Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Košický futbal je ako na hojdačke – Vladimír Mezencev

O JEDNO MUŽSTVO VIAC, ČI MENEJ

 

 

Blesk z jasného neba! Šokujúca správa ! Takéto výrazy vyslovili niektorí oslovení v súvislosti s informáciou, že svoju činnosť končí druholigové futbalové mužstvo Lokomotívy Košice. Momentálne najúspešnejšie zo všetkých seniorských tímov v druhom najväčšom meste Slovenska.

 

Nuž, bolo to prekvapenie , ale žiadny blesk či šok. Kto len trochu sleduje udalosti, ktoré sa odohrávali v košickom futbale iba za uplynulých 15 rokov, tak sa nemôže vôbec čudovať.

 

Začnime tým, že v roku 2003 si východoslovenská metropola mala dôstojne pripomenúť významné športové jubileum – 100.výročie vzniku organizovaného futbalu. Nakoniec okrem dvoch športových novinárov a publicistov si na ne z tých, pre ktorých to mala byť samozrejmosť i povinnosť, nespomenul nikto! Bola to skutočne veľká hanba, pričom práve vtedajší nezáujem vedenia mesta už avizoval, že niečo nie je v poriadku. Denník, ktorý vychádzal vtedy v meste síce zorganizoval medzi tými, ktorí v tomto odvetví patria skutočne medzi celebrity, anketu o najlepšieho košického futbalistu 20.storočia, ale... Jej víťazom sa zaslúžene stal Jaroslav Pollák, člen zlatého československého mužstva z majstrovstiev Európy 1976 v Belehrade, symbolickú korunu mu však nemal kto zhotoviť a teda ani odovzdať! V tejto súvislosti si musíme spomenúť na oslavy výročí zrodu futbalu v mnohých slovenských obciach a mestečkách. Bolo na nich všetko čo malo byť. Ocenenia tých, ktorí si to zaslúžili, keď už nie medailami, plaketami či obálkami s bankovkami tak aspoň s diplomami zhotovenými len a len na túto príležitosť.

 

DOSLOVA ZMIZLI Z POVRCHU ZEME

Tí, ktorí v súvislosti s Lokomotívou teraz zalamujú rukami nad biedou košického futbalu, akosi vôbec neprotestovali /a niektorí z nich si asi ani nevšimli/, že mesto strácalo jeden štadión za druhým. To už ani nehovoríme o skromnejšie vybavených ihriskách. Takí dvadsiatnici pri pohľade na trosky Všešportového areálu /VŠA/ v južnej časti mesta už by ani neuverili rozprávaniu o tom, že tam už v 70-tych rokoch minulého storočia stál síce až do svojej likvidácie nedokončený komplex, ale pri jeho otvorení v roku 1976 stretnutie Československo- Sovietsky zväz sledovalo takmer 30 000 divákov!

       Vedenie mesta nekompromisne presadilo až zrušenie tzv. Spartakiádneho štadióna, tiež v južnej časti Košíc, s vynikajúcim trávnikom, ktorý denne využívalo vyše sto žiakov a dorastencov. Svoje sa ušlo aj útulnému, ale kvalitnému štadiónu, pôvodne patril poštárom, potom železiarom, na Terase. A tak by sme mohli pokračovať. Nečudo, že  za tréningami i zápasmi museli hráči i fanúšikovia chodiť do blízkych obcí i okrajových mestských častí (!), pretože ich ihriská sa stali domovom košických klubov!  Samozrejme, táto situácia skomplikovala život mnohým , predovšetkým rodičom  najmladších nádejí. Tí museli /a stále musia/ zabezpečovať dopravu na tréningy a stretnutia svojich ratolestí a samozrejme potom aj ich odvoz domov.

