Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:
  • FOTO TASR - Martin Baumann
    FOTO TASR - Martin Baumann

Kráľom bol, aj ním zostane - Vladimír Mezencev

 

 

Ján Kozák už „iba“ extréner futbalovej reprezentácie SR

 

Nebolo to tak dávno, ale odvtedy sa v našom futbale udialo veľa vecí, na ktoré sa len tak ľahko nezabúda. Za päť rokov v tomto športe môže nastať veľa nečakaných situácií. Tak napríklad v roku 2004 sa Grécko v Portugalsku stalo majstrom Európy, i keď stávkové kancelárie tomuto futbalovému outsiderovi určili kurz na získanie titulu 1:250. Nikto z odborníkov pritom nečakal, že reprezentácia tejto krajiny postúpi už zo skupiny. To je však udalosť, ktorá sa nás veľmi netýkala aj preto, lebo Slovenská republika sa na tento šampionát starého kontinentu ani neprebojovala.

 

Pre mnohých bolo veľkým šokom aj nominovanie Jána Kozáka staršieho z Košíc za futbalového trénera Slovenska v roku 2013. Veď slovo búrlivák spojené s jeho menom znamenalo zo strany všetkých médií tu najjemnejšiu charakteristiku tohto muža. Častejšie sa o ňom písalo a hovorilo ako o enfant terrible, či vulgárnom a agresívnom trénerovi, pred ktorým často museli byť v strehu nielen rozhodcovia a funkcionári, ale i niektorí kolegovia novinári.  Kto však Jána Kozáka dobre poznal, vedel, že má vrodený výrazný zmysel pre spravodlivosť, ktorý dokázal rozohriať aj jeho hlavu natoľko, že nie vždy reagovala na situáciu tak, ako je zvyknutá väčšina z nás... Tak teda, jeho nominácia za trénera seniorskej reprezentácie SR, tak veľmi sledovanej osoby prevažnou väčšinou národa, ho spočiatku rozdelila na dva tábory. Jeden bol presvedčený, že to bolo najsprávnejšie rozhodnutie vedenia Slovenského futbalového zväzu /SFZ/ a jeho predsedu Jána Kováčika, druhý sa rozhorčoval nad tým, že najlepší slovenskí futbalisti sa dostanú „do rúk“ tohto rebela, ktorý si takúto dôveru rozhodne nezaslúži. Veď z jeho strany možno očakávať všeličo: výtržnosti, slovné i fyzické útoky, urážky... Pri rôznych debatách zástupcov oboch táborov, najčastejšie pri káve, pive, či niečom tvrdšom sa napriek ich rozdielnym názorom rýchlo zhodli na jednom: tak či onak, futbalu rozumie ako málokto z nás, okrem toho má za sebou aj neobyčajne úspešnú hráčsku i trénerskú kariéru. Veď komu na Slovensku sa podarilo stať sa najlepším československým futbalistom roka, teda získať kráľovskú korunu a okrem toho doviesť svojich zverencov ako prvých v našej republike /1.FC Košice/ až do finálovej skupiny Ligy majstrov? Predsa len Kozákovi!

 

VÔBEC NEŠLO O PENIAZE

Zhodou okolností sme sa pred niekoľkými rokmi stretli v kaviarni, ktorá patrí prvému viceprezidentovi SFZ Richardovi Havrillovi. „Určite si to vieš predstaviť, pripravoval som sa už na odchod do dôchodku a podľa mojich predpokladov mal pre mňa predstavovať príjem asi 450 eur mesačne. Práve vtedy ma sem pozvali majiteľ tohto zariadenia a predseda zväzu Ján Kováčik. Ponúkli mi miesto trénera reprezentačného áčka s nástupným platom 15 000 eur plus vypísané prémie. Vzal som si niekoľko dní na rozmyslenie a až potom nasledoval môj súhlas“, povedal Jano Kozák. Určite nič neprikrášlil, muselo to byť naozaj tak. Nemusel dodať, že túto funkciu nevzal kvôli peniazom. Uvedomoval si, koľko práce ho čaká. Samozrejme, aj on žije z peňazí, niekedy ich dostával dosť – a na také niečo sa dá veľmi rýchlo zvyknúť. V prípade jeho súhlasu s touto ponukou však boli na poslednom mieste. Veď už dovtedy si zvykol na rôzne ohovárania, výmysly, urážky v médiách, ale on sám nikdy so svojim menom nehazardoval. Preto ten čas na rozmyslenie. Koľko našich renomovaných trénerov by pri vyslovení tejto ponuky prerušili Jána Kováčika zvolaním: „Beriem to!“.

