Každý úspešný projekt potrebuje srdce

V priebehu druhého júlového týždňa sa v Prešove odvíjal v poradí už 23. ročník jedinečného celosvetového projektu – Medzinárodného futsalového turnaja nepočujúcich žiakov do 17 rokov. Turnaj umožňuje mladým zdravotne hendikepovaným chlapcom v mnohých prípadoch jedinú možnosť spoznať iný svet, aj keď ide iba o maličký kúsok zeme v strede nášho kontinentu, ktorý každý pozná ako Slovensko. Ale zároveň to znamená aj možnosť ochutnať iný život a zahrať si svoju obľúbenú hru na najvyššej medzinárodnej úrovni. Byť reprezentantom svojej krajiny a jej kultúry. A aspoň raz v živote zažiť slastnú chvíľu mať na krku svoju prvú a možno poslednú medailu v živote...

Medzinárodný turnaj nepočujúcich chlapcov odštartoval svoj prvý ročník v roku 1993, jeho organizátorom bola Základná škola internátna pre sluchovo postihnutých v Prešove. Po desiatich ročníkoch však došlo k radikálnej zmene. Aby tradícia turnaja bola zachovaná, vzniklo občianske združenie Športový klub nepočujúcich detí v Prešove, ktoré v rozbehnutom a čoraz obľúbenejšom projekte pokračovalo a dnes už pripravuje 24. priečku. Práve pre jedinečnosť tohto podujatia vás každoročne pravidelne aspoň spravodajsky informujeme o jeho priebehu a výsledkoch.

Mnohokrát potvrdená pravda, že všetko v živote je o ľuďoch a ich kvalitách, platí aj v tomto prípade. Za zrodom a bezmála štvrťstoročím existencie turnaja stojí nevšedná ľudská vôľa a športové i profesionálne nadšenie špeciálneho pedagóga Mgr. Vladimíra Kohuta (na foto). Na prvý pohľad to mal v živote jednoduché – celý svoj život prežil s nepočujúcimi deťmi. Dôverne poznajúc ich ťažké osudy zdravotne postihnutých s hendikepom na celý život, nad ktorým sa my, zdraví, ani nestihneme zamyslieť ani si ho poriadne všimnúť, snažil sa im pomáhať a čo najlepšie ich pripraviť na ich ťažkú budúcnosť. Bez ohľadu na svoju pracovnú dobu či voľný čas. Práve on v období svojho riaditeľovania na  prešovskej základnej škole pre sluchovo postihnutých rozbehol tento „školský projekt“ halového futbalového turnaja. A projekt sa rozbehol, naberal na obrátkach, ohlase i kvalite. Po troch rokoch to už nebol iba nejaký bežný, obyčajný turnaj, ale športová akcia medzinárodného významu. Neskôr o účasť na ňom prejavili záujem školy alebo zväzy nepočujúcich aj na iných kontinentoch. Už to bola sama o sebe obrovská výhra. Pre organizátorov, pre Prešov, pre Slovensko, pre nepočujúce deti na štyroch kontinentoch.

 

Vlado Kohut už nie je žiadny mladík,  ale jeho nátura sa s vekom dôchodcu nijakovsky neznáša. Na túto situáciu má niekoľko výstižných prirovnaní, porovnaní a replík, tie však neznesú verejné prepieranie. Jednoducho – je nesmiernym optimistom. Ale aj výnimočne pracovitým človekom. Svedčí o tom napríklad jeho odborná publikačná činnosť. Je autorom 17 učebníc, pracovných listov a metodických príručiek pre pedagógov základných škôl pre sluchovo postihnutých. Jeho príspevky z odboru špeciálnej pedagogiky je možné vyhľadať v šestici zborníkov. Nezaháľa ani dnes, v týchto dňoch sa nachádza v tlači jeho publikácia Prvá pomoc deťom pri nesprávnej výslovnosti, určená pedagógom a logopédom, no ocenia ju predovšetkým rodičia malých detí, ktoré majú problémy so svojou pusou a jazýčkom: Prvá pomoc deťom pri nesprávnej výslovnosti. V oblasti špeciálnej pedagogiky bol na Slovensku známou osobnosťou. V hektickom roku 1968 získal druhú cenu v celoslovenskej súťaži v svojpomocnej tvorbe učebných pomôcok v kategórii špeciálneho školstva od        Povereníctva Slovenskej národnej rady pre školstvo, v roku 1992 si bol na pražskom hrade prevziať Cenu ministra školstva  z rúk prvého poprevratového prezidenta ČSFR Václava Havla,  v roku 2005 si už v ére samostatného Slovenska prevzal Veľkú medailu sv. Gorazda, v roku 2009 Zlotu odznaku honorowu Polskiego zwiazku gluchych a v roku 2013 ho mesto, ktorému každoročne prináša kopec medzinárodného uznania, odmenilo Cenou mesta Prešov za rok 2012. To je mimoriadne krátke a skromné curriculum vite Vlada Kohuta. Vlastne, pokračujme ďalej:    

