Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Knižný inkubátor myšlienok – Milan Kenda

Pri máloktorej knihe z pôvodnej slovenskej tvorby som s niektorými vetami tak nadšene súhlasil a s inými vetami tak rezo­lútne nesúhlasil, ako pri knihe tematicky širokospektrálneho spisovateľa, prozaika, poviedkára a novelistu MILANA ZELINKU. V tejto recenzii si povšimnem jeho najnovšiu knihu esejí, úvah fejtónov, poznámok a spomienok, vydanú pod názvom NA OKRAJ KULTÚRY, NA OKRAJ ŽIVOTA. Je to kniha, ktoré bude v určitých postrehoch v súlade s názormi a myslením čitateľa (vrátane dôsledného re­cenzenta), no v iných postrehoch zasa, naopak, podnieti jeho rezolútny nesúhlas, azda ho až pobúri. Veľkým kladom tejto knihy je fakt, že čitateľa nenechá ľahostajným. Zelinka ráta s oponentúrou v niektorých jeho pohľadoch, lebo na str. 56 píše: „Vážme si múdrych oponentov, nútia nás myslieť.“

 

Autor rozvíja pomerne rozšírené klišé, že ozajstní básnici sa v sebe trápia veľmi mnoho a že sa ustavične škvaria v ohni duševných múk. Ja si naopak myslím, že veľmi sa trápia ich či­tatelia, ak chcú dešifrovať ich texty, poväčšine extrémne pre­kódované do nezrozumiteľnosti. Spresňujem, že toto utrpenie sa netýka čítania básní od básnikov z dávnejších stáročí (od 19. storočia nadol), ale najmä súčasných. Ale pokračujem v pochyb­nostiach: Takmer všetci autori začínajú v mladosti básňami. Žeby mali toľkí sklony k masochizmu a škvareniu sa v ohni du­ševných múk? Som presvedčený, že lyrici nachádzajú v poézii uspokojenie z vyjadrenia svojich citov a pocitov, autori ver­šov pre deti pôžitok z hier so slovami, epigramisti zažívajú príjemné pocity satirickej satisfakcie a súzvuku s čitateľmi. Mne sa to javí tak, že poetická tvorba je slasťou a nie je utrpením. Pravda, ak ide o pôvabnú a komunikatívnu poéziu.

 

Zelinka sa oprávnene priznáva k očareniu textami Ludvíka Aškenazyho a Ota Pavla, ale aj mnohých ďalších autorít a kla­sikov. Jeho reflexie vyvolané konkrétnymi knihami predstavujú užitočné upozornenia na literárne poklady. Na rozdiel od re­cenzií v časopisoch, ktoré poväčšine miznú spolu s výtlačkami týchto časopisov, natrvalo zachytávajú Zelinkove literárne postrehy a diagnózy v tejto jeho knihe. Ale neunikol mu ani kritický pohľad na sociálny rozmer spisovateľského poslania. V texte Historický hendikep rozoberá v podobe historicko ak­tuálnej analýzy situáciu bývalých i súčasných spisovateľov (s výnimkou spisovateľskej sociálnej idyly v období socializmu) v intenciách známych sloganov „Hladný ako spisovateľ“ alebo „Chudobný ako spisovateľ“.

 

S čím absolútne nesúhlasím? S týmito slovami: Akýkoľvek tvorca, ak chce dať niečo dohromady, nemôže zároveň detailne rozumovo zdôvodňovať a analyzovať svoje počínanie.“ Ak inte­lektuál niečo dáva dohromady, bárs by aj pri tom robil chybu (z hľadiska „oficiálnych“ názorov), rozhodne však vie, prečo niečo robí tak, a nie inak. Prečo by nemohol zároveň detailne rozumovo zdôvodňovať a analyzovať svoje počínanie? Chýba mu azda rozumné presvedčenie o tom, čo píše? Vari je tvorba spä­tá so zahmlením rozumu? Iba ak v postmoderne, ale ani tam to nemá dlhú životnosť. Pravda, analyzovať vlastné dielo dokáže len racionálne vyprofilovaný tvorca. No ak ide o pomäteného postmodernistu, zmietaného protikladnými emóciami a ovládaného vplyvmi schizofrénie, paranoje alebo maniodepresívnymi atakmi, ten naozaj nevie, čo to vlastne plodí a nie je schopný de­tailne rozumovo zdôvodňovať a analyzovať svoje počínanie.

