Titulok tohto článku napísali verní fanúšikovia hokeja zo slovenského vidieka. Tí, ktorí boli svedkami troch finálových zápasov o celkového víťaza skupiny Západ medzi mužstvami HK Levice a MŠK Púchov. K tomu tretiemu, rozhodujúcemu súboju, nastúpili na kvalitnom ľade  Tekova mužstvá takto: HK Levice : Sklenár – Kuzma, Školník, König D., Štefanka st., Tužinský – Kohút, Milo, Dobrý, Mihalík, Novák – Buianov, Káčer - Bogoslovskii, Segíň T., Šramaty.  Pripravení boli aj Madola, Bačkor, Kasana, Vrťo

MŠK Púchov: Kutej  – Kvocera, Okuliar, Pšurný, Zemko, Zúbek – Augustín, Kollárik, Furo, Panáček, Šimíček – Haluška, Putala, Dolinajec, Prus, Romanov. Na striedačke ešte boli pripravení do hry: Baštuga a Hajas.

Oproti zápasu v Púchove v mužstve domácich niekoľko zmien. Na krídle vedľa J. Štefanka st. sa objavil Konig a Novák z prvého útoku vlial živicu do hbitej trojice v útoku druhom. Hostia nemenili nič. Ich štýl hry bol na II. ligu skvelý, často odmeňovaný potleskom fantasticky športovo znejúcich diváckych tribún. Hlásateľ oznámil v tretej tretine, že ich prišlo na tento súboj 1081. Výborná návšteva. Ešte krajšie divácke prejavy. Hokejový boss súčasného života v HK Levice, Marcel Ozimák to pre čitateľov portálu www.sportlandia.sk okomentoval slovami: „Klobúk dolu pred takou nádhernou diváckou kulisou. Keď po zápase zdravili diváci v stoji úžasným aplauzom oba kolektívy, vnímal som to ako ocenenie veľmi dobrého herného nasadenia hráčov v zápase, ako pochvalu za ich kvalitnú rýchlu a technickú hru. Keď však ostali s deťmi na ľade víťazi skupiny Západ, hráči HK Levice a korčuľujúc pred tribúnou na ktorej bolo početné fanúšikovské zoskupenie z Púchova a to mohutne kričalo: Levice, Levice, Levice!... objektívnemu pozorovateľovi mohli naskakovať na tele aj zimomriavky. Nevšedný športový, fair – play postoj ku kvalite hokeja i odvedenej hokejovej robote nie len pre klubový, ale aj celý slovenský hokej. Snúbila sa v ňom hokejová slovenská skúsenosť demonštrovaná nádhernými výkonmi skúsených hráčov v symbióze s nastupujúcou mladou generáciou. Veru, bez nadsádzky. V II. lige...“

Toľko odborník, absolvent FTVŠ, človek, na prácu ktorého sme počuli viacero pozitívnych odoziev z úst tých, ktorí majú za sebou bohatú hráčsku, trénerskú i funkcionársku kariéru. Doma i v zahraničí. Marcel Ozimák sa v Leviciach nevystatuje precíznou a zodpovednou robotou pre hokej, on ju denno-denne robí. V kolektíve a s kolektívom sebe podobných ľudí. Náročným systémom na seba samého, ale i druhých. Mali sme tú česť počúvať pozitívne slová a jeho postoje k hokejovým velikánom minulosti, ale i k dnešným hokejovým potrebám. Zažil život na striedačke „A“ mužstva vo veľkoklube Automobiľsk Jekaterinburg, s ktorým sa prebojoval do semifinále tejto súťaže v hokejovej sezóne 2015/2016, bol trénerom SZĽH pre Centrum talentovanej mládeže v HC Nitra, trénerom mládežníckych reprezentácií SVK, konzultantom tréningovej prípravy v ruských mládežníckych kluboch, kondičným trénerom mládežníckych a seniorských hráčov, trénerom ktorý pôsobil aktívne v Rusku takmer 6 rokov.

