Keď radcom je sám diabol – Katalin Tara

Písanie považujem za niečo, čo Španieli nazývajú „eltrabajo del diablo,“ pretože keď píšete článok, je to diabol, ktorý vám  čosi našepkáva. Potom sa stáva, že chcete napísať pekelne dobrú vec, ale napíšete šialené diabolstvo. Preto je okrem odvahy autora, potrebné písať pravdu. Nakoniec z toho potom býva vec, ktorá je čertovsky zaujímavá a o to pri písaní vlastne ide.

 

Prečo ma opustil, keď som ho tak veľmi milovala? Alebo. Našla si iného, vzala naše deti a odsťahovala sa k milencovi! Takto alebo podobne, často  začína príbeh s názvom rozvod manželstva. V poslednej dobe, často len rozchod partnerov, lebo sviatosť manželstva, spoločnosť - čiže vy a ja, tak dehonestovala, že tento zväzok si ľudia mýlia s kusom nepotrebného papiera. Často tiež na sociálne sieti čítam odkaz zúfalej starej matky: „Exmanželka nášho syna, nám bráni vidieť vnuka! Preboha! Pomôžte mi niekto! Nechcem nič, len vidieť svojho milovaného vnúčika,“ píše stará pani, pričom k textu pripája množstvo uplakaných smajlíkov. Dobre ľudia! Ak som niekoho ani týmto úvodom nepresvedčila, že žijete hrozný a zvrátený život, kde tvrdíte, že čierne je biele a biele je čierne, potom mi vysvetlite, prečo voláte smajlíka ktorý plače, uplakaným smajlíkom?! Veď anglické slovo smile, ktoré ste poslovenčili na slovo smajlík, znamená predsa úsmev, nie plač! Neznamená tiež hnev, ani smútok, napriek tomu, to stále voláte smajlík!

 

Poviete si banalita, ktorú priniesla doba. BINGO! Práve ste totiž vyslovili podstatu zvráteného života, ktorý samozrejme - ako inak, všetci práve kvôli zvrátenosti, považovanej za normálnosť. Nech sa to totiž zdá akokoľvek banálne, pravda je, že keď človek pri kúpe napr. krabicového mlieka prinesie domov namiesto mlieka len produkt z mlieka a nazýva to mliekom, nie len, že to je nesprávne, ale zároveň zásadná lož, ktorou klamete seba. Dôvod je často prostý. Nižšia cena. V tomto bode, sa však dostávame do vyššieho levelu zvrátenosti doby. Produkt z mlieka, ktorý nie je vlastne nič iné, ako voda, priliata do mlieka vo vyššom percente, ako je percento mlieka, a trochou mliečnej príchute, na oklamanie zmyslov, pre vás vyrobili vo fabrike na pokyn „vyštudovaného manažéra marketingových stratégií,“. Ten zistil, že túto lož o mlieku mu zákazník zhltne aj s navijakom, pokiaľ vám tento podvod zabalí do podobného obalu ako mlieko a zníži cenu o tretinu. V konečnom dôsledku však zarobil o tretinu viac ako na klasickom mlieku, lebo voda je lacná a znižuje vstupné náklady na výrobu, možno o dve tretiny a obchod storočia je na svete! Problém je jediný. Keď chcete vymixovať toto mlieko s instantnou kávou a ľadom na krém, zvaný ICE COFFE, zistíte, že ho môžete šľahať hodiny a nikdy z neho krém nebude. Klamstvo sa tak zrazu obráti proti vám, lebo návštevu, ktorú ste chceli ohúriť svojou šikovnosťou, pošlete akurát tak domov, lebo vaša ľadová káva, bude chutiť ako za trest.  A len k tomu dodám, že každé klamstvo človeka sa vždy diabolsky obráti proti človeku, nie v jeho prospech. Preto dnes ľudia majú obrovské problémy, lebo nežijú skutočnú, ale fiktívnu pravdu. Pôžička od nebankovky totiž tiež nie je pôžičkou, ale podvod na občana, značkové švajčiarske hodinky nevyrába značka v Švajčiarsku, ale továreň v Číne, kde sa vyrábajú rovnaké hodinky pre medzinárodného obchodníka s fejkami a takto to je dnes zo všetkým, vrátane najvážnejších vecí ako Ústava, ktorá, keďže ju nik z politikov nerešpektuje, nie je Ústavou, ale zdrapom papiera, až po demokraciu, ktorá nie je skutočná, ale rovnakým fejkom, ako hodinky z Číny. Názvom demokracia, totiž len voláme niečo, čo sa na ňu nepatrné podobá. V skutočnosti, však ide len o atrapu, nie o reálnu demokraciu.