Je sympatické, že Zelinka sa tu priznáva k autorom a li­terárnym dielam (prevažne z oblasti beletrie), ktoré ho sil­ne oslovili, zorientovali v jeho ďalšej literárnej tvorbe, otvorili mu nové priezory a duševne ho obohatili. Ako žriedlo pozitívnych podnetov nezištne nám ich predstavuje a rozkrýva. A v prípade diela Evy Fordinálovej Stretnutie so starším pá­nom alebo Tragédia Augustína Doležala smutne, no s nádherným podobenstvom ľutuje nenáležitú odozvu tejto knihy: „Ak je teda smutnou pravdou fakt, že toto dielo literárnej historičky Evy Fordinálovej nenašlo širšiu odozvu, je to pre mňa rovnako ne­pochopiteľné ako pohľad človeka, ktorý síce vidí pred sebou zväčšujúce sa obrysy lode so vzácnym nákladom, ale akosi si nevie uvedomiť, že ten náklad vezie jemu.“

 

Skláňam hlavu k hlbokej poklone Milanovi Zelinkovi za to, že ignoroval sošnosť Alexandra Veľkého Matušku, toho, čo uz­nával iba luteránskych literárnych autorov a podceňoval kato­líckych, obdivujem Milana Zelinku za to, že poukázal na stu­pídne vlastnosti Matuškovho charakteru. Pravda, Zelinka to urobil vo svojej knihe podstatne jemnejším spôsobom než ako to tu píšem ja, satirik bez posvätnej úcty k slovenským lite­rárnym bohom a veľmožom. Zelinka tak urobil v oprávnenej obra­ne básnickej tvorby Mikuláša Kasardu v kapitole Básnik Miku­láš Kasarda. Uvádza tu ukážky z Kasardovej tvorby, ktoré aj mňa, cynika a skeptika, dokonale očarili.

 

V kapitolke O čom sa Shakespearovi nesnívalo stručne, jednoznačne a sarkasticky vystihol psychopatickú podstatu „akčákov“ produkovaných na bežiacom páse hollywoodskymi fil­movými režisérmi. Zelinkov režisér XY rozpráva: Isteže, mô­žeš urobiť duchovný film, ale musí tam vybuchnúť najmenej 40 áut a nesmie tam chýbať barová ruvačka.“ A ktosi sa ho na­ivne či provokatívne spýta: A v tých autách majú byť ľudia alebo môžu byť prázdne?“ Režisér sa hnevá: „Ľudia, pravdaže ľudia, čím viacej ľudí, tým lepšie, inak ti na to nijaký Ame­ričan nepríde.“ Z hľadiska súčasnej tendencie „So Spojenými štátmi na večné časy a nikdy inak“ je to otrasný trend pre na­šich režisérov, ak chcú byť akceptovaní divákmi, čo vyrastú z dnešnej zdigitalizovanej degenerácie.

 

Nugetom tejto zbierky sú nasledovné vety z kapitolky Čítam, píšem, žijem: Keď pozorujem konanie niektorých našich politi­kov, nemôžem sa zbaviť dojmu, že robia všetko pre to, aby Slovensko zničili a svojim voličom politiku dokonale zhnusili. Mne samému sa politika už naozaj zhnusila a to predovšetkým preto, že politici sa nevedia dohodnúť na spoločnom programe. Zmätky, ktoré tým vznikajú, majú za následok nielen ťažké finančné, ale aj morálne straty. Neustále zmeny vlády krajinu ťažko destabilizujú. Niektorí politici si z politiky robia posmech – robia všetko pre to, aby dokázali, že si svoje vysoké platy absolút­ne nezaslúžia.“

 

Výstižná je aj táto Zelinkova sonda do neradostnej reality: Osudovým nešťastím slovenského intelektuála je, že ak aj je občas mysliteľsky samostatný, takmer nikdy nie je natoľko ekonomicky sebestačný, aby mohol svoje myslenie odovzdávať verejnosti, a tak ovplyvňovať kultúrotvorný proces.“ Ale na rozdiel od idealistických rojkov je aj realista: Na valale by som len ťažko našiel človeka, čo spáva s Odyseou pod hlavou.“ Hoci pri­znáva existenciu vzácnych výnimiek zo štatisticky presvedčivého pravidla.

