Kočovníci – Rudolf Slezák

Každá dedina má svojich remeselníkov, ktorí si potrpia na svoju profesionálnu česť. Sú to "fachmani", ktorým sa ani po desiatkach rokov nerozsypal komín na streche domov, ktoré postavili, neopadávajú po nich obkladačky v kúpeľniach, nezateká strecha, dokonca aj tie pomníky na cintorínoch sú stále pekné, aj keď musia denne odolávať náročným poveternostným podmienkam. O iných zasa ide chýr, že robia kvalitné domáce klobásy, výborné víno a za nič na svete by nedopustili, aby svoj výrobok a svoju povesť, naštrbili "pančovaním" alebo nahradzovaním kvalitného mäsa, všelijakými separátmi. Ctia si svoje poctivé remeslo a ešte aj po rokoch sa o nich hovorí, ako šikovných a poctivých remeselníkoch, ktorí si nikdy neodflákli svoju prácu. Horšie je to však s ľuďmi, ktorí sa rozhodli pre povolanie – politik. Ľudia sa už iba uškŕňajú, keď počúvajú, keď začnú rozprávať o svojej profesionálnej cti, nezištnosti a svedomí, ktorým sa riadia pri svojom rozhodovaní o dôležitých veciach. Ľudia už neveria ich rečiam o akých si hodnotách, kvôli ktorým vraj vstupovali do politiky. Hlavne nie vtedy, keď vidia, s akou ľahkosťou opúšťajú svoju stranu a jej predsedu, keď zistia, že ich politická budúcnosť je ohrozená. Je to príklad SDKÚ-DS.

 

Nikdy som túto stranu nevolil, takže by mi mal byť jej osud ľahostajný. V jej zozname však figuruje príliš veľa mien, ktoré doteraz rozhodovali o všetkom, čo sa týkalo mojej životnej úrovne. Zrazu však pozorujem, že všetci dôležití ľudia, čo rozhodovali o mojej existencii, daniach, dôchodkoch, cenách potravín a energií, sa zrazu kamsi rozpŕchli ako kŕdeľ vrabcov, ktorých vyľakal blížiaci sa vietor. Zistili, že oveľa bezpečnejšie im bude, ak sa ako starí kočovníci presunú do iných, bezpečnejších košiarov, v ktorých  budú mať viac šancí na prežitie, ako u Pavla Freša. Kto všetko už takto prekočíroval a kam, sa vari netreba rozpisovať, veď to bola celá politická elita, ktorá sa dlhé roky grupovala okolo Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša. Oni sa však nevyparili, vypúšťajú aj naďalej svoje rozumy, tento krát však už z iných politických strán, do ktorých sa "naramovali". Samozrejme, že ich ani len nenapadlo, aby vrátili svoje mandáty strane, z ktorej vzišli. Kde inde ako v parlamente, by mohli aj naďalej využívať privilégia, aké budú mať ešte celý rok v tejto inštitúcii? Kde inde by mali viac príležitostí, zaimponovať svojím novým straníckym šéfom? Nech už mali títo dospelí ľudia, akýkoľvek dôvod na opustenie svojej strany a svojho predsedu, nikto im už neuverí, že to neurobili zo zištných dôvodov, kvôli svojej politickej budúcnosti. Politika by však  nemala byť ako futbal alebo hokej, kde sa bežne preskakuje z klubu do klubu, predávajú sa hráči a lanári sa tam, ako a len dá. Politika, je predsa povolanie, ktoré by malo mať tiež svoju hrdosť, dôstojnosť , morálku  zásady. Ako dnes môže niekto vyčítať bývalým komunistom, že sa po 89 roku, rozpŕchli kde sa len dalo, keď dnešní "papaláši", robia to isté? Stačí, aby trocha zapršalo, zafúkal vetríček... a už si hľadajú iný príbytok? Kto im dnes uverí, že všetkému je na vine iba Pavol Frešo?

 

Politika je ako každé iné povolanie, no nie je jedno, kto rozhoduje o našej životnej úrovni, o cenách plynu, vody, elektriny pre domácnosti, cestovaní vlakmi, predaji strategických majetkov, dôchodkoch, vianočných príspevkoch...Slovensko by nezaplakalo, ak by sa muselo zaobísť, bez ľudí, ktorí dnes putujú z SDKU, ako vandrovníci alebo kočovníci, od košiara ku košiaru. Majú na sebe znamienko prebehlíkov a minulosť si ich nájde, nech už budú mávať akýmkoľvek práporom. Nikdy sa však  nezbavia oveľa horšej nálepky - že boli pri tom, keď sa rozpredávali naše strategické majetky. Nech sa budú tváriť akokoľvek ctihodne, dopustili sa hriechu, na aký sa nezabúda, z ktorého sa nedá len tak ľahko vyspovedať. Vtedy utrpelo povolanie politik, najväčšiu stratu na svojej dôstojnosti.