Kňazi a reforma cirkví – Arpád Popély

Kňazi, ktorí z presvedčenia vyštudovali teológiu dnes majú strach vyjadriť svoj názor. Nejeden z nich v uplynulých 3-4 rokoch sa stretol s takým postojom hierarchie aký postihol  signatárov „Výzvy Teologického fóra za obmenu cirkvi“. Boli vyzvaní, aby sa svojho vyhlásenia zriekli a publikovali to aj na stránke arcibiskupského úradu. S tým ale, že musia opustiť aj Teologické fórum. Vyzvali k tomu aj šéfa Karola Moravčíka. Nakoniec on, ako aj ostatní, ustúpil.

 

Je verejne známe, že súčasný model financovania cirkví a náboženských spoločenstiev funguje ešte na základe zákona č. 218 z roku 1949. A to napriek tomu, že po roku 1989 bol viackrát novelizovaný,  jeho princíp,  t.j. financovanie cirkví zo štátneho rozpočtu na základe ľubovôle vlády /ktorá práve vládne !!!/, zostal zachovaný.

 

Podľa oficiálnych zdrojov, vyjednávanie medzi cirkvami a vládou o výške príspevku v praxi prebieha tak, že náboženskí predstavitelia prednesú danej vláde svoj návrh, ktorý minister kultúry spolu s ministrom financií podľa ľubovôle upravia a zahrnú  do štátneho rozpočtu. Celý systém financovania cirkví u nás  negarantuje žiadna medzinárodná zmluva, ako je to zvykom vo vyspelých krajinách sveta. A aj preto možnosť na verejnú diskusiu, kontrolu, či  systémového riešenia v oblasti financovania cirkví , je u nás v nedohľadne.

 

Na škodu obidvoch strán. Pretože už v roku 2001 sa na Slovensku predpokladalo, že sa schváli tzv. belgický model financovania cirkví.  Ten v zásade nemení doterajší spôsob financovania. Jeho zavedenie by znamenalo transparentnosť systému ako aj možnosť vytvorenia dlhodobého plánovania financovania.  Vtedajší návrh zákona počítal s tým, že cirkvám bude vyplácaný príspevok na platy duchovných, administratívnych pracovníkov a cirkