Košice majú poklad, ktorý im môže závidieť celý svet – Vladimír Mezencev

Bolo by skutočne zaujímavé urobiť medzi Košičanmi malý prieskum verejnej mienky iba s jedinou otázkou: Aká udalosť v meste sa stala 24.augusta 1935, ktorá sa tak významne zapísala do jeho dejín a preslávila ho ňou minimálne v celej Európe? Nuž, možno niekoľko veľkých lokálpatriotov by dokázalo odpovedať pohotovo a presne: OBJAVENIE KOŠICKÉHO ZLATÉHO POKLADU!

 

Správne. V ten deň tesne pred poludním o 11.45 hod. v dome na vtedajšej Štefánikovej 74, v súčasnosti na Hlavnej 68, pri stavbe budovy finančného riaditeľstva čakan robotníka Petra Stacha narazil v zemi pod úrovňou chodníka na medenú schránku, z ktorej sa rozsýpali zlaté peniaze. Podľa súčasných údajov bolo tam 2920 dukátov a dvojdukátov, tri medaily a zlatá reťaz dlhá 214 cm o hmotnosti 587,14 gramov. Celá hmotnosť mincí bola 10 913 gr. a pri rýdzosti zlata 23 karátov bolo iba v nich 10 367 gramov rýdzeho zlata!

 

I keď mestský rozhlas vtedy neexistoval, zvesť o nájdenom poklade sa po Košiciach šírila rýchlosťou blesku. Cenný objav skončil v trezore finančného riaditeľstva z ktorého ho previezli do Prahy na ministerstvo financií, odtiaľ putoval do Bratislavy kde zostal až do roku 1940 v Slovenskom vlastivednom múzeu, terajšom Slovenskom národnom múzeu /SNM/. Až pri Dunaji prešiel poklad po prvýkrát odbornou, ale nie konečnou analýzou. Tú urobila prvá slovenská archeologička, ukrajinská emigrantka Dr. Ľudmila Kraskovská. Zistila, že išlo o bežné obehové zlaté peniaze, ktoré sa razili a používali prakticky v celej Európe, najmladšie boli z roku 1679, išlo o uhorské dukáty panovníka Leopolda I. Svetovým unikátom je aj medaila z roku 1541 zobrazujúca Ferdinanda I. na koni, zhotovená zo zlata. V tých časoch sa v podstate všetky vyhotovovali iba zo striebra.

 

Nález takéhoto vzácneho pokladu však od začiatku sprevádzali rôzne nepríjemnosti a nejasnosti. Stavební robotníci, ktorí ako prví sa o ňom dozvedeli, si niekoľko desiatok dukátov pohotovo privlastnili. Vrátane objaviteľa pokladu Stachu. Našťastie, bdelí občania a potom i pohotoví policajti sa postarali o to, aby ukradnuté zlaté mince spoločne s tými, ktorí ich odcudzili, skončili v rukách strážcov zákona.

 

NÍZKE TRESTY

Začiatkom roka 1936 stáli pred okresným súdom deviati obvinení z toho, že si z nájdeného pokladu prisvojili 123 zlatých mincí. Medzi nimi bola azda najvzácnejšia – Ferdinandov dukát z roku 1541 o hmotnosti 50 gramov z takmer rýdzeho zlata. Napriek vážnosti situácie vystúpenia niektorých obžalovaných vzbudzovali na tvárach sudcov úsmevy a smialo sa na nich i početné obecenstvo. Na otázku sudcu, adresovanú nálezcovi pokladu Petrovi Stachovi, či sa cíti vinným, ten odpovedal: „Šak už som še priznal na policii. To je pravda, že som vžal, ale uznajce, pán sudca, že človek-no ja neznam ani jak še to stalo. Vžal som lem dvacec falatky. Ale ja za to nemožem. Co bi robeli druhi na mojom mescu, keby ich take ščesce stretlo v živoce? Zakopnul som do mura a odrazu vidzim same zlato, take čistučke falatky. Znaju, to jak som udrel, ta še roztvorila tota kazeta, co v nej buli tote zlate falatky. Moje oči ešče nikda take daco nevidzeli. Zavolal som tych ostatnich co tu ešči vonku čekaju a voni šicke nad tym stali jak vyjaveni. Potem še spamätali a začali sebe zbirac po žemi a klasc do kešeňoch. No ta vžal i ja dvacec falatky.“ Na ďalšiu otázku sudcu, čo urobil s tými dukátmi a mincami, ktoré si privlastnili, obžalovaný Stacho odpovedal: „No ta pan sudca mi še dohodli, že nebudzeme nikomu nič ukazovac a potym ozdaj po troch týždňoch som dumal, že už ľudze na to zapomli, ta som išol do mesta, že reku by holem dobre bulo das dva z nich predac. Ale v tym už prave prišla policia a na tu maš – fras ce ulapel“.