 

Z RÚK DO RÚK

Dlhé roky bolo pre Košice samozrejmosťou mať v elitnej čs. súťaži až  dvojnásobné zastúpenie . Takýto „prepych“ si  mohli dovoliť ešte dve mestá – Praha a Bratislava. To najväčšie z nich ich niekedy malo až štyri. Ale ani takým bohatým sídlam ako Brno, Plzeň či Ostrava  sa nikdy nepodarilo prežívať prvoligové mestské derby, len už spomínanému triu. Dokonca v 70-tych rokoch Košice   určitý čas žili predstavou, že si budú môcť dovoliť až taký prepych mať tri prvoligové celky: okrem strojárov a železničiarov ešte aj železiarov. Vo futbalovom živote sa však niekedy veľmi rýchlo dokážu udiať čudné veci .Nastali časy, kedy nie tri, ale ani jedno!

 

Prišli   roky počas ktorých košický futbal predstavoval akúsi húpačku. Teda raz hore, potom dole. Klub 1.FC Košice, ktorý vznikol symbiózou strojárov a železiarov /ZŤS + VSŽ/ sa v 90-tych rokoch dostal dokonca na európske výslnie, pretože sa prebojoval do skupinovej fázy Ligy majstrov. Z rúk rodinného klanu Rezešovcov sa dostal k talianskemu majiteľovi, od neho k ďalším domácim -dvom bratom Vargovcom a pomaly a isto zostupoval do futbalového suterénu. Aj slovenského- a to je už čo povedať . Už pred vypadnutím do regionálnych súťaží už dávno rozpadnutý veľkoklub zachránila obec Ličartovce z Prešovského okresu! Tam futbalu šéfoval Blažej Podolák, úspešný podnikateľ v autodoprave, vďaka ktorému košický vrcholový futbal chytil druhý dych. Pre upresnenie,- len na určitý čas...

 

Možno, že niektorí čitatelia budú namietať: prečo toľko písať o minulosti /i keď nie tak dávnej/ a nezaoberať sa tou nešťastnou Lokomotívou a ostatným, čo sa deje v košickom futbale? Nuž, pokiaľ chceme nájsť nejaké skutočné východisko, tak musíme – keď nie analyzovať- tak aspoň pripomenúť chyby, ktoré zainteresovaní urobili nie až tak dávno. Inakšie sa nikam nedostaneme.

 

Takže, ličartovský futbal sa presťahoval do Košíc a značka 1.FC tak zostala zachovaná. Potom sa ale podarilo presadiť, že sa z neho stal mestský klub. Aspoň na papieri. V skutočnosti to však bolo veľmi zvláštne manželstvo. Pán Podolák so svojimi najbližšími od „svojej polovičky“ požadovali iba materiálnu pomoc, ale ani magistrát ani poslanci sa  už nemali starať  do toho, čo funkcionári klubu robia s dotáciami a príspevkami. Pritom v tomto športe stále platilo a platí, bez ohľadu na spoločenské zriadenie, že veľký futbal vyžaduje veľké peniaze... Mesto bolo v tomto prípade pomerne štedré. Ročne do už Mestského futbalového klubu /MFK/ investovalo cca 100 000 tisíc eur, pričom na základe príslušných predpisov tieto peniaze mali ísť jednoznačne na činnosť mládežníckych celkov. Kam však vlastne išli ? Do koho rúk? Rodičia nádejných futbalistov sa neraz  sťažovali, že platia príspevky na činnosť, na zakúpenie dresov i cestovné na stretnutia u súperov. Tréneri pre zmenu na to, že nedostávajú odmenu za svoju prácu. Čo už k tomu dodať?  Tu úplne zlyhala kontrolná  povinnosť  tých  štruktúr, ktoré magistrát na takéto účely má. Jednoducho nikto sa nestaral o to, čo sa s týmito nemalými čiastkami robí. Až po skromnej kritike niekoľkých poslancov došlo k rozvodu, teda mesto ako 50 percentný akcionár vystúpilo z MFK. Jeho názov vtedy /2013-2014/ sa na prvý pohľad z nepochopiteľných príčin zmenil na FC VSS Košice. Všetko to však malo zmysel – takto sa klub podarilo zachrániť pred konkurzom a stratou prvoligovej licencie. V minulom roku bol už FC VSS druholigový a jeho majiteľ začal zavádzať. V čase, kedy sa hovorilo o návrate medzi elitu sa zrazu objavili informácie o odhlásení sa z 2.ligy a teda predpokladom zániku klubu. V tejto kritickej situácii sa našli aj podnikatelia, ktorí svojimi finančnými injekciami chceli pomôcť zachrániť tento významný článok v reťazci košického futbalu. Samozrejme, za cenu toho, že sa stanú akcionármi FC VSS. Toto všetko asi nehralo do karát majiteľa. Ten dlhé týždne mlčal a keď potom jeden deň povedal áno, ďalší nie- a naopak. Nakoniec klub úplne zanikol.

