Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Keď stíchne naša krv – Michal Záleta

Nie som vlastníkom titulku, patrí Jaroslavovi  Rezníkovi. Ním zapísal do literárnej matriky svoju nateraz najnovšiu básnickú zbierku (Jaroslav Rezník: Keď stíchne naša krv. Vydavateľstvo SSS, 2017). Bez kontextu alebo pri ľahtikárskej svojvoľnosti ho môžeme vnímať a interpretovať všelijako.V súvislosti s tým, že Jaroslav Rezník si skraja tohtoročnej jari pripomenul 75 rokov od chvíle, keď prvý raz uzrel tento svet pod časovo neprechodným Chočom z prelomu druho- a treťohôr, povedzme ako rozhodnutie rezignovať na súboje a spory, vyvliecť sa zo všetkých dočasností, nielenže si od nich oddýchnuť, ale ich aj natrvalo uzavrieť.

 

Keďže mám však odôvodnený aj zdôvodniteľný pocit – podoprený takmer istotou, že Rezníkovu básnickú tvorbu poznám zblízka, môžem  so zanedbateľným rizikom omylu poznamenať, že v kontexte s obsahom, ktorému tento názov prisúdil,  je to podstatne inak.

 

Jaroslav Rezník nie je totiž autorom dočasnosti, tém a motívov, ktoré vzrušuje čas okamihu, trblietavé trvanie chvíle, aby napokon opadli s rovnako nezanedbateľnou istotou ako – aspoň  v našich zemepisných súradniciach  – lístie neskorej jesene.

 

Určujúcim znakom jeho tvorby je osobitný typ a spôsob trvácnosti témy i motívu: možno ho konkretizovať ako étos dôvodu prebývania  človeka na našej nepatrnej vesmírnej kolíske. Teda: nie hocijaký dôvod, ale dôvod, ktorý človeka-živočícha  – iba  jedného zo záľahy čeľadí, rodov, druhov – premieňa na tvora ne- či nadbiologického triumfu prírody.

 

Ako sám priznáva,  nie každý chápe toto básnikovo ustrojenie: „Občas mi vyčítajú, že moja poézia je patetická/ ako chvejúci sa oblúk dúhy nad katedrálou,/...“Ale,“ odpovedá, „môže byť báseň bez pátosu?“

 

Rezníkova stíchnutá krv je naozaj selektívna, a to v mene trvania a vznešenosti mravného princípu i v mene budúcnosti človeka alebo aspoň v mene jeho nádeje. Ja iba dodávam: môže trvať  ľudská Zem bez etického kódu, ak sa nemá zvrátiť do svojej prehistórie?!

Ostatne, ani príroda v Rezníkovom vnímaní nie je prostý,  neúčastný objekt či predmet ľudského záujmu, naopak: je štedro nadaná schopnosťou sama aktívne vstupovať do vzťahov. Napríklad takto: „Cmíňová, Jamník, Chočariská,/ Zábrežie, Spuštiak, kosodrevie/ vo dne i v noci,/ keď sa blýska...- / Kto nezažil, tak ten nevie,/ kde sídlia sveta nádhery...!/ No kto tam bol a zaspieval si/ a s tichom v krvi svojich žíl/ sa so skalami pomodlil - / naveky vekov uverí!“

V synchrónii je Rezníkova zbierka súborom piatich rovín (Záverečná vo sviatok, Znedeľnievanie, Prorokom býva doma ťažko, Pridajte sa v melódii piesne, Z básní Jána Literáta). V diachrónii ich čitateľ vníma ako nezameniteľné a zároveň podmieňujúce sa motivické sekvencie úplnosti, súrodé zložky celostného básnického obrazu.

 

V tomto Rezníkovom prípade hovoríme vlastne o básnickej zbierke iba pomocne, takrečeno zvyklostne. V skutočnosti ide totiž o vnútorne ústrojnú, nefragmentovanú výpoveď, zrejúcu do obrazného básnického výroku, ktorý možno stručne charakterizovať aj ako vyznanie.