 

Najviac odcudzených mincí našli u obžalovaného Halušku. Ten sa priznal, že ukradol 73 kusov, medzi nimi aj spomínaný Ferdinandov dukát. Prečo ste si ukradnuté zlato nechali zašiť do kabáta?“ - opýtal sa sudca Halušku. „No ta znaju, pan sudca, jake su ženy. Ja len scel aby žena o tym neznala a vidza, i tak mi z nich vžala šternasc falatky a scela ich predac a prave v tym ju lapela policia. To mi už take neščešlive ludze...“.

 

Ku krádeži sa priznal aj obžalovaný Kurfurst. Ostatní zapierali ako sa len dalo. Pritom všetci obžalovaní za odcudzené zlaté mince veľa nepýtali – iba desať korún za každú. Napriek „tvrdosti“ vtedajšej čs.koruny to bolo žalostne málo. Veď každá z nich mala patričnú historickú i numizmatickú hodnotu.

 

Súd sa ku všetkým obžalovaným stavebným robotníkom a ich rodinným príslušníkom zachoval skutočne veľkoryso. Pri vymeraní trestov nebral ohľad na skutočnú hodnotu dukátov, ale iba na to, že cena gramu zlata v roku 1935 vo vtedajšom Československu predstavovala iba 26,90 koruny. Nečudo, že po vynesení rozsudkov sa všetci už odsúdení vzdali odvolania. Traja z nich, medzi nimi aj Stacho, dostali pokutu 1000 Kčs, ktorú si mohli vymeniť za desaťdňový pobyt za mrežami. Kurfurst spolu s ďalšími štyrmi „vyfasovali“ pokuty vo výške 200 korún, alebo štyri dni väzenia, jedného súd potrestal 300-korunovou pokutou, ktorú mohol vymeniť za tri dni väzenia. Kurfurstovu manželku súd oslobodil. Keby Stacho neodcudzil časť dukátov, mal by nárok na tretinu jeho hodnoty, na ďalšiu si mohol nárokovať majiteľ objektu /v tomto prípade asi mesto Košice/ a posledná tretina by pripadla štátu. Takto objaviteľ Košického zlatého pokladu nedostal nič – keď nerátame čas strávený v policajnej vyšetrovacej cele a pokutu. Pre zaujímavosť – priemerný plat robotníka bol v tých časoch asi 950 korún.

 

Už počas súdneho procesu sa rozprávalo, že tých dukátov a mincí muselo byť viac, než je ich oficiálny počet – 2920. Po odovzdaní ich Stachom do rúk stavby vedúceho Ladislava Palčíka a spoločnom prerátaní ich bolo 2796. Neskôr polícia nazbierala 126 dukátov. To boli tie, ktoré sa robotníci a ich manželky pokúšali predať v parku pred železničnou stanicou, alebo ich našla pri domových prehliadkach. Takže malo ich byť spolu 2922. Alebo ich zle zrátali ihneď po objavení pokladu, alebo...? Okrem toho aj dnes si niektorí odborníci myslia, že tých dukátov mohlo byť ešte viac. Veď Stacho so svojimi kumpánmi predsa len mohli stihnúť predať časť „falatkov“ – ako oni nazývali tieto vzácne exempláre. Vraj sa ešte do II. svetovej vojny objavili v niektorých súkromných numizmatických zbierkach. Preskočme niekoľko desaťročí a zastavme sa v dňoch 7.-9.júna 1977. Vtedy sa vo Východoslovenskom múzeu uskutočnila druhá inventarizácia Košického zlatého pokladu. Tá prvá bola o tri roky skôr, kedy Vsl. múzeum prevzalo Košický zlatý poklad od Ministerstva financií SSR do depozitu. Vtedy sa zistilo, že chýba jeden zlatý dukát z roku 1673. Znamenalo to, že ho musel niekto odcudziť práve medzi rokmi 1974 a 1977. Samozrejme, prípadom sa začala zaoberať vtedajšia Verejná bezpečnosť i prokuratúra, kriminalisti chodili od Šavla k Pavlovi a naopak, ale nič nezistili. Minca sa jednoducho stratila a Košický zlatý poklad skompletizovali tak, že ju nahradili jedným holandským dukátom z roku 1631. Nemusíme zdôrazňovať, že došlo ku krádeži...