 

SITUÁCIA SA OPAKUJE ?

Tak sa zastavme už pri najčerstvejšej kapitole košického futbalového diania. Lokomotíva, ktorá si ešte v predchádzajúcom druholigovom ročníku robila ambície na postup medzi najlepších, sa na veľké a nemilé prekvapenie v jeseni iba trápila  a v odvetnej jarnej časti ju čaká boj o udržanie sa v druhej najvýznamnejšej domácej súťaži. Naozaj však čaká ? Tu sme pri úvode tohto nášho článku. Majiteľ Lokomotívy Peter Daduľák nedávno oficiálne vyhlásil, že odhlasuje prvé mužstvo z 2.ligy a v súťažiach by mali pokračovať iba piatoligová rezerva a mládežnícke tímy. Dôvod tohto nečakaného rozhodnutia ani nemusel zdôrazňovať – je to nedostatok financií. O niekoľko dní neskôr však informoval médiá i nadriadený Slovenský futbalový zväz o stiahnutí pôvodného vyhlásenia, mužstvo chce v 2.lige naďalej zápoliť  a vie už o tom aj SFZ. Príslušná komisia bude zasadať až v januári a tá rozhodne, čo a ako ďalej. Pokiaľ platí druhá alternatíva, tak sa na účinkovaní Lokomotívy v 2.lige nič nezmení

 

Prečo naraz takýto zvrat ? Lebo sa vraj našiel zahraničný sponzor i investor /zrazu tak rýchlo? Skutočne stačilo iba prehlásiť, že mužstvo nebude hrať v druhej najvyššej súťaži ?/ Dokonca sa niečo hovorí o anglickom West Hame, jeho futbalovej akadémií ... Všetko vraj bude známe v januári. Nuž čo, uvidíme. Pozornosť priaznivcov košického futbalu sa však už viac upiera na ďalší klub jednoducho FC- ktorý je síce ešte v plienkovom veku a vznikol tiež zlúčením predmestských klubov v Barci a V.Opátskom. FC Košice po jeseni suverénne kraľuje na čele svojej skupiny III.ligy a azda ani najväčší pesimisti nepredpokladajú, že mu unikne postup do druhej najvýznamnejšej súťaže...

 

V súvislosti s Lokomotívou ešte musíme pripomenúť, že tá terajšia nemá absolútne nič spoločné s tou, ktorá bola niekedy hýčkaná Federálnym ministerstvom dopravy a spojov, ktoré jej počas bývalého režimu vytváralo také podmienky a zázemie, ako mali vrcholové tímy  pod patronátom ministerstiev Národnej obrany a Federálneho ministerstva vnútra ČSSR. Tá už ako privatizovaná sa svojho času presťahovala do Krompách a všetko to ostatné a ďalšie už s Čermeľom vôbec nesúviselo a nemalo k nemu žiadny právny, ani morálny vzťah. Takže nemá nijaký význam sa teraz odvolávať na to, že ide o následníkov Jána Kozáka staršieho, Jozefa Módera, Stanislava Semana, Ladislava Józsu, Gejzu Farkaša a ďalších.

 

ČO BUDE ĎALEJ?

