Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Kniha síce vyjsť nemusí, ale v hanbe zostanú celé Košice – Vladimír Mezencev

NEZÁUJEM, ĽAHOSTAJNOSŤ ČI DOKONCA NESCHOPNOSŤ ZODPOVEDNÝCH? 

Košické vodné pólo nemalo v bývalom Československu rovnocenného konkurenta celé desaťročia. Majstrovský celok ČH Košice bol prakticky totožný s reprezentačným výberom. Z medzinárodného hľadiska síce úroveň čs. vodného póla nepatrila medzi svetovú špičku, ale niektorí hráči i tréneri sa uplatnili v krajinách, ktorých reprezentácie prinášali medaily z olympijských hier i svetových šampionátov, napríklad vo vtedajšej Juhoslávii či Taliansku, Maďarsku alebo už v samostatnom Chorvátsku.

 

Storočnica zrodu vodného póla v metropole východu pripadla na rok 2014 a pri tejto  slávnostnej udalosti mala vyjsť aj kniha pod názvom Mokrá lopta preslávila Košice. Teda skutočne výstižným. V knihe sú zverejnené životné príbehy všetkých tých, ktorí šírili slávu tohto olympijského športu a v neposlednom rade i svojho mesta a Československa vo svete. Doslova od susedného Maďarska až po Austráliu a Kanadu. Keď už spomíname najmenší kontinent – austrálski reprezentanti sa v Košiciach dvakrát pripravovali na olympijské hry – v roku 1968 pre Mexikom a o štyri roky neskôr kedy ich čakala cesta do Mníchova.

 

Síce z predchádzajúcich riadkov vyplýva, že kniha je už dávno na svete, veď píšeme o jej obsahu a od spomínaného jubilea už uplynuli štyri roky, ale žiaľ, skutočnosť je trochu zložitejšia. Kniha je naozaj už niekoľko rokov napísaná, ale nachádza sa iba v počítači jej autora, košického rodáka Jozefa Mazára. Dokonca je tam aj anglický preklad tohto diela. Ale... Autor síce svoj honorár dávno dostal, rovnako aj prekladateľka, tieto peniaze dokázal zohnať vtedajší prezident klubu Hornets Košice Miloslav Pinčák. Napriek tomu je vydanie knihy problematické a skutočnosť je skôr pesimistická. Prezident Hornetsu M.Pinčák pred dvoma rokmi zomrel, odvtedy sa v živote klubu veľa zmenilo a dnes už o vydaní knihy o slávnych dejinách vodného póla v Košiciach nikto nehovorí. „Zomrel Pinčák, zomrela kniha“- aj tieto slová sme počuli z úst jedného z jeho nástupcov. Možno vyzneli až veľmi tvrdo, ale reálne odzrkadľujú situáciu. Zároveň je to nepochopiteľné. Nechce sa predsa veriť, že v meste s takou bohatou a úspešnou vodno-pólovou tradíciou sa nenájde približne 7000 eur na vydanie diela, ktoré si rozhodne zaslúži uzrieť svetlo sveta. Keby sa však knihu nepodarilo vydať, tak by to všetci bývalí i súčasní vodný pólisti v Košiciach, ako aj ich fanúšikovia prežili. Veď v košickom športe sa už stali oveľa, oveľa horšie veci...

 

Medzinárodná blamáž

Autor knihy však prostredníctvom niekoľkých priateľov oslovil osobnosti svetového vodného póla s tým, aby vyjadrili svoj vzťah a názor na úroveň tejto kolektívnej hry v Košiciach a na to, čo ich osobne spája s košickým vodným pólom. Po prečítaní si ich vyjadrení by boli všetci Košičania na svoje mesto ešte viac hrdí. Toľko slov obdivu a uznania na adresu vodných pólistov a cez nich Košiciam za ich pohostinnú náruč, sa naozaj tak často nečítajú. Pritom ich napísali olympijskí víťazi, majstri sveta a Európy, najlepší tréneri a rozhodcovia planéty. Svoje vyznanie košickému vodnému pólu napísali ôsmi laureáti Siene plaveckej slávy sveta, jedenásti olympijskí víťazi a ďalší šiesti medailisti z olympiád, desiati svetoví šampióni, šestnásti európski. Dvaja nositelia Radu Medzinárodného olympijského výboru, prezidenti národných plaveckých a vodnopólových zväzov a federácií, poprední funkcionári svetových a európskych plaveckých a vodnopólových organizácií FINA, LEN, EWPC, v neposlednom rade tréneri, ktorí najskôr olympijské zlato získali ako hráči, potom už ako kormidelníci svojich tímov. Tri osobnosti z piateho kontinentu sa stali dokonca držiteľmi jeho najvyššieho vyznamenania – Radu Austrálie.

 

Svoje vyznanie košickému vodnému pólu a jeho rodnému mestu pre knihu vyjadrili športovci, tréneri, rozhodcovia, alebo funkcionári z Austrálie, Chorvátska, Francúzska, Srbska, Maďarska, Ruskej federácie, Španielska, Talianska, Česka, Malty, Rumunska, Grécka, Holandska, Bulharska, Čiernej Hory, Nemecka...