 

NÁVRAT DOMOV

Vojnové roky prežil Košický zlatý poklad v Prahe. Vo vtedajšom hlavnom meste čs. republiky ho verejnosť po prvýkrát mohla vidieť až v roku 1953 na výstave Nálezy mincí historickým prameňom. Vo svojom nálezisku, teda v „rodných“ Košiciach vystavili časť pokladu po prvýkrát v roku 1956. Počas dvoch týždňov ho videlo až 60 000 ľudí. Návštevníci mohli obdivovať 1477 mincí, medaily, reťaz a medenú schránku, v ktorej sa poklad našiel. Trvalo ďalších jedenásť rokov, než v máji 1967 Vsl. múzeum pripravilo ďalšiu výstavu pod názvom Košický zlatý poklad a dielo levočského zlatníka Jána Szilassyho. Výstava trvala štyri mesiace, v každom z nich ju v priemere videlo 20 000 návštevníkov. Rok 1967 bol pre poklad historický aj tým, že sa po rokoch putovania definitívne dostal tam, kam patril – do svojho rodiska. Spočiatku bol uložený v trezore pobočky Štátnej banky československej. V roku 1969 sa v suteréne historickej budovy Vsl. múzea dokončila špeciálna trezorová miestnosť, do ktorej bol Košický zlatý poklad presťahovaný a v roku 1970 sprístupnený verejnosti. Zriadenie takejto miestnosti, ktorá spĺňa náročné kritéria na bezpečnosť pokladu, či už z pohľadu jeho možného odcudzenia, poškodenia, odolnosti voči požiaru stála vtedy milión korún. Na pohľad malá suma, ale v tých časoch sa za milión čs. korún dalo kúpiť až takmer 50 štvorizbových nových družstevných bytov. Skutočne však iba teoreticky, pretože aj na ten jeden záujemca čakal niekoľko rokov a viac ich ani nemohol mať... Poklad je teda dávno už tam, kde patrí – teda v Košiciach. Z právneho hľadiska na základe zmluvy o prevode správy štátneho majetku medzi ministerstvom financií, ministerstvom kultúry a Slovenským národným múzeom. V tomto sa nezmenilo nič od nálezu pokladu. Patrí štátu, v správe ho má jedno múzeum, ktoré ho zapožičalo druhému, teda Východoslovenskému.

 

STÁLE VEĽA OTÁZNIKOV

Máme tu teda skutočný poklad, o nájdení akého snívali a snívajú milióny ľudí na celom svete. Pre mesto je to aspoň taká pýcha, ako napríklad Medzinárodný maratón mieru. Napriek tomu v súvislosti s naším vzácnym pokladom ešte existuje veľa neobjasnených vecí a udalostí. Tak napríklad ide o najmenšiu mincu z pokladu. Jedinú ešte z antických čias, ostatné pochádzajú z 15. – 17. storočí. Trácka minca má byť z obdobia rokov 323 -281 pred naším letopočtom. Má priemer iba 9 mm a hmotnosť 9,33 gramu. Odborníci sa však nevedia rozhodnúť: je to skutočne originál z dávnych čias, alebo „iba“ perfektná kópia z 15.-16. storočia?

 

Ďalšou nezodpovedanou otázkou zostáva prevoz pokladu v roku 1940 z Bratislavy do Prahy. Prečo vtedy už existujúci Slovenský štát sa rozhodol tak riskovať a poslať do nacistami obsadenej Prahy? Vraj iba preto, lebo v Bratislave nebol v tom čase vhodný trezor na jeho bezpečné uloženie. V Čechách však hrozilo nebezpečenstvo, že sa dostane do rúk, napríklad, nenásytného zberateľa všetkého cenného, Hitlerovho najbližšieho spojenca a spolupracovníka maršala Hermanna Göringa. Na poklad si brúsilo zuby aj horthyovské Maďarsko. Ani sa nechce veriť, že Košický zlatý poklad prežil ukrytý celú II. svetovú vojnu, dokonca aj bombardovanie 7. mája 1945, kedy jedna z bômb poškodila numizmatické oddelenie Národného múzea, v ktorom sa vtedy nachádzal. Ani sa nechce veriť, že až do roku 1947 v Prahe nikto ani nemal záujem vidieť obsah dobre utajenej skrýše...

