbte má nápis milicia. Odháňajú tých, čo policajta v bezvedomí ešte chcú biť. Biť alebo dobiť? Len jedna zo scén noci z 18. na 19. Februára. O polnoci je 9 mŕtvych, ráno o šiestej už 21 mŕtvych z oboch strán. Pouličná vojna. V európskom meste. V centre takmer 50 miliónového štátu. Bulvár Kreščatik a presmutné pamätníky – tým čo zomreli a zomierajú na ožiarenie po výbuchu atómky v Černobyle/1986/ a obetiam najväčšej masovej vražde, štvordňového masakru vyše tridsaťtisíc kyjevských Židov v rokline Babij Jar na okraji mesta /1941/ – to teraz nahradili obrazy nočného požiaru a streľby úplne inej Ukrajiny. Môžeme ostať pasívni?

Mladí spoza hraníc

Prvým pôvodným zdrojom toho, čo si myslia a o čom hovoria ľudia na Ukrajine bolo vysielanie pre krajanov pod skúseným vedením redaktorky Ingrid Skalickej. Takto krajanské vysielanie – časť zahraničného vysielania RTVS určeného pre zahraničie – o konské hlavy predstihlo iné zložky RTVS a to tak redakcie pod pyramídou, teda rozhlasové, ako aj v Mlynskej doline, teda televízne. Vďaka prepojeniu na vysielanie Regina, teda nie hlavnej rozhlasovej časti Slovensko 1, sa o tom dozvedeli aj poslucháči na Slovensku. Veľa ukrajinskej tematike venovalo národnostné vysielanie RTVS v ukrajinčine. Študenti zo Zakarpatska navštívili Slovensko. Rozsiahlou, takmer hodinovou reláciou tiež predbehli najmä spravodajskú zložku RTVS, doslova o celé konské dĺžky televézne spravodajstvo, ktoré až niekoľko dní po nich prišlo na to, že sa dá hravo dostať do Užkorodu, Mukačeva a do centra západnej časti Ukrajiny, do Ľvova! Je to neuveriteľné – všetko je pod jednou strechou a človek zvonka, len tým, že sleduje verejnoprávnu RTVS vidí a počuje tie obrovské rozdiely v pozornosti venovanej najbližšiemu susedovi, štátu, kde žije naša slovenská menšina!!!! Národnostné vysielanie nám sprostredkovalo názory mladých ľudí. Jedna študentka bola za silnú nezávislú Ukrajinu, rovnocennú Rusku a s čo najlepšími vzťahmi s EÚ. Ostatní zdôrazňovali: celá mladá generácia je za vstup Ukrajiny do EÚ. Inak si budúcnosť nepredstavujú. „Na Zakarpatí takto rozmýšľajú 99-ti zo sta a ten jeden, to je člen Janukovičovej Strany regiónov“. „Odchádzame zo Slovenska a vieme, čo to znamená byť členom EÚ“, hovorili študenti. Treba počuť to mladé nadšenie, aby boli zrejmé dve veci. Po prvé – aké veľké očakávania sú v jednej časti Ukrajiny od Európskej únie a ako sú spojené s požiadavkou zavrhnutia terajšej vlády. Na druhej strane to fatálne zjednodušenie, že ide o vstup do EÚ. Veď EÚ päť rokov vyjednávala s Ukrajinou asociačnú dohodu – čo znamená dlhý, desať, pätnásťročný Bruselom kontrolovaný proces prijímania množstva zásadných zmien v celom ukrajinskom štáte a oddelenia sa od systému, ktorý je v Ruskej federácii.

Bezvízový styk
Nadšenie mladých zo Zakarpatia sa nás dotýka ako členov EÚ a ako Slovenska, suseda – sme súčasťou tých nádejí a očakávaní. A ilúzií značnej časti verejnosti, ktoré EÚ do istej miery vyvolala bez toho, aby si s nimi teraz vedela dať rady. Jedno z riešení leží v Bruseli už dlhšie na stole - bezvízový styk pre značnú časť tých ľudí s ktorými je možno komunikovať, keď to nie je možné s prezidentom Viktorom Janukovičom a jeho štruktúrami proti ktorým naopak treba použiť bruselské sankcie. To sa nás týka, sme bezprostrední susedia a ak sa to prijme budeme jedným z tých štátov, kam bude bezvízový styk pre značnú časť Ukrajincov zrejme možný.

Politika Bruselu
Je to politika tej istej EÚ, toho istého Bruselu, ktorý takrečeno cvičil s rôznymi vládami SR, keď išlo o postavenie akéhosi elektronického berlínskeho múru na hraniciach s Ukrajinou, podmienka toho, aby SR bola prijatá do schengenského priestoru. Čo sme si mysleli vtedy? Že našu hranicu s Ukrajinou naozaj nepriedušne uzavrieme ? Je to len 80 kilometrov. Čo sme si mysleli, keď sa objavili popod túto hranicu pašerácke tunely – veď to je priam metafora ukrajinského prístupu. Časť politiky a oligarchov chcela získať aj od Barrosoveho Bruselu, aj od Putinovej Moskvy, ako aj od Si Ťin-pchingového Pekingu čo sa len dá a robiť si vždy len to, čo ona chce.

Česi v Kyjeve
Po krvavej noci z 18. na 19. februára sa ukázalo, ukrajinský prezident ani Barrosovi a ani Merkelovej telefón nezdvihne! Telefonuje iba s viceprezidentom USA lebo uňho je na nočných rozhovoroch Arsenij Jaceňuk, jednoznačný favorit diplomacie USA. Vitalija Kličku poslali na Majdan, aby demonštrantov požiadal oddeliť sa od radikálov – ale na námestí už do večera sú len radikáli u ktorých Kličko nie je autorita. Robí sa však účet bez hostinského – bez kľúčovej osoby, vtedy ešte vo väzení – Júlie Tymošenkovej.
Vieme to od očitých svedkov – od reportéra českej TV Jozefa Pazderku a od reportéra českého rozhlasu Martina Dorazíma. Vstupovali do vysielania s dvadsať minútovými prestávkami – dali presný obraz, ako to v strede Kyjeva večer a v noci vyzeralo. Keď pred deviatimi rokmi a v rokoch po nich bola tzv. oranžová revolúcia mali slovenské printové média, a dnešná RTVS reportérov na mieste. Teraz majú úplný mediálny monopol české médiá aj pre slovenské publikum. A v novinách v SR sa uchoval jeden jediný znalec, novinár, ktorý píše o Ukrajine roky. V „oranžovej“ išlo o nezávislú Ukrajinu, dnes nie sú celkom vylúčené úvahy ani o rozpade, rozdelení, Ukrajiny tak ako to bolo zo ZSSR a dvomi federáciami v Európe. Vtedy aj dnes však znie otázka - Ak sa presadí Majdan naplno, autonómna oblasť Krym chce vystúpiť zo zväzku Ukrajiny, ba dokonca vytvoriť s inými oblasťami Federatívny maloruský štát. Ako kríza zmení nášho suseda? K tomu sa vrátime osobitným komentárom Dušana D. Kerného.