Na to, ako sa vlastne dostal k nepočujúcim a špeciálnej pedagogike vôbec, spomína:

-  Všetko je dielom náhody. Na Pedagogickom inštitúte v Prešove sme v rámci premetu Pedagogika navštívili ZŠ pre nepočujúcich v Prešove. Po dvojhodinovom „pobyte“ na tejto škole som sa rozhodol, že prídem pracovať práve sem. Veď ak budem nespokojný, pôjdem učiť na inú školu. Dnes, s odstupom času, som však presvedčený, že podiel na tom má aj vtedajší riaditeľ školy. Podarilo sa mu „ukecať“ ma aby som k nim nastúpil, lebo jeho vtedajší učiteľský kolektív bol už „zborom penzistov“. Takže bolo jasné, že potrebuje urobiť vekovú transfúziu.

 

Od ktorého roku ste pracovali ako špeciálny pedagóg?

- Na ZŠ pre nepočujúcich som nastúpil v roku 1963. Z nej som odišiel do dôchodku v roku 2001.

 

  Obdobie vášho riaditeľovania?

- 1991 až 2000.

 

  V tomto období ste zaviedli na škole nejaké novinky: Organizačné i pedagogické...

- Začnem našou dnešnou témou. S pomocou ďalších sympatizantov s mojou myšlienkou,  priateľov a pracovníkov školy sme  pripravili I. ročník medzinárodného halového futbalového turnaja nepočujúcich žiakov do 16 rokov, ktorý s malým kolektívom organizujem dodnes, tohto roku to bol už 23. ročník. Výnimočnosť tohto športového podujatia je v tom, že je jediným svojho druhu na svete. Doteraz sa turnaja zúčastnili nepočujúci chlapci z 26 krajín  štyroch kontinentov sveta. Slušná bilancia, všakže? Ale pokračujme v začatom. V roku 1998 som popri škole založil aj Špeciálnu materskú a základnú školu pre deti so zníženou komunikačnou schopnosťou.

  

Už vieme, kedy turnaj odštartoval. Ale, ako a kedy vznikla myšlienka na zorganizovanie takého turnaja v Prešove? Bol na to dôvod?                                                                                                                                                                                                        -    Od roku 1965, za čias federácie, sa naše nepočujúce deti pravidelne stretávali na celoštátnych športových hrách sluchovo postihnutých žiakov (každý rok na inej škole), ktoré sa organizujú doteraz. Slovenské školy na Slovensku, české v Čechách.  Chýbalo však stretnutie našich detí na medzinárodnej úrovni, potreba sa zosilnila po rozdelení Československa.  A tak v roku 1992 vznikla myšlienka pre zorganizovanie I. ročníka medzinárodného futbalového halového turnaja nepočujúcich žiakov do 16 rokov. Do 16 rokov preto, lebo podľa vtedajšieho školského zákona nepočujúce deti končili ZŠ ako 16 roční. Po prvotných organizačných prípravách  sme prvý ročník zorganizovali v roku 1993 a uskutočňuje sa nepretržite až po tohtoročný XXIII. ročník.

 

  Čo bolo na začiatku organizačne najťažšie?

Asi mi nikto neuverí, ale keďže od začiatku sme chceli organizovať medzinárodný turnaj, jednou z najťažších úloh bolo pre nás získať adresy škôl pre sluchovo postihnutých v zahraničí. Prirodzene, začali sme adresami v okolitých štátoch. Vo svojich začiatkoch to bol turnaj školských družstiev, neskôr to akosi samo prešlo na úroveň reprezentácií jednotlivých krajín.  Pomohol nám však Slovenský zväz sluchovo postihnutých a ministerstvo školstva. Prešlo pár rokov a niektoré zväzy sluchovo postihnutých začali posielať prihlášky na turnaj iniciatívne sami. Aj z iných kontinentov.

 

Počtom výprav najbohatší turnaj?

Najviac výprav, z 12 štátov, tu bolo v roku 2008, 11 reprezentácií  bolo na troch turnajoch a 10 tiež v troch ročníkoch.  

 

Ktorá reprezentácia mala najdlhšiu cestu do Prešova?

Rozhodne to boli chlapci z USA, Connecticut (mesto Hartford), ale tí podobne ako ich rovesníci z Kuvajtu prileteli k nám lietadlami. Viete si však predstaviť tie tisícky kilometrov autom z Kazachstanu a Azerbajdžanu? Pre nich bol náš turnaj dostatočnou motiváciou na takúto strastiplnú cestu.

 

  Najvernejšie družstvo turnaja?

Slovensko bolo reprezentované na všetkých ročníkoch, Poľsko (Bydgoszcz) 22 krát,  Česká republika 19 krát a Rumunsko 18 krát.

 

Dá sa aspoň približne odhadnúť počet chlapcov, ktorí sa doteraz zúčastnili turnaja?

Žiadny odhad, mám to presne. Spolu 1.516 chlapcov a 693 dospelých. Tuším, že pôvodne to bol turnaj chlapcov do 15 rokov, kedy a prečo došlo k zmene?

Bolo to trochu inak.  Do roku 2014 (XXII. ročník) sme mali vekovú hranicu do 16 rokov. Od tohto roku, teda XXIII. ročníka (2015) sme na základe odporučenia jednotlivých výprav zvýšili vekovú hranicu do 17  rokov. Jedným z podstatných dôvodov bolo, že nepočujúcich chlapcov do 16 rokov je chválabohu čoraz menej!

 

Aké boli dôvody, že organizácia turnaja prešla zo školy na OZ?

-  Základná škola pre nepočujúcich v Prešove bola hlavným organizátorom do roku 2002. Od tohto roku nová p. riaditeľka nemala žiadny záujem v pokračovaní tohto športového podujatia, ktoré je jediné svojho druhu na svete. Keď sme ako OZ Športový klub nepočujúcich detí toto športové podujatie organizovali naďalej, náš návrh, aby sme tento turnaj organizovali spoločne, nekompromisne odmietla s tým, že ona má iné priority?!   

 

Ktorá zo slovenských verejných inštitúcií pomohla organizátorom najviac?

Najväčšiu pomoc sme dostali a dostávame od Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR, Mestského úradu v Prešove a Nadácie U.S.Steel Košice. Niekoľko rokov nám finančne pomohli aj z Nestlé Slovensko, s.r.o. a Višegrádsky fond. V súčasnosti máme veľmi dobrú spoluprácu so Slovenským futbalovým zväzom. 

 

Ako sa k turnaju stavia Slovenský zväz nepočujúcich?

Na túto otázku je veľmi ťažké odpovedať, situácia je pre slovenský šport akosi typická. Minulý rok sme nadviazali kontakt (spoluprácu) s novým vedením Slovenského zväzu nepočujúcich športovcov. Minulý rok sme ich uvádzali aj ako spoluorganizátora. Bohužiaľ, po minuloročnom XXII. ročníku sme s nimi ukončili spoluprácu. A tak pokračujeme v organizovaní turnaja naďalej s MŠ SR, MsÚ v Prešove a SFZ.    

 

Neublížili organizátorom turnaja (OZ) dôsledky škandálu so zimnou univerziádou  nepočujúcich vo Vysokých Tatrách?

Neuskutočnenie Zimnej olympiády vo  Vysokých Tatrách sme pocítili aj my. Direktoriát Svetovej federácie nepočujúcich športovcov (International Committee of Sports for the Deaf) rozposlal všetkým svojim členom (107) písomnú inštrukciu, v ktorej im zakazuje účasť na akomkoľvek športovom podujatí organizovanom na Slovensku. Na Direktoriát ICSD sme niekoľkokrát  písali list, v ktorom sme vysvetľovali, že naše OZ nie je žiadnym členom vo zväzových štruktúrach nepočujúcich športovcov Slovenska, naopak, naše OZ ŠKND je samostatný právny subjekt.  Žiaľ, odvtedy máme značné problémy „pritiahnuť“ nové krajiny na náš turnaj.

 

Ako odhadujete budúcnosť turnaja?

Keďže som celý svoj život zasvätil nepočujúcim deťom, viem čo vzhľadom na ich vážny handicap potrebujú, aby sa mohli realizovať. Z tohto dôvodu budeme v organizovaní turnaja pokračovať ďalej.  Pre mňa pokračovanie turnaja neznamená žiadne váhanie. Každý úspešný projekt na tejto zemi potrebuje predovšetkým veľké a oddané srdcia. Keď sú, všetko ostatné sa časom poddá. Aby som bol úprimný,  v tomto čase sme v štádiu, keď hľadáme našich pokračovateľov, u ktorých nebude prioritná otázka „Čo za to dostanem?“, ale „Ako dostať na náš turnaj čo najviac nových krajín?“.

 

K tomu veľa šťastia a úspechov. Ale, akú pomoc  by hlavný organizátor a riaditeľ turnaja potreboval do budúcnosti najviac?

Zdravie!!!

Vladimír Kohut, dnes už legenda medzi nepočujúcimi chlapcami

Vladimír Kohut, dnes už legenda medzi nepočujúcimi chlapcami

Zo záverečného ceremoniálu 23. ročníka turnaja

Zo záverečného ceremoniálu 23. ročníka turnaja

Potešia chlapčenské srdcia

Potešia chlapčenské srdcia