 

Niekedy rozpráva ako moje intelektuálne dvojča, čo mňa, egocentrika, nesmierne teší: A pretože nedávno bolo výročie tak­zvanej nežnej revolúcie, pýtam sa v duchu, čo nám vlastne priniesla. A nech si nad tým akokoľvek lámem hlavu, nemôžem v jej ,prínoseʽ nájsť nič pozitívne, nič dobré, nič, čo by prospievalo spoločnosti. Summa summarum to vyzerá tak, že bola pripravená výlučne pre niekoľkých jednotlivcov, výluč­ne pre realizáciu ich koristníckych záujmov.“ Do ďalších výstižných, až sarkastických postrehov prerastá táto ge­niálna myšlienka všestranného spisovateľa – mysliteľa Mila­na Zelinku, popredného člena autorského kolektívu Literárne­ho týždenníka. Tieto riadky o nežnokrutej revolúcii sú hodné tesania do mramoru. A použijem tu slová samotného Milana Ze­linku, ktoré použil v súvislosti s iným autorom: ... „pred ktorým aj sto klobúkov dať dolu je žalostne málo!“ Touto diag­nózou tzv. nežnej revolúcie ma veľmi príjemne prekvapil, no azda ešte viac ma pozitívne prekvapil svojím pohľadom na bratríkov ve­dených Janom Jiskrom z Brandýsa. Otvoril mi tak priezor na neznámu, resp. málo známu kapitolu zo slovenských dejín, ignorovanú či až znevažovanú súčasnými milovníkmi gardistov.

 

Autora treba pochváliť tiež za to, že sa nevyhol ani kri­tickému pohľadu na jav, na akom je do značnej miery založená slovenská ľudová kultúra, najmä piesňová tvorba: vášnivému popíjaniu alkoholických nápojov, prezentovanému v ľudovej slovesnosti ako veselá a nevinná pozemská cesta do raja. Píše: „Dnešný mladý Werther, ak má tú obrovskú smolu, že sa na pracovisku dostane do pijanskej partie, nevie, či má piť alebo nie, inými slovami povedané, či má ísť pijanskej partii na ruku alebo sa proti jej praktikám vzbúriť a nepiť alko­hol, ako mu to káže jeho prirodzený inštinkt. Dnešný mladý Werther má strach, že ak tak urobí, pijanský kolektív sa mu pomstí a to v prvom rade tým, že ho pri prvej možnej príle­žitosti ako prvého prepustí z práce.“ Zelinka vyhmatol ob­ludný a špecifický slovenský problém riskujúc, že sa tým znemožní v očiach nejedného básnického barda, či dokonca mladocha, v ktorom sa všetok vypitý alkohol spaľuje na kri­tikmi okiadzanú poéziu!

 

Nie so všetkým sa ako recenzent tejto knihy zhodnem s jej autorom, ba podaktoré jeho názory ma priam napália a rozpália, v hocičom sme od seba poriadne ďaleko. Zelinka napríklad píše: Mne samému by bolo veľmi nepríjemné stráviť s niekým čo i len hodinu debatou o chrústoch, keďže k chrústom nemám ni­jaký hlbší vzťah.“ Aj v tom sme diametrálne odlišní! Ako vy­študovaný zoológ s diplomovou prácou z entomológie mám ku hmy­zu (napriek celoživotnému odklonu k literárnej a publicistic­kej tvorbe) podnes hlboký vzťah, až obdiv. Pravda, preferujem určité druhy užitočných dravých chrobákov, najmä bystrušiek, a nie práve bylinožravé chrústy, ktoré dnes už pri rapídnom úbytku hmyzu ani bežne nevídame. Nemám rád klišé vyjadrujúce zbytočnosť pomocou slovného spojenia !úvahy o nesmrteľnosti chrústa“. Podľa zákonitostí fyziky by čmeliak vôbec nemal lietať, a predsa výborne lieta! Takže aj hmyz má pre nás mno­hé tajomstvá a svojimi aktivitami vyvoláva viaceré evolučné otázky i výzvy pre sféru poznania.