To, či bude Lokomotíva pokračovať v II. lige, alebo nie, ešte pre košický futbal neznamená žiadnu tragédiu. Väčšou by bolo zrušenie mládežníckych družstiev či ďalších ihrísk v meste a na jeho okolí.  My Košičania síce donekonečna tvrdíme, ako milujeme futbal, ako si vážime jeho bohaté dejiny. Nuž, nie je to tak celkom pravda. O futbal v meste sa začneme zaujímať iba vtedy, kedy hrozí likvidácia nejakého známeho klubu či vystúpenie mužstva z niektorej vyššej súťaže, teda z prvej či druhej ligy.

Až na hŕstku zanietencov v prípade likvidácie Spartakiádneho štadióna nikto v Košiciach  oficiálne neprotestoval. Nikto zo zainteresovaných nikdy nepredložil návrh ma vybudovanie mestského štadióna.  Napriek tomu, že najúspešnejšie kluby v meste si museli a stále musia prenajímať ihriská, čo ich stojí nemalé peniaze. V Európe je úplne samozrejmosť hrávať ligové, pohárové stretnutia na ihriskách, ktorých majiteľmi  sú mestá. Nemusíme chodiť ďaleko, stačí k naším západným susedom. Futbalový klub v Olomouci nevlastní štadión a tak mestský dostáva každoročne do prenájmu za symbolickú korunu /cca 4 centy!/. Samozrejme, náklady na prevádzku si platí samotný klub.

Žiaľ, u nás na Slovensku je úplne inakší a možno povedať veľmi zlý systém. Štát síce dotuje výstavbu, resp. rekonštrukciu futbalových štadiónov,  ale tie vo väčšine prípadoch vlastní jeden človek! Tak napríklad aj nový ultramoderný komplex na Tehelnom poli v Bratislave, ktorý dostal oficiálny prívlastok „národný“ je prakticky v rukách v jednej osoby, ktorú môžeme zaradiť medzi  rýchlozbohatlíkov. Podobná situácia je v Trnave...

 

Tu sme pri ďalšom probléme : či v Košiciach , alebo niekde inde na Slovensku sú majiteľmi futbalových  klubov jednotlivci  na rozdiel od zahraničia , kde kvalitné a úspešné tímy s akadémiami vlastnia rôzne korporácie, veľké spoločnosti... U nás síce každý majiteľ očakáva pomoc od sponzorov a primátora, ale rozhodovať o všetkých záležitostiach chce iba sám! Potom nečudo, že tých prispievateľov  je vždy málo. Majitelia sa dokonca radšej zadlžia a potom čakajú na zázrak, len aby niekto iný nezískal v klube vďaka svojim finančným injekciám taký vplyv , že by sa mohol podieľať na činnosti klubu.

 

CHORVÁTSKY VZOR?

Po tohtoročnom svetovom futbalovom šampionáte v Rusku, na ktorom sa reprezentácia Chorvátska prebojovala až do finále, sa u nás začalo hovoriť a písať o tom, že by sme si z tejto balkánskej, ale aj pre nás tak blízkej krajiny mali vziať príklad. Trochu neskoro, už sme zbytočne stratili niekoľko rokov a nemuseli sme čakať to na, pokiaľ si futbalisti Chorvátska prinesú z Moskvy strieborné medaily. Na rozdiel od Chorvátov sme v kolektívnych športoch v mužskej kategórii stále slabší. Pokiaľ naši slovanskí bratia nezískajú niektorý z cenných kovov na európskych a svetových šampionátov i olympijských hrách v basketbale, hádzanej či vodnom póle, tak to považujú za neúspech. Naši športovci sa najčastejšie na tieto vrcholové podujatia ani neprebojujú.

 

Vráťme sa však k futbalu. V Chorvátsku je samozrejmé zverejňovať čiastky, ktoré platia kluby pri prestupoch hráčov. Naše médiá s doslova nadšením píšu a hovoria o sumách za prestupy Messiho, Ibrahoviča,Ronalda, či iných, ale v prípadoch prestupov na domácej futbalovej scéne mlčia ako partizáni. Nakoniec nič im iné ani nezostáva, veď vždy v takýchto prípadoch sa napíše, že obe strany / teda hráč i nový klub/ sa dohodli nezverejňovať cenu prestupu... V krajine úradujúcich svetových vícemajstrov  sa niečo také nemôže stať. Veď fanúšikovia si predsa zaslúžia vedieť aká suma sa vyplatila za tých a tých hráčov a či za tieto peniaze odvádzajú na trávnikoch patričné výkony.

