Kaliský nemal nič, len slovo – Dušan D. Kerný

O Romanovi Kaliskom sa povedalo mnoho aj preto, aby sa slovami zasypalo to veľké prázdno, keď si naňho spomenul len málokto. A aj zasypala tá priepasť medzi životným postojom muža, ktorý od roku 1944 tak ako mnohí iní tiež stál pred voľbou a musel si vybrať jednoznačne. V tom roku 1944 si vybral antifašistický zápas so zbraňou v ruke. O Kaliskom sa hovorí ako o vynikajúcom novinárovi, ale treba jedným dychom dodať, že to bol životný štýl, za ktorý draho platil. V mene slovenskej emancipácie a spravodlivosti sa priamo a verejne v roku 1963 postavil proti prežívajúcemu stalinizmu a novotnovskému čechoslovakizmu benešovského razenia.

 

V roku 1967 ako jediný tresol dverami v Kultúrnom živote, kde bol reportérskou hviezdou, keď sa pod tlakom Moskvy a Prahy robili prvé pokusy nasadiť redakcii zubadlá a nedopustiť to, čomu sa napokon nedalo zabrániť v roku 1968. A samozrejme po sovietskej okupácii bol jedným z mnohých postihnutých. Ale na rozdiel od väčšiny z nich sa stal na dve desaťročia robotníkom, murárom. To, ako murár vyskočil na obrubník schodov Justičného paláca, aby informoval o súdnom procese rozpadávajúceho sa režimu s Bratislavskou päťkou v novembri 1989.Tá scéna vysoko nad davom stojaceho Kaliského bola prvou revolučnou scénou vo vtedajšej celej federácii! Aj to vedel Kaliský. Vedel sa kam postaviť obrazne i doslova.

 

Keďže Kaliský o tom mlčal, treba pripomenúť, že pre slovenské záujmy nikdy neváhal a vedel čo a kedy urobiť. V mene slovenských legitímnych záujmov vedel zo slova zvrchovanosť v Deklarácii o zvrchovanosti Slová katapultovala z pražského hradného kresla masovo doma a v zahraničí, najmä atlantickom zahraničí, podporovaného prezidenta. A keď vystúpil z auta na Donovaloch, kde bol na Kongrese slovenskej inteligencie, povedal o tom jediné slovo: rezignoval! Kaliský nemal nič, nijakú moc, len slovo a presvedčenie, že vždy je voľba. Od roku 1944 si vyberal vždy to, čo považoval za slovenské záujmy.