K svetlejším zajtrajškom, alebo do priepasti?

O žiadnej krajine sa v tomto roku nenapísalo a nenahovorilo toľko, koľko o Ukrajine. Napriek tomu, že sa strieľa a zabíja i v Sýrii, Iraku, Afganistane, Palestíne... Ukrajina sa však nachádza v Európe a na tomto kontinente sa začali dve najhroznejšie vojny, ktoré sa preniesli aj na ďalšie svetadiely. Preto obe dostali prívlastok „svetová“. Boje na Blízkom východe či v Afganistane však USA, EÚ a Rusko skôr spájajú, ale v prípade Ukrajiny je to opačne. Oficiálne sa hovorí o novej studenej vojne, zaviedli sa ekonomické a politické sankcie voči Rusku, v slovných prestrelkách diplomatov už dokonca občas cítiť pušný prach... Obyvatelia Slovenskej republiky mimoriadne pozorne sledujú situáciu u svojho východného suseda, veď s Ukrajinou nás spája /či rozdeľuje?!/ vyše 100-kilometrová spoločná hranica.

 

DNI ZAKARPATSKA

Najzápadnejšia  oblasť Ukrajiny a teda náš sused – Zakarpatsko – sa chystá v Bruseli a v hlavných mestách susedných krajín, teda aj v Bratislave, prezentovať ako moderný európsky región. Táto akcia má nadväzovať na 70.výročie  pripojenia bývalej Podkarpatskej Rusi k vtedajšej Ukrajinskej SSR /rok 1945/ a jej zmenu na Zakarpatskú oblasť Ukrajiny. Svoj súčasný imidž a tým zlepšenie svojej tváre v zahraničí chce Zakarpatsko dosiahnuť prostredníctvom Dní Zakarpatskej oblasti v Bruseli, Prahe, Bratislave, Budapešti a Varšave. Naši východní susedia si od tejto spolupráce sľubujú naozaj veľa, predovšetkým prítok nových investícií a prezentáciu svojich prírodných, kultúrnych a historických zaujímavostí, tie pre zmenu majú prilákať turistov a podnikateľov.

 

RUŠTINA AJ ČEŠTINA SPOLU

Zakarpatsko má dlhoročné tradičné priateľské kontakty s Košickým a Prešovským krajom, čo sa i dnes považuje za samozrejmosť. K doterajším partnerom zo Slovenska, SRN, Poľska, Ruska, USA i ďalších regiónov a miest z niekoľkých kontinentov pribudol český kraj Vysočina. Nedávno Užhorod navštívil aj jeho hejtman Jiří Behounek, ktorý sa zúčastnil na milej udalosti – odovzdania do užívania zrekonštruovanej budovy, ktorá sa pôvodne nazývala Jubilejní škola Masaryková. Počas existencie Podkarpatskej Rusi ako súčasti Československej republiky tu postavili presne sto takýchto škôl a tá užhorodská bola jubilejná – stá. Otvorili ju v roku 1932 ako ľudovú školu, v rokoch 1935-38 už tu bolo gymnázium. Aj to nieslo meno T.G.Masaryka. V súčasnosti to je jediná škola v Užhorode s vyučovacím jazykom ruským, okrem neho sa tu vyučuje angličtina a od minulého roku aj čeština. Podiel na rekonštrukcii tejto školy českým krajom Vysočina je iba jedným zo štrnástich investičných projektov, ktoré tento región v ČR realizuje na Zakarpatsku.

 

NAŠE FILMY NA VÝCHODE

Festivalom  slovenských filmov v Užhorode sa ukončilo niekoľkomesačné putovanie týchto diel po významných ukrajinských mestách, vrátane hlavného mesta Ukrajiny Kyjeva. Premietanie, resp. festivaly slovenských filmov sa uskutočnili pod patronátom Slovenského filmového inštitútu, Ministerstva kultúry SR, Veľvyslanectva SR v Kyjeve a Generálneho konzulátu SR v Užhorode. Samozrejme, o výbere filmov sa dá diskutovať, ale tým, ktorí ich vyberali nemožno uprieť snahu o skutočný prierez toho, čo sa u nás vytvorilo. Išlo o filmy Perinbaba Juraja Jakubiska /1985/, Do konca tejto noci režiséra Petra Solana /1965/ a filmu Obrazy starého sveta režiséra Petra Hanáka z roku 1972, ktorý sa však dostal do trezoru a povolili ho premietať až v roku 1988.

 

JE ICH STÁLE VIAC

Mnohí Ukrajinci sa stále vracajú do minulosti a spomínajú na veľkú tragédiu svojho národa – na hladomor začiatkom 30-tych rokov minulého storočia, kedy podľa odhadu umrelo na následky hladu asi dva milióny ľudí. Až pred niekoľkými rokmi časť ukrajinských politikov začala presadzovať teóriu, že tento hladomor bol umelo vyvolaný Stalinom a jeho ruskými spolupracovníkmi s cieľom genocídy ukrajinského národa. Súčasné Rusko túto ideu jednoznačne odmieta a tvrdí, že hladomor spôsobili prírodné podmienky a násilná kolektivizácia, ktoré nemajú nič spoločné s akousi plánovanou genocídou Ukrajincov. V súvislosti s ruskou anexiou Krymu a udalosťami v Doneckej a Luhanskej oblasti si však stále viac obyvateľov krajiny myslí, že išlo o genocídu. Tak napríklad v roku 2010 v to verilo 61% obyvateľstva, v nasledujúcich dvoch rokoch dokonca menej /58, resp.59 percent/, ale v roku 2013 už 66% a v tomto roku je o genocíde presvedčených až 72% občanov Ukrajiny. Dokonca v ňu verí až polovica tých, ktorí považujú ruština za svoj materinský jazyk. Tých, ktorí hovoria iba po ukrajinsky je až 90% respondentov. O genocíde je presvedčených 78% obyvateľov vidieka, v mestách je ich menej – 69 percent.

 

PRIVEĽA OTÁZNIKOV

Objavili sme nové horizonty, alebo cestu do priepasti? Takéto otázky si kládli ukrajinské médiá v súvislosti s udalosťami, ktoré začali pred rokom na kyjevskom Námestí nezávislosti /Majdane/. Odpovede sú /zatiaľ/ jednoznačné. Strata Krymu a prakticky dvoch oblastí, devalvacia hrivny až o 50%, o toľko sa v priemere zvýšili ceny za komunálne služby, neráta sa so zvyšovaním dôchodkov, platov v štátnych a rozpočtových organizáciách ... Podľa OSN v bojoch zahynulo nemenej než 4150 ľudí /spolu s 298 obeťami leteckej havária Boeninga/, je 9800 zranených, asi 2500 vojakov a civilistov sa nachádzajú v zajatí. Okrem toho sú tu obete z Majdanu – 115 mŕtvych plus 48 zabitých v máji v Odese. Z oblasti bojov sa odsťahovalo vyše milióna obyvateľov, časť do Ruska, časť do strednej a západnej Ukrajiny. Napriek tomu mnohým nechýba optimizmus: EÚ umožní Ukrajincom bezvízový styk, reforma štátneho aparátu zníži korupciu, zo západu prídu nové výrobné technológie...

 

Vladimír MEZENCEV

/Príspevok napísaný s finančnou pomocou Literárneho fondu/