 

Tak to je aj so vzťahmi ľudí. Stretnete muža, zamilujete sa, máte s ním deti. Nakoniec zistíte, že to, čo ste nazývali láskou, nebolo pravé a bol to akýsi ľudský fejk, nazvaný láska.  To vám samozrejme nevyhovuje a hľadáte šťastie inde a vtedy začne vo vzťahu peklo, ktoré končí obvykle rozchodom. Žijeme teda reálny život? Určite nie, lebo keby áno, nikdy sa z rozmaru, či príliš veľkého ega, otca, či matky svojich detí nevzdáme. Mne príde hrozná už myšlienka, že sa matka, či otec, vzdá starých rodičov v neprospech vlastných detí, nieto ešte otca detí. Spoločnosť to však toleruje, často podporuje a preto to nikto za nesprávne nepovažuje. Najhoršie na tom je, že najviac trpí spoločnosť, ktorá sa práve preto, že fiktívnosť považujeme za skutočnosť, mení sa na nepoznanie a dáva to priestor zvrátenosti života.

 

V prvom ročníku na strednej škole, sme mali filozofiu. Preberali sme základné veci ale jednu vec, si pamätám dodnes. Korupcia ako fenomén, nemôže vychádzať z filozofie demokracie. Je to nelogické, keďže zásady demokracie to nepripúšťajú. Korupcia, môže vychádzať z režimov, ako autokracia prípadne z iných, ale filozofia demokracie, ju nepripúšťa. Logická otázka teda znie, prečo ju každé demokratické zriadenie na svete reálne má? Podobných otázok ma napadá celý rad, no nech tu rovnicu správnosti počítam akokoľvek, stále mi vychádza, že to čo žijeme, nie je skutočné. Skutočné sú však kruté následky tejto fikcie a až keď ich musíme znášať pochopíme, že medzi ľuďmi, profitujúcimi na našom každodennom živote, nikto nechce, aby sme žili reálny život, lebo sú na nás závislí. To je zároveň odpoveď na otázku, prečo mnohí tvrdia, že tento život je reálny alebo prečo vznikli, tzv. slniečkári.

 

Už v detstve som poznala ľudí, žijúcich na lazoch stredného Slovenska, tzv. „vŕškárov.“ Boli to srdeční ľudia, napriek tomu, ich už vtedy často považovali za  čudných ľudí a čím ďalej doba išla, tým viac sa ostatnej spoločnosti zdali čudnejší. Pre spoločnosť ľudí, udávajúcich dnes hlavný názorový prúd, nie je totiž normálne, žiť mimo spoločenského života, chovať dobytok, vychovať a zabiť si sliepku na polievku, upliesť si gubu z ovčej vlny, či urobiť si doma skvelý syr, ako to robili vŕškári. Potom sa všetci čudujeme, že to zneužili zahraničné firmy a domáca produkcia tak klesla z 80 na 20%, čo je samozrejme pre polovicu Slovenska likvidačné. Zaplátame to tým, že nadávame na Európsku úniu a na jej likvidačnú politiku, ale aby sme si priznali, že prapodstata problému je, že sme zavrhli reálny život a nahradili ho fiktívnym žitím, nenapadne nikoho. Opäť tak narážame na pravidlo, že klamstvo o našom živote, sa obracia proti nám.

 

Lož ma krátke nohy, kričíme všetci, pritom to už dávno neplatí. Pravdou je, že pravosť veci dnes nikto nechce ani počuť. Považujeme ju totiž za lož. A to je podstata mojej dnešnej čertoviny. Poukázať na to, že lož je pravda a pravda je lož. Túto skutočnosť krásne sfilmoval režisér Rob Marshall v štvrtej epizóde Pirátov z Karibiku s názvom „Na konci sveta“, kde podstatu nereality stvárnil ako pravdu, keď nechal vo filme obrátiť loď kapitána Jacka Sparrowa hore dnom a dostal sa tak pri západe slnka na koniec sveta. Mne to príde ako krásna scéna z dnešnej doby, kedy sme všetko obrátili na ruby  a ľudskou lžou, sa tiež blížime ku koncu sveta. V tomto prípade, však toho nášho. Reálneho a pravdivého.

Katalin Tara