 

Za všetkých, ktorí dostali príležitosť vyjadriť sa k 100.výročiu zrodu košického vodného póla spomeňme iba niekoľkých:

 

  • Radko Rudič, športový riaditeľ Chorvátskej vodnopólovej federácie má štyri zlaté olympijské medaily. Tri získal ako hráč /1984 a 1988 v družstve Juhoslávie, 1992 za Taliansko/, ďalšiu si priviezol z OH 2012 ako tréner Chorvátska, je dvojnásobný majster sveta a Európy ako hráč, raz ako tréner, k prvenstvu priviedol celok USA na Panamerických hrách 2003, strieborný z OH 1980, laureát Siene plaveckej slávy sveta na Floride.
  • Jeho krajan Milivoj Babič, olympijský víťaz z roku 1984, vyhlásený za najlepšieho svetového hráča v rokoch 1982, 1984, 1985, majster sveta a Európy, laureát Siene plaveckej slávy sveta na Floride.
  • Igor Milanovič, Srbsko, dvojnásobný olympijský víťaz /1984, 1988/ a svetový šampión, majster Európy, laureát Siene plaveckej slávy sveta na Floride

 

Osobnosti svetového vodného póla veľmi dobre poznajú mená tých, ktorí najviac preslávili to košické. Vo svojich príspevkoch, ktoré poskytli autorovi knihy spomínajú predovšetkým na Ladislava Bottlika, Romana Poláčika, Ladislava Vidumanského, Štefana Bottlika, Alexandra Nagya, Karla Baču, Rudolfa Štoffana, Juraja Kulu, Alexandra Urbana, Konštantína Čopa...

 

Tridsiatka slávnych športovcov a funkcionárov sa pred časom určite tešila na to, že dostane knihu o dejinách, úspechoch a sláve košického vodného póla za sto rokov jeho existencie. Možno, že niektorí z nich na knihu určitý čas aj netrpezlivo čakali, potom si pomysleli svoje. To, že starí priatelia, niekedy nekompromisní súperi na nich jednoducho zabudli. Nikto z nich určite dodnes nepredpokladá, že kniha, do ktorej s radosťou prispeli, ešte nevyšla a z pohľadu dnešnej situácie asi ani nevyjde. Keby však poznali skutočné príčiny všetkých problémov s vydaním publikácie, zrejme by len nechápavo krútili hlavami. Ťažko by totiž niekto z nich uveril, že v Košiciach sa nenájde už spomínaných 7000 eur na azda najvhodnejšiu reklamu a propagáciu úspechov športového odvetvia, ktoré v mnohých krajinách svojou popularitou úspešne konkuruje basketbalu, hádzanej, tenisu i hokeju. Keby poznali realitu, tak by si veľmi rýchlo zmenili mienku o Košiciach, ktorú si roky budovali a je v ich mysliach stále veľmi pozitívna.

 

ZATIAĽ BEZ VÝCHODISKA

Peter Benedik, narodený v Košiciach, ale v podstate celú svoju športovú kariéru strávil v Dukle B. Bystrica ako futbalový tréner, nie tak dávno oslávil svoju sedemdesiatku. Kniha o najaktívnejších rokoch jeho života, tiež z pera Jozefa Mazára, vyjde v decembri. Jubilant pred časom oslovil desiatky hráčov, ktorí prešli jeho rukami, či si každý z nich nekúpi sedem exemplárov, pretože v takomto prípade nebude mať problém zaplatiť všetky výdavky, spojené s jej vydaním. Všetci oslovení, pričom ich vraj bolo takmer dvesto, súhlasili, teda sa zaviazali, že si každý kúpi sedem knižiek.

 

Prečo o tom píšeme? Lebo tento príklad sme spomenuli Otovi Sabovi, ktorý stal pri zrode /stále ešte/ nevydanej knihy o histórii košického vodného póla. Je to skúsený funkcionár, ktorý v rokoch 1980-1990 stál na čele celého čs. vodného póla, vykonával funkciu predsedu v tých časoch najlepšieho oddielu v celom Československu ČH Košice a šéfoval aj Stredisku vrcholového športu pri Federálnom ministerstve vnútra v Košiciach, ktorého členmi boli práve vodní pólisti Červenej hviezdy. „Oslovil som niekoľkých bývalých hráčov, ale každý z nich má záujem iba o kúpu jednej knihy, samozrejme, pokiaľ sa ju podarí vydať. Priznám sa, že nepoznám východisko z tejto situácie, i keď sa ju pokúsim riešiť na stretnutí s obidvoma prezidentmi súčasných košických klubov. Okrem toho si myslím, že i keby sa podarilo zohnať peniaze tak kniha pred vydaním musí byť doplnená o ďalšie roky a vydať ju k 105.výročiu zrodu košického vodného póla. Sám nedokážem pochopiť, že sa v Košiciach nenájde skupina podnikateľov, ktorá by formou inzercie zaplatila vydanie knihy, veď pre mnohých z nich, ktorí tak radi hovoria o láske k rodnému mestu i hrdosti na jeho športovú históriu, nemôže byť problém dať dohromady necelých 10 000 eur. Je mi z toho všetkého veľmi smutno...“