 

Na niektorých miestach textu ako keby presakovala neočaká­vaná, s inými bystrými postrehmi nekorešpondujúca, prekvapu­júca naivita, provokujúca k polemizovaniu. Napríklad tvrde­nie: Tučný muž a útla žena a naopak sú protiklady, ktoré sa vzácne dopĺňajú nielen vzhľadom, ale aj povahou, lebo som eš­te nikdy nevidel, že by sa takíto manželia hádali.“ S kadečím nesúhlasím, napríklad s vetou: Nemožno považovať za chu­dobného toho, kto si môže dovoliť kúpiť banány.“ Zabúda na akciové výpredaje pre chudobných, na to, že chudobní porovná­vajú letáky viacerých obchodných reťazcov a podľa nich kom­binujú, čo, kde a kedy kúpiť, aby finančne vyšli zo svojho podpriemerného dôchodku či platu. Takéto hľadanie a využí­vanie akcií nazývam Akcionárstvom chudobných alebo Kombina­torikou chudoby. Nuž takto si možno občas kúpiť aj banány, ktoré má rýchly výpredaj zvyčajne zachrániť pred skazou. Pravda, vidiecke obyvateľstvo zvyčajne nemá k dispozícii takúto letákovú „schránkovú informatiku“ a často má dostup­nú len jedinú biedne zásobenú predajňu, takže nemôže prakti­zovať spomínanú kombinatoriku. Pri všetkej úcte k autorovi i jeho knihe musím označiť Zelinkove kritériá chudoby za veľmi nepresné. Na slovenskú chudobu totiž nemožno vzťahovať naprí­klad africké kritériá chudoby, lebo my našu súčasnú životnú úroveň môžeme porovnávať s minulou životnou úrovňou z čias predchádzajúceho, hoci deformovaného socialistického režimu kremeľského typu, čo je výhoda i trauma skôr narodených. A s hrôzou zisťujeme, že v súčasnom tunajšom baskervillskom ka­pitalizme pomaly smerujeme do Nigérie či inej mizérie! Chudo­ba je teda sakramentsky relatívna vec!

 

Zelinkova zaujímavá besednica o udávaní sa končí pamätihodnou pointou, s ktorou by sa malo zoznámiť čo najviac slo­venských čitateľov: Každopádne udávanie a či zahlasovanie je javom veľmi rozšíreným. Udávané sú nielen osoby, ale aj národy. Aj náš slovenský národ je permanentne udávaný a či zahlasovaný na patričných miestach s cieľom čo najviac ho mo­rálne, ale aj materiálne poškodiť v očiach sveta. Takémuto udanému či zahlásenému národu sa totiž aj ľahšie diktujú všetky, aj tie najnepriateľnejšie a najponižujúcejšie podmienky.“

 

Nesúhlasím ani s touto Zelinkovou tézou, ktorú okrem neho propaguje množina iných autorov najmä konzervatívneho typu: Za najhoršiu ľudskú vlastnosť považujem závisť.“ Ja závisť pokladám za pozitívnu emóciu, lebo ma privádza k myšlienke, či ja by som také čosi závideniahodné sám nedokázal a zároveň ku špekuláciám ako na to. Špekulácie sú prínosné, lebo o úspechu nerozhoduje umelecká kvalita v prevažnej miere, ale predovšetkým kvalitný marketing.

 

Od autora je to názorovoplodná kniha, pre čitateľa zasa názorovotvorná kniha, za ktorú treba vyjadriť vďaku tak autorovi, ako aj Vydavateľstvu Spolku slovenských spisovateľov. Dobrý  Zelinka nevyhynie, navždy upúta pozornosť kultivovaného čitateľa!