 

Odvtedy pretieklo Hornádom, na brehu ktorého sa na Spiši J.Kozák narodil, veľa vody. Reprezentačný tím pod jeho vedením dosiahol niekoľko výrazných úspechov, čo sa odzrkadlilo aj v dvojnásobnom predĺžení zmluvy so SFZ. Došlo aj k zvýšeniu platu i k 200-tisícovej odmene za postup na EURO 2016 vo Francúzsku. Skutočne veľa peňazí, o ktorých sa môže snívať aj najvyšším ústavným predstaviteľom našej republiky. Futbal však nemá logiku – a táto myšlienka, denno-denne skloňovaná v mnohých debatách o najpopulárnejšom športe platí aj v súvislosti s platmi kormidelníkov jednotlivých štátnych reprezentácii. Niektorí z nich zarábajú takmer 20-krát viac než Ján Kozák dostával pôvodne.

 

KTO MU VLASTNE FANDIL?

Darmo, Ján Kozák či už chce, alebo nie, dokáže poriadne šokovať. Všetkým. V minulosti svojou kvalitnou hrou na úrovni svetovej triedy, potom už svojimi trénerskými úspechmi v I.FC Košice, zároveň často až vulgárnym vyjadrovaním aj agresívnym správaním sa počas tejto jeho životnej etapy. To však nebolo všetko. Takmer celý náš národ doslova rozjasali výsledky slovenskej reprezentácie pod jeho vedením, predovšetkým v kvalifikácii a účasti na ME 2016. Pred ním viedli mužstvo SR až deviati tréneri, jedná osobnosť väčšia než druhá, ale iba on z nich získal čestný, ale neoficiálny titul – najúspešnejší. Teraz však prišiel z jeho strany krok, ktorý opäť šokoval minimálne polovicu občanov republiky, keď sa sám vzdal funkcie reprezentačného kormidelníka. Dva roky pred vypršaním zmluvy. To všetko „iba“ kvôli nočnému žúru siedmich jeho zverencov po nevydarenom kvalifikačnom stretnutí s Českom. Tento jeho krok doslova vyrazil dych všetkým milovníkom futbalu u nás, avšak málokto ho za to kritizoval, málokto odsúdil. Naopak, mnohé osobnosti vysoko ocenili jeho ráznosť, nekompromisnosť, otvorenosť a postavenie sa k celej záležitosti chlapsky a čelom. Z jeho predchodcov predovšetkým Ladislav Jurkemik, člen čs. reprezentácie, ktorá sa v Belehrade v roku 1976 stala majstrom Európy. Podľa neho vážne porušenie disciplíny sedmičky hráčov sa na dlhé roky dostane do ich „futbalového kádrového posudku“, pretože v zahraničí sa v kluboch na ich potenciálneho hráča pozerajú komplexne: tam sa nepozerajú iba na jeho výkony, ale i na správanie sa mimo ihriska. Legendárny Jozef Golonka vyhlásil J. Kozáka doslova za kráľa, pretože iba takáto dôstojná osoba na tróne sa dokáže zachovať v kritickej situácii ako on: nekompromisne, ale pritom spravodlivo so zachovaním si vlastnej tváre. Kozákovi aj v tomto prípade išlo iba o futbal, veď svojou abdikáciou prišiel o štvrť milióna eur, ktoré by ešte zarobil do vypršania zmluvy v roku 2020. Kto na jeho mieste by pustil z rúk takúto príležitosť zarobiť si balík peňazí a v prípade postupu na šampionát Európy, čo nebolo nereálne predsavzatie, by sa jeho príjem zvýšil o ďalších 200 tisíc?