Počúvali sme však rovnako pozorne aj slová mnohých dlhoročných priaznivcov slovenského hokeja a futbalu. Na hokeji. Jeden z nich, Ing. Ján Zekucia, bývalý prvoligový futbalista, ale i hokejista v divíznej Spišskej Novej Vsi, okrem iného, ako by majstrovsky v jednom vyjadrení zosumarizoval postoje a myšlienky mnohých, Keď povedal: „V Slovenskej republike, v našich dedinkách i mestečkách vymizli deti z hokejkami či futbalovou loptou z ulice. Kto ich pritiahne? Treťotriedni Kanaďania či Američania v našich  extraligových hokejových kluboch? Podpriemerní jedinci zo zahraničia vo futbalových zostavách v slovenských mužstvách od I. ligy po tretiu, možno i nižšie? Videl som na vlastné oči hrať hokej  útočných zoskupení  Jiřík – Golonka – Ševčík, aj vtedy, keď dalo Československo Kanade na MS prídel 8:0, alebo neskôr Liba- Rusnák – Vincent Lukáč, keďzískalo Československo titul majstrov sveta či vozilo hokejové medaily z OH. Videl som  napríklad Jána Pivarníka, Jána Čapkoviča, alebo zo Zvolena Jána Podkonického st., ktorí dokázali už vo svojich 18 –tich rokoch zabehnúť 100 metrov pod jednásť sekúnd. My dnes propagujeme tých, ktorí dokážu rýchlo korčuľovať za rýchly a pomerne vysoký príjem finančných čiastok. Videl som a obdivoval hlavne technické hokejové kúsky Jána Faitha, Karola Faka, trénerský kumšt Ladislava Horského, Milana Grantnera, metodikov Staršieho, Kostku, Bukača, Andršta. Všetko malo systém. Aj dnes som po rokoch videl krásny hokej v tejto hale bez bitky, vulgárnych pokrikov. Nesúhlasím, že dnes sa hrá rýchlejší hokej ako v minulosti. Stotožňujem sa s tými, ktorí tvrdia, že dnes je kvalitnejšia výstroj hráčov, hokej je kontaktnejší, ale menej technickejší ako bol kedysi. Už som spomínal Faitha, Libu i ďalších. Páči sa mi, že tu v Leviciach sa snažia urobiť aj štadión ľudskejší, prijateľnejší pre obyčajného diváka nie len pre tých čo sedia vo V.I.P. na extraligových štadiónoch a bežný divák čaká v rade na párok v rohlíku aj pol tretiny...Tak sa svetový hokej neuberá. Potešilo ma, že som bol súčasťou dôstojného športovo – spoločenského vystúpenia a skvelých výkonov skúsených hokejových matadorov Mila, Štefanka, ale i mladších Kuteja, Tužinského, Sklenára a ďalších.“

Druholigové mantinely duneli po tvrdých, ale fair – play bodyčekoch, vynikajúce hráčske zoskupenia pozvali na hokej všetkých, ktorí zostávajú pyšní na čaro a kumšt z domácich hokejových dielní, na produkty hráčske, trénerské či funkcionárske. Ďalší z divákov, keď počúval také debaty v nádhernej atmosfére levického štadióna dodal: „Dnes chlapci prišli hrať hokej pre nás, pre divákov, ktorí milujú hokejovú krásu, radosť z hry.“ Takým konštatovaním udrel klinec po hlavičke.

Keď začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia hralo ZKL Brno priateľský zápas vo Zvolenskej Slatine na „Figure“ vtedy odovzdal mladý chlapec Ján Podkonický, mimochodom tréner druhého finalistu, Rimavskej Soboty o víťaza celoštátnej II. ligy v ľadovom hokeji Slovenskej republiky, na znak úcty a ocenenia Jaroslavovi Jiříkovi geletku brindze. Mal dvanásť rokov a o pár rokov neskôr vyhral so žiackym družstvom Zvolenskej Slatiny titul majstra Československa v kategórii žiakov. Dnes má tých rokov 66 a s nimi i mnoho starostí a problémov pochopiť, prečo sa zápasy II. ligy nehrajú formou celoštátnej súťaže s priamym postupom, prečo sa záujmy celonárodnej výchovy hokejovej mládeže scvrkli do stanov a štatútov pre pár vyvolených v niekoľkých hokejových kluboch a samotná podstata zodpovednej, premyslenej výchovy trpí. Prečo sa základná časť II. ligy seniorov končí už 5. januára?...

Táto pasáž nie je v článku: „Keď dunia druholigové mantinely a skvelý fanúšik sa baví...vôbec náhodná. Odvíja sa od konkrétnych súvislostí a smerovania slovenského hokeja bez typickej slovenskej či československej hokejovej školy, ktorej podstata spočívala v plnení širokých súvislostí nárastu hokejovej i ľudskej kvality pre rozvoj mladého jedinca na ľade Slovenska, Európy a sveta. Nuž uvidíme, čo všetko so sebou ešte prinesie súboj Rimavskej Soboty s Levicami vo finále, ktoré by malo byť ozdobou hokejovej moderny Made in Slovakia, lebo mnohé, čo nám málo pedagogicky i metodicky málo zdatní rôznordo vtláčajú spoza mora, tu v Slovenskej republike dávno bolo. Inak by Kanaďania neprekladali pred desaťročiami pre potreby NHL hokejovú metodiku Ladislava Horského, nechceli by vidieť a nehrdili sa skvelou hrou Slováka Stana Mikitu v tejto súťaži, nevolali by do Fínska učiť hokej metodikou československej hokejovej školy to, čo dnes pripomínajú pracovití a metodicky, pedagogicky i didakticky vyspelí Fíni práve podaktorým našim, síce veľkým a slávnym hokejistom, ale funkcionárskou robotou stále zaostávajúcim, trénerskou, metodickou či didaktickou prácou takmer nulovou.

Medzi odborníkmi aj z iných sfér života raz a navždy odznelo múdre: Kto nevie, že nevie, nemôže vedieť, že nevie. Tam potom nepomôžu ani veľké peniaze.