Košické televízne štúdio (ne)oslavuje svoje jubileum – Vladimír Mezencev

Nebolo nikdy len do počtu – z pohľadu toho, že v súčasnosti je televízia najsilnejšie a najpríťažlivejšie médium, je to na východnom Slovensku a predovšetkým v Košiciach významný sviatok. Veď v sobotu 25. februára uplynulo 55 rokov od spustenia televízneho vysielania v Košiciach, teda zrodu oficiálneho štúdia Československej televízie v našom meste. Musíme však konštatovať, že v priestore medzi Čiernou nad Tisou a západočeským Ašom to až taká senzácia nebola. Veď v Prahe začalo televízne vysielanie už 1.mája 1953, v Ostrave – posledný deň roku 1955, v Bratislave 3.novembra 1956 a v Brne v júli 1961. V Košiciach teda v poradí v piatom meste vtedajšieho Československa a v porovnaní s Prahou s odstupom až takmer deväť rokov.

 

Z dnešného pohľadu sa ani veriť nechce, že neskôr štúdio s rozsiahlymi objektami a stovkami pracovníkov začínalo na Štúrovej ulici v redakčných priestoroch vtedajších Východoslovenských novín, ktoré dvom tvorivým zamestnancom, pričom jedným z nich bol riaditeľ, prepožičalo jednú skromnú kanceláriu. Len preto, aby sa mohlo začať z Košíc vysielať, kameraman L.Šidelský niekoľko dní predtým nakrútil šot z Východoslovenských železiarní a poslal ho vyvolať do Bratislavy. Nuž, pre aspoň dve najmladšie generácie televíznych divákov úplne nepochopiteľné. O čom konkrétne bol ten príspevok, to si už nepamätá ani jeho autor...

 

VŠETKO PO PRVÝKRÁT

našťastie, na základe dohody prešli do košického televízneho štúdia pracovníci Spravodajského filmu. S rozvojom televízie ich budúcnosť už bola predovšetkým v najnovšom médiu. Košické štúdio si však už mohlo začať písať kroniku, veď zo dňa na deň rástlo a silnelo. Už v roku 1961 sa začalo s rekonštrukciou skladov Mediky na rohu vtedajšej Malinovského /dnes Timonova/ a Moyzesovej na účelové televízne štúdio, ktoré však po rokoch v rámci reštitúcií dostala späť cirkev. To je však už iná kapitola...

 

Po prvýkrát sa košická televízia predstavila v celoslovenskom vysielaní 23.mája 1962 programom Hodinka s Čarnicou a spravodajstvom z Východoslovenského kraja.

 

Už v júli 1962 sa zrodila obľúbená detská relácia Našli sme pesničku – predchodkyňa Zlatej brány, ktorá preslávila Čs. televíziu, štúdio Košice, ďaleko za hranicami našej republiky. V tom istom mesiaci sa vysielala z Košíc historicky prvá televízna inscenácia J.Kákoša Vietor do tvárí. Presne o mesiac, 27.augusta, už diváci v celom Československu mohli vidieť inscenáciu hry Ľ.Smrčoka Búrlivé leto /réžia J.Palka/, v nedeľu 7.októbra košické štúdio pripravilo prvý športový prenos z Medzinárodného maratónu mieru.

 

Na niektoré vstupy však košické štúdio muselo trpezlivo čakať. Tak napríklad do celoštátnych televíznych novín priamo vstúpilo až 15.januára 1964 reportážou redaktora V.Suchého o príprave výstavby širokorozchodnej trate od hraníc so Sovietskym zväzom až po Východoslovenské železiarne. V tom istom roku 27.júla zaznela v televíznych novinách prvá priama zvuková reportáž. Keď už spomíname zvuk, dlhé roky bola obľúbenou tvárou na televíznych obrazovkách košická hlásateľka Alžbeta Štrkulová-Šebová, prvá československá kráľovná krásy z roku 1967, vtedy sa ešte žiaden výraz „miss“ nesmel používať.

 

Ale aj ostatné hlásateľky si získali sympatie v celej vtedajšej republike, bez ohľadu na to, či to boli interné zamestnankyne, alebo externé spolupracovníčky – Dana Fedelešová, Eva Kalinková, Viera Petrusová, Gabriela Ursínyiová...

 

Na niektoré dní však v košickej televízii neradi spomínajú. Predovšetkým na 21.august 1968 kedy priestory štúdia obsadili príslušníci okupačnej Sovietskej armády a uvoľnili ich až 8.septembra.

 

Tie krajšie chvíle? Tak napríklad nebyť seriálu kritických reportáži Tatry svetové? /redaktor D.Klinger/ by sa nakoniec Majstrovstvá sveta v lyžovaní FIS 1970 vo V.Tatrách možno ani neuskutočnili! Prvého augusta 1968, teda tri týždne pred vpádom armád piatich krajín na územie ČSSR košické štúdio navštívil prezident republiky L.Svoboda.

 

Medzi čerešničky na torte Čs. televízie, štúdia Košice, patrí 6-dielný seriál Bocianie hniezdo, film Právo lásky /1986/, o štyri roky neskôr zisk Grand Prix Circom Regional ešte vtedy v juhoslovanskom Blede za dokument Päťdesiat dní po... /D.Davidov, M.Děkanovský, L.Štelbaský/ - a keby sme mali väčší priestor, tak by sme vo vyčísľovaní úspechov mohli ešte dlho pokračovať. Napríklad aj na poli televíznej medzinárodnej spolupráce a diplomacie...

 

V našej malej anonymnej ankete medzi zamestnancami košického televízneho štúdia RTVS sme sa opýtali na prednosti i nedostatky, s ktorými sa stretávajú na svojom pracovisku. Ich odpovede sme zhrnuli do niekoľkých myšlienok: Vzali na vedomie, že zlúčili verejnoprávny rozhlas s verejnoprávnou televíziou. Keď sa už tak stalo, nech to zostane. Prečo však v zlúčenom médiu majú hrať prím rozhlasáci, teda aj tam, kde ide výlučne o televíznu problematiku, to nechápu. Nechápu, prečo sa vždy o všetkom rozhoduje v Bratislave, prečo regióny nemôžu presadiť svoju politiku a predstavu o televíznom vysielaní. V Košiciach je bohatá tradícia spravodajstva, dabingu, športových prenosov, publicistiky, relácií pre detí a mládež, prenosov z folklórnych festivalov a ďalších podujatí, teda všetkého čo súvisí s televíznou tvorbou. Boli a čiastočne aj sú tu kvalitné televízne štáby. V Košiciach sa v roku 1998 zrodila redakcia národnostného vysielania, ktorá zožala nejeden najvýraznejší úspech na Medzinárodnom festivale televíznych a rozhlasových programov národnostných menšín Môj rodný kraj na Ukrajine, predovšetkým zásluhou Ľ.Kolovej, J.Kernera a M.Štelbaského. Je tu veľmi dobré zázemie hercov košických divadiel, predovšetkým Štátneho. Čo však bude ďalej? Chýba predovšetkým pohotové spravodajstvo s regionálnymi redaktormi na Spiši, Zemplíne, Šariši i Gemeri, čo je už úplná samozrejmosť v súkromných televíziách.

 

Osloviť sme chceli aj súčasného riaditeľa televízneho štúdia v Košiciach J.Hidvéghyho. Akurát sme mali obavy, že ho vyrušíme v prípravách osláv tohto významného jubilea. Ako nám však potvrdil jeho sekretariát pán riaditeľ  bol v čase jubilea na dovolenke v zahraničí. Teda možno o sobotňajšom výročí ani netušil...