 

Azda nikdy sa nepodarí zistiť, kto bol majiteľom tejto zbierky zlatých dukátov, reťaze a medailí. Našli ho v dome, v ktorom od roku 1568 sídlila Spišská komora. Mohol byť vlastníkom pokladu prefekt, alebo niektorý z jej vysokopostavených členov? Na získanie tohto neuveriteľného bohatstva by vtedy prefektovi stačilo odkladať svoje príjmy a nič z nich neutratiť iba poldruha roka. Veď Spišská komora vtedy spravovala až 13 hornouhorských stolíc, napríklad Novohrad, Sedmohradsko, Liptov, Zvolen... Niektorí historici sa snažia presvedčiť odbornú i laickú verejnosť, že poklad v tomto dome ukryl jeden z vodcov protihabsburských povstaní Imrich Tököli. Asi aj preto, lebo v roku 1682 sa Tököliho vojska zmocnili Košíc a tým aj Spišskej komory. V jej susedstve však predtým býval František Rákoczi I. Tököli si vzal za manželku jeho bývalú ženu a nasťahoval sa k nej. To všetko sú však skôr romantické úvahy, ale pretože nie sú historicky podložené tak zostávajú iba v rovine nepotvrdenej teórie. V každom prípade majiteľ dukátov, ale i reťaze musel byť veľmi bohatý človek, veď taká zlatá reťaz patrila medzi základnú výbavu najmajetnejšej vrstvy ľudí.

 

NEVYUŽITÉ KOMERČNÉ MOŽNOSTI

Nemusíme zdôrazňovať, že pohľad na Košický zlatý poklad je fascinujúci. Už aj preto, lebo jeho pôvodnému majiteľovi sa podarilo nazhŕňať zlaté dukáty, vyrazené v Škandinávii, na území dnešných krajín ako Holandsko, Nemecko, Veľká Británia, Belgicko, Poľsko, Francúzsko, Taliansko, Rusko, Rakúsko, Maďarsko, Rumunsko až po španielske mestá Sevila, Zaragoza a Toledo. Zároveň obsahuje tri mince vyrazené v samotných Košiciach ! Na tie časy obrovský geografický priestor. Poklad, ktorý v Európe nemá obdobu. Napriek tomu v kultúre i obchode je jeho meno málo využívané. Pokiaľ existovali košické Vinárske závody tak existovalo aj víno Košický zlatý poklad. Tie však už zmizli z povrchu zeme a s nimi aj víno tejto značky. Skutočne hodnotný názov „Košický zlatý poklad“ nesie iba súťaž spevákov a hudobných skupín, založená Slovenským rozhlasom, štúdio Košice. Na veľké a nemilé prekvapenie nič viac. „Na Gurmánfeste sa objavil už nápoj Košický zlatý drink, ale v tomto smere viac by sa mohli angažovať súkromní podnikatelia, kreatívni kuchári, majitelia malých pivovarov“, uvažuje riaditeľ Východoslovenského múzea Dr. Róbert Pollák. /Nielen/ jemu však vadí, že doteraz na budove bývalého Národného výboru mesta Košice, teda na objekte, pri stavbe ktorého sa našiel Košický zlatý poklad, nie je pamätná tabuľa, ktorá by okoloidúcim pripomínala túto významnú udalosť. O tejto tabuli sa už síce hovorilo pred desiatimi rokmi pri 70.výročí jeho objavenia, nič sa však odvtedy nezmenilo. Vsl. múzeum na čele s jeho riaditeľom však pre Košičanov a návštevníkov mesta pripravilo pekný darček: v nedeľu 23.augusta bezplatnú návštevu špeciálnej trezorovej miestnosti v suteréne historickej budovy múzea, v ktorej je umiestnená expozícia Košický zlatý poklad.

 

Za to, že môžeme bez problémov vidieť Košický zlatý poklad v dnešnej podobe, kedy o ňom, až na spomínané nejasnosti vieme už takmer všetko, môžeme ďakovať už spomínanej Dr. Ľudmile Kraskovskej, českej historičke prof. Dr. Emanuele Nohejlovej-Prátovej, zemplínskemu rodákovi Dr. Emilovi Petáchovi a historikovi – spisovateľovi Marekovi Budajovi, dlhoročnej pracovníčke Vsl. múzea Dr. Kataríne Zozuľákovej. Spomenúť by sme si však mali aj na desiatky neznámych Košičanov a obyvateľov okolitých obcí, ktorí v roku 1935 odmietli kúpiť v terajšom Mestskom parku hodnotné zlaté dukáty, ponúkané v cene desať korún za kus...