 

Áno, vzdal sa svojho postavenia reprezentačného trénera, ale to bolo asi najchlapskejšie a najdôstojnejšie rozhodnutie v jeho živote. V očiach aj tých, ktorí „ho veľmi nemuseli“ poriadne vyrástol. Aj niektorí bývalí poprední slovenskí futbalisti a teda aj reprezentanti ako Szilárd Németh, Miroslav Karhan a ďalší ocenili, že „diskotékovú noc“ sa tréner Kozák nesnažil zamiesť pod koberec ako „rodinné tajomstvo“, ale naopak, hovoriť o nej a riešiť ju. Samozrejme, iná vec je, keď ho podporia a tým odsúdia „sedem nestatočných“ tréneri a bývalí hráči, inou však keď aj stále aktívni futbalisti. Za všetkých spomeňme Jána Ďuricu, v súčasnosti stopéra Dukly Praha. Tento, napriek svojmu veku 36 rokov, stále vynikajúci hráč a opora pražskej Dukly, komentoval nedisciplinovanosť hráčov slovami, že ich jednoducho nechápe a keby nad Českom aspoň vyhrali, tak by sa nejaká forma ospravedlnenia mohla hľadať.

 

Po šokujúcom vzdaní sa funkcie trénera reprezentačného celku SR Kozák sám zvolal tlačovú konferenciu. Po prvýkrát vo svojom živote a možno aj naposledy. To, že aj v tejto chvíli mal ešte stále dôveru svojho „chlebodarcu“, teda Slovenského futbalového zväzu potvrdzuje miesto jej uskutočnenia – bola na pôde tejto inštitúcie. Vystupoval na nej možno trochu emocionálnejšie než veľakrát predtým, ale ako vždy dôstojne, vecne a otvorene. K celej atmosfére patrili aj tvrdé ale úprimné slová, že „cítil som sa ako opľutý a vyfackovaný“. Najlepší československý futbalista v roku 1981, bronzový z ME 1980 v Taliansku, tréner, ktorý svojich klubových zverencov v 1.FC Košice doviedol ako prvých zo Slovenska v roku 1998 do skupinovej fázy Ligy majstrov a v roku 2016 slovenskú reprezentáciu na pre ňu premiérový šampionát Európy, po prvýkrát v živote vzdal svoj boj. Jednoducho povedané – rezignoval. Nie, neutiekol. Iba si uvedomil, že ak by trval na potrestaní siedmich hráčov, s najväčšou pravdepodobnosťou vyradením z reprezentácie veľmi by to skomplikovalo jej situáciu. Takže pre slovenský futbal bol skutočne jednoduchší jeho odchod. Neprijať ospravedlnenie tých, z ktorých niektorí by bez neho možno nikdy šancu hrať za mužstvo SR nedostali. Aj tak dokázal pochopiť priestupok Vlada Weissa, ktorý na svoju obranu nemal žiadnu výhovorku. „Vlado hrá teraz v Katare, tam je iný život...“. Pochopil, ale nepoľavil. Odišiel z tlačovky ako kráľ. Dôstojne, bez zbytočných fráz a objatí, s kyticou klinčekov a fľašou od prezidenta zväzu Jána Kováčika. Na tlačových konferenciách sa nezvykne často tlieskať, ale na tejto sa skutočne malo. Aspoň tak by sa mu hostia a novinári poďakovali za všetko, čo pre slovenský futbal urobil. Naopak, niektorí kolegovia si neodpustili kritizovať aj toto jeho dlhé, až hodinové vystúpenie, ktoré charakterizovali ako „pretlak emócií“. Nikto v médiách sa však v nasledujúcich dňoch nepustil do polemiky o tom, čo hovoril o agentoch a hráčoch, či o tlaku žilinského klubu na nominácie všetkých realizačných reprezentačných tímov. Našli sa však takí, ktorí napísali, že si pokazil vlastnú rozlúčku a bol to vraj opäť ten istý Kozák z deväťdesiatich a nultých rokov! Napísali a hovorili to napriek tomu, že ho vtedy ani nepoznali, ani nepočuli hovoriť. Áno, Jano Kozák vtedy vedel vynadať, uraziť, kopnúť do dverí, pohroziť rukou. Od prevzatia funkcie reprezentačného trénera v roku 2013 to však bol už úplne iný Kozák. Boli sme pri tom, keď ako čerstvý šesťdesiatnik v roku 2014  na otázku, či sa už zmenil, teda či mu už vychladla horúca hlava povedal: „Som už starší, šetrím svojou energiou. Uvedomujem si, že hlavou múr neprerazím“. S odstupom tých štyroch rokoch môžeme konštatovať, že je to už skutočne iný Kozák i keď to niektorí nechcú vziať na vedomie.

 

Každý je však nahraditeľný a zodpovední funkcionári sa veľmi rýchlo museli rozhodnúť kto zaujme Kozákovo miesto. Dôveru dostal Pavel Hapal, prvý zahraničný tréner v histórii A-mužstva SR. Premiéra mu dopadla nad očakávanie, jeho noví zverenci v Trnave zdolali Ukrajinu presvedčivo 4:1. Toto víťazstvo rozhodne nemožno podceňovať, ale... Naši východní susedia už prvenstvo v skupine Lige národov mali isté, bez ohľadu na výsledok tohto stretnutia, nastúpili /aj preto/ bez niekoľkých opôr a naše mužstvo hralo v podstate tým štýlom, ktorý mu vštiepil Ján Kozák...

 

EPILÓG

Odišiel síce trochu do úzadia, ale bez futbalu určite nezostane. Keby chcel aby sa o ňom stále intenzívne hovorilo a písalo tak by tvrdil, že futbalu obetoval všetko v živote a bez neho nemôže byť. Nepovie to, lebo by klamal a Jano Kozák lož neznáša. Takže bez aktívneho futbalu by mohol spokojne žiť, stačili by mu noviny, televízor a občasné stretnutia s bývalými spoluhráčmi či tými, ktorých trénoval. S odstupom niekoľkých dní od svojho prekvapujúceho odchodu od reprezentácie však už s úplne chladnou hlavou vyhlásil, že chce pomôcť košickému futbalu dostať sa tam, kam podľa tradície patrí, teda do najvyššej súťaže. Keď chce pomôcť, tak určite pomôže. Žiaľ, nepovedal ako, zatiaľ si to nechal pre seba a my môžeme len špekulovať. Pokiaľ by už nechcel trénovať, mohol by sa z neho stať ideálny vyhľadávač talentov. Veď predsa futbalu rozumie natoľko, že mu stačí sledovať vytypovaného hráča iba v jednom stretnutí a môže so 100 – percentnou istotou povedať, či z neho bude futbalista na regionálnej úrovní, alebo raz skončí medzi slovenskou či dokonca európskou elitou. Jano Kozák nikdy rád nehovoril o talentoch, ktorých vytiahol z mládežníckych celkov, dal im veľkú šancu a nakoniec sa i vďaka nemu stali futbalistami európskeho formátu. Určite nám odpustí, keď za všetkých spomenieme iba košického rodáka Vladimíra Janočka, najlepšieho slovenského futbalistu za rok 2003 a svojho času aj najjagavejšiu legionársku hviezdu rakúskeho futbalu. V tejto krajine pod Alpami dosiahol všetko na čo siahol. S Austriou Viedeň sa stal majstrom Rakúska, získal Rakúsky pohár i Superpohár, stal sa najlepším futbalistom roka Rakúska. Anketu sa mu podarilo vyhrať s veľkým náskokom iba v poradí ako tretiemu cudzincovi.

 

Ako však J. Kozák povedal, určite si zvykne aj na každodenný život dôchodcu. Nuž čo, veď v apríli bude mať 65 rokov a je teda na čase začať si užívať. Okrem toho vďaka vyše päťročnému pôsobeniu pri futbalovej reprezentácii SR už bude jeho mesačný príjem o čosi vyšší, než tých 400-500 eur, ktoré očakával v roku 2013. Takže sa do sýtosti môže venovať svojmu obľúbenému golfu a tenisu a zatiaľ len pre neho známym spôsobom pomáhať košickému futbalu dostať sa opäť na výslnie...