 

V písaní o prednostiach chorvátskeho futbalu pred naším by sme mohli  ešte dlho pokračovať. Spomeňme ešte aspoň dve záležitosti: U nás sa stáva samozrejmosťou mať v prvoligových tímoch zahraničných trénerov, v Chorvátsku je to skôr opačne. Ide o mladú generáciu kormidelníkov približne vo veku 45 rokov, ktorí pôsobia v prvoligových mužstvách v Turecku, Taliansku(!), Holandsku, Belgicku, Slovinsku...  A tá druhá :  mohlo by sa u nás stať to, čo sa udialo v Chorvátsku ? Jeden deň počas sústredenia najbohatšieho a najúspešnejšieho klubu – Dinama Záhreb- prišla polícia, jeho dvom najvýznamnejším funkcionárov položila na ruky putá a odviezla ich do väznice. Samozrejme, obaja mali a majú množstvo vysokopostavených priateľov, konkrétne politikov, ministrov, poslancov. Nič im nepomohlo! To všetko „iba“ pre podozrenie z krátenia daní. U nás by sa podobná záležitosť pravdepodobne – ako sa zvykne hovoriť – zamietla pod koberec.

 

Ešte jedna zaujímavosť- aj mnohí naši návštevníci chorvátskych pláži si pri večerných prechádzkach v obytných štvrtiach všimli, že v čase letných prázdnin na osvetlených školských ihriskách hrávajú chlapci malý futbal, basketbal či hádzanú. Pritom nikde nevidieť žiadneho školníka! Vieme si to predstaviť aj u nás? Veľmi, veľmi ťažko. Ktorý riaditeľ školy u nás by urobil to, čo bez uvažovania bežne robia jeho chorvátski kolegovia? Nuž, i keby sa taký odvážlivec našiel, tak by musel neustále dávať pozor na to, či si „zašportovať“ neprišli aj vandali a zlodeji...

 

POROVNANIE V NEPROSPECH KOŠÍC

Split je druhé najväčšie mesto Chorvátska a má približne toľko obyvateľov koľko Košice. Metropola Dalmácie na pobreží Jadranského mora má v štvrti na Poljudu nádherný mestský štadión pre vyše 30 000 divákov, ktorý často býva zaplnený nielen pri európskych pohárových zápasoch ale aj v stretnutiach najvyššej domácej súťaže. Pod 100 000 však návštevnosť asi nikdy neklesla. Liga pritom nemá vyššiu úroveň než slovenská. Pokiaľ mali Košice zastúpenie v 1. lige, tak ich stretnutia v Čermeli sledovalo oveľa menej priaznivcov . Keď ich prišlo do hľadiska 2000-3000, to už bola skutočne chvályhodná návšteva. Hajduk Split, ktorý má na Poljudu domovské právo, nepatrí medzi najbohatšie chorvátske kluby, okrem toho nestojí za ním ani jeden zahraničný investor. Napriek tomu dokáže dlhé roky úspešne zápoliť o titul korunného princa krajiny / za kráľom Dinamom Zahreb/ a slušne žije z výchovy a potom z vydarených predajov odchovancov a talentov z okolia Splitu do zahraničia. Odchod týchto už dobre pripravených hráčov, napríklad do talianskych elitných celkov, je úplná samozrejmosť.

 

Cieľom tohto príspevku nie je však písať o prednostiach  chorvátskeho futbalu pred našim, ale pri stručnom porovnaní poukázať na slabiny toho nášho, konkrétne košického. Spomenuli sme len niekoľko z nich. Z tradície  a nostalgického spomínania na úspechy, dosiahnuté v minulom storočí sa jednoducho žiť nedá. Veď nám utiekli už také mestá a mestečká ako Podbrezová, Senica ,Ružomberok, Zlaté Moravce... Nie, netreba zalamovať rukami nad touto situáciou, ale „iba“ začať kvalitne a systematicky pracovať. Najlepšie by bolo bez tých boháčov, ktorí pôsobenie vo futbale vidia ako vlastniť svoju hračku, alebo na to, ako zbohatnúť ešte viac...

