Konflikt v zmenenom svete – Dušan D. Kerný

Nie je to tak dávno, čo sme sa zoširoka zaoberali koncepciou zrážky civilizácií – zjednodušene povedaní našej, západnej, vyspelejšej a iných náboženstiev, predovšetkým islamu. Konflikt v poslednom sekulárnom arabskom štáte, ktorý neunikol vnútornému konfliktu sprevádzaného zahraničnými záujmami a vplyvom – dvojročná občianska vojna v Sýrii – nám ukazuje, čo sa deje v zmenenom svete v ktorom Západ je v hospodárskej kríze a nemôže zopakovať vojenské intervencie, ktoré presadil pred desaťročím.

Zároveň vidíme aj zmenené USA, obrovský rozdiel medzi tým, akými boli pred necelým desaťročím a akými sú dnes. Predchádzajúci americký prezident G. Bush odmietol možnosť nasadenia diplomacie namiesto vojska a začal vojenskú operáciu, inváziu, ktorá rozložila dovtedajšiu rovnováhu síl, dovtedajšie usporiadanie na celom Blízkom východe. Čo vidíme po jednom jedinom desaťročí vojen? Medzitým sa ukázalo, že podobný, vojenský, postup nie je už možný. Napriek rozsiahlej kampani proti Iránu a jeho atómového programu nielenže nedošlo k zásahu a vyostreniu krízy, ale aj argumenty o iránskej hrozbe sa stali ak nie nevierohodnými tak menej účinným nástrojom politického, diplomatického ako aj mediálneho nátlaku. Vývoj okolo Sýrie na začiatku jesene 2013 okrem toho katapultoval nečakane Ruskú federáciu do pozície navrhovateľa mierového riešenia v Sýrii s možnou perspektívou legitímneho sprostredkovateľa vo veľkom spore okolo iránskeho atómového programu. Irán je hlavnou oporou sýrskeho režimu prezidenta Assada, ten len tento rok dostal od januára z Teheránu miliardu dolárov pomoci.

Rusko ako možný mierový sprostredkovateľ -to je zvrat, ktorý nejednotný Západ – pokiaľ ide o vojenský zásah v Sýrii – nečakal. Tento „návrat“ Ruska z vyložene defenzívnej pozície v medzinárodných vzťahoch celkovo a pri spore okolo jeho jediného spojenca, ktorý mu ostal na Blízkom východe, Sýrie, najmä odrazu vrhol svetlo na celú scénu. Nielen na dôležitosť pozícií a schopnosti ruskej diplomacie, ale aj na celkový význam udalostí v oblasti, na to o čo sa tu vlastne „hrá“. Pôvodná predstava, prezentovaná dokonca aj v médiách na Slovensku bola, že na Rusko treba pritlačiť. Teraz je zrejmé, že Moskva sa pozerá na celý vývoj „čečenskými okuliarmi“ – nechce, aby sa islamom motivovaný terorizmus natoľko blížil k jeho hraniciam. Okrem toho Rusko, ako stály člen Rady bezpečnosti OSN má v dobrej pamäti svoj súhlas s rezolúciou o Lýbii v roku 2011 – v Kremli panuje presvedčenie, že Západ ruský súhlas s rezolúciou zneužil na vojenskú intervenciu, ktorá nielenže viedla k pádu režimu Kaddáfího, ale najmä spôsobila rozvrat a chaos krajiny a ekonomiky a najmä dodnes trvajúce utrpenie ľudu, ktoré nezažil ani za čias diktatúry. Preto sa vlastne Rusko pozerá na celý vývoj celkom pochopiteľne z hľadiska vlastných, nie nelegitímnych záujmov. A pokiaľ ide o šírenie počtu štátov, v ktorých dominuje islamské náboženstvo, je otázka či ruské záujmy nie sú zhodné aj so záujmami štátov EÚ.

Pokiaľ ide o Sýriu, sú znalci, ktorí sú presvedčení, že kto nechce diplomatické a politické riešenie sú práve odporcovia prezidentského režimu v Sýrii. Dôvod: sú podporovaní zvonku silami, ktorých cieľom je zničenie sýrskej spoločnosti. Chcú dosiahnuť úplné oslabenie Sýrie vyčerpaním tak ľudských ako aj hospodárskych zdrojov. Ide aj o spor medzi sunitmi a šiítmi, ide tu o snahu niektorých ekonomicky veľmi silných štátov v oblasti – Turecka, Kataru, Saudskej Arábie - vytvoriť zónu, ktorá by siahala od Stredozemného mora až po Kaukaz a ruské hranice, od Maroka až po Pakistan. Teda ide o súčasť ovládania veľkého geopolitického priestoru – a Sýria je jedným z kľúčov. Keďže po stiahnutí spojeneckých vojsk z Afganistanu po roku 2014 je viac ako otázny osud terajšieho afganského režimu, Rusko sa ocitne v priamom susedstve s pásmom moslimských štátov v strednej Ázii a Afganistanom, pritom samotná etnická skladba Ruskej federácie je značne moslimská – 15 % z celkového počtu obyvateľov. Susedstvo s širším Stredným Východom, kde by náboženské alebo umiernene náboženské režimy kontrolovali lebo priamo či nepriamo spolu súviseli obrovské pásmo siahajúce vlastne od Afriky až po ruské a čínske hranice – teda po hranice dvoch štátov so značným moslimským obyvateľstvom, to je to na čo ukazuje konflikt okolo Sýrie. Geopolitický rozmer tohto vývoja s otvoreným koncom je to na čo vrhá zdanlivo nezmyselné násilie v Sýrii iné svetlo.

Je zrejmé, že Sýria v susedstve so štátmi, ktoré majú vlastné záujmy, to je vlastne izolovaný sýrsky prezidentský režim, ktorý hrá o čas a nemá priveľa šancí – v každom prípade Sýriu konflikt stále väčšmi a väčšmi vyčerpáva a masa utečencov z tejto krajiny si bude hľadať druhý domov, podobne ako to bolo v prípade Afganistanu a Iraku, pretože v tejto generácii sa táto krajina nepostaví na nohy.