 

JEDEN IBA BERIE, DRUHÝ AJ DÁVA

Chceli  sme tu dať priestor na vyjadrenie aj najúspešnejším košickým futbalistom, z ktorých sa niektorí stali trénermi i funkcionármi. Pokúšali sme sa o to, ale neprinieslo to žiadny efekt. Nechceli. Nechceli analyzovať minulosť, určiť vinníkov súčasného stavu a vyvodiť z toho závery pre zlepšenie situácie v budúcností.

 

Priaznivcom športu v celom bývalom Československu netreba bližšie predstavovať pražského rodáka Bedřicha Brunclíka, bývalého úspešného čs. reprezentanta v hokeji. Ten v roku 1966 prišiel na vojenčinu do Košíc a už neodišiel. Odvtedy tu má svoje trvalé bydlisko a miluje ho viac ako mnohí tunajší rodáci. „Beďo“ drží rekord, ktorý už nikto nemôže prekonať: počas existencie I.čs. hokejovej ligy v nej odohral najviac stretnutí zo všetkých hráčov, ktorí pôsobili v slovenských celkoch: za 16 sezón /všetky za Košice!/ ich bolo až 583 a dal v nich 237 gólov. Nemenej úspešná bola aj jeho reprezentačná kariéra, ako aj trénerská činnosť. Viedol, napríklad aj také hviezdy, akými boli Jaromír Jáger, či Igor Liba. To z pohľadu košického futbalu samozrejme nie je podstatné, ale ako milovník športu v Košiciach, ktoré sa stali jeho skutočným domovom má na adresu súčasného stavu futbalu v meste stručnú, ale o to výstižnejšiu odpoveď: „Za stav v akom sa teraz nachádza môžu traja – predstavitelia Košíc, funkcionári jednotlivých klubov, ale aj samotní hráči!“  Nuž, čo k tomu dodať? Možno len jeden príklad za všetkých. V roku 2007 prišiel do MFK Košice mladý srbský futbalista Nemanja Matič ani nie za nejakú skromnú sumu, ale úplne zadarmo. Po dvoch rokoch však zaujal funkcionárov slávneho a bohatého anglického klubu Chelsea a za jeho prestup do Londýna už MFK dostal 1.75 milióna eur. Matičova kariéra je doslova žiarivá. Z Chelsea prešiel na určitý čas do portugalskej Benficy Lisabon aby sa tam znovu vrátil a v roku 2017 zakotvil v nemenej slávnom klube, kolíske futbalu – v Manchestri United. Matič, ktorý má od roku 2008 dvojité občianstvo, srbské i slovenské, patril medzi opory svojej pôvodnej domoviny i na minuloročnom svetovom šampionáte v Rusku, kde Srbsko patrilo medzi príjemné prekvapenie šampionátu.

 

Nie, vôbec nemáme v pláne rozoberať úspechy tohto útočníka svetového formátu. Nemôžeme však nespomenúť jeho veľmi štedrý peňažný dar košickému klubu, ktorý mu venoval v časoch jednej z jeho finančných kríz.  Stačilo mu, že sa o nej v Anglicku dozvedel a solídnu čiastku poslal do Košíc bez akýchkoľvek podmienok len s nádejou, že pomôže. Nuž, takéto gesto neurobil ani jeden z odchovancov košického futbalu i keď o vrúcnom vzťahu k nemu majú plné ústa slov.

Na záver už naozaj iba jedna perlička. Má trochu tragikomický nádych, ale jasne hovorí  o vzťahu, dúfajme že iba jedného hráča, nielen ku košickému, ale celému nášmu futbalu. Jozef Móder ako jeden z členov realizačného tímu 1.FC Košice v jeho najslávnejších časoch dával mužstvu taktické pokyny pred stretnutím. Počas tejto činnosti sa ho jeden z hráčov tak trochu ironicky, ale úplne vážne opýtal: „Tréner, vy ste vlastne niekedy hrávali futbal?“. Nuž, nehodilo by sa to ani ako vtip. J.Módera zaradili odborníci do dvadsiatky najlepších slovenských futbalistov 20.storočia, má zlatú medailu z majstrovstiev Európy 1976 v Juhoslávii, podieľal sa na celkovom prvenstve mužstva Grazu v Rakúskom pohári 1981 a s Lokomotívou vyhral Čs. pohár v rokoch 1977 a 1979. V najvyššej čs. súťaži odohral 346 stretnutí a dal v nich 75 gólov. Dlho sme si mysleli, že ide o vymyslenú historku, aké sa vymýšľajú z dlhej chvíle a rozprávajú sa pri pive či káve. Keď sme sa však opýtali tohto slávneho futbalistu, či mu jeden z jeho zverencov skutočne túto otázku položil, tak nám potvrdil, že „skutok sa naozaj stal“...

 

Rok 2018 je pre košický futbal zároveň jubilejným – 115. od jeho organizovaného vzniku. Nie je to síce nejaké veľké okrúhle výročie, ktoré si zaslúži veľkú slávu – ale predsa. Je to ako s vekom človeka – po stovke je každý rok dôležitý a päťkové i desiatkové jubileá sa majú – i keď už nie oslavovať, tak aspoň patrične pripomenúť. Áno, veď nakoniec tak urobili aj v Košiciach, len trochu inakším spôsobom než sa očakávalo. Problémami okolo Lokomotívy. Bude, alebo nebude? To všetko sa onedlho dozvieme. Teda tiež jeden konkrétny dôkaz o „láske“ Košičanov k svojim futbalovým tradíciám aj o schopnosti riešiť aktuálne problémy...

 

 

Podobné zápolenia sa už na štadióne v Čermeli nebudú asi nikdy opakovať. Funkcionári i košickí fanúšikovia môžu len nostalgicky spomínať na slávnu minulosť. Záber je zo stretnutia Slovenského pohára Lokomotíva Košice – Inter  Bratislava /3:0/ v roku 1977. Pri lopte Ján Kozák st., najlepší čs. futbalista v roku 1981, na prihrávku od neho čaká /druhý sprava/ Ladislav Józsa, kanonier, ktorý sa najrýchlejšie stal členom Klubu ligových kanonierov /v najvyššej čs. súťaži dal 108 gólov v rozpätí 1972-73 a 1974-79/. Foto:archív autora

Podobné zápolenia sa už na štadióne v Čermeli nebudú asi nikdy opakovať. Funkcionári i košickí fanúšikovia môžu len nostalgicky spomínať na slávnu minulosť. Záber je zo stretnutia Slovenského pohára Lokomotíva Košice – Inter Bratislava /3:0/ v roku 1977. Pri lopte Ján Kozák st., najlepší čs. futbalista v roku 1981, na prihrávku od neho čaká /druhý sprava/ Ladislav Józsa, kanonier, ktorý sa najrýchlejšie stal členom Klubu ligových kanonierov /v najvyššej čs. súťaži dal 108 gólov v rozpätí 1972-73 a 1974-79/. Foto:archív autora

Veľké dni košického futbalu. V ligovom ročníku 1996/97 sa majstrami Slovenska stalo mužstvo 1.FC Košice – na snímke s trofejou pre víťaza. Nad ňou stoja dvaja Rezešovci – otec Alexander a syn Július /zakladateľ, majiteľ a čestný prezident klubu a jeho potomok už ako prvý muž 1.FC/. Foto: Róbert Berenhaut

Veľké dni košického futbalu. V ligovom ročníku 1996/97 sa majstrami Slovenska stalo mužstvo 1.FC Košice – na snímke s trofejou pre víťaza. Nad ňou stoja dvaja Rezešovci – otec Alexander a syn Július /zakladateľ, majiteľ a čestný prezident klubu a jeho potomok už ako prvý muž 1.FC/. Foto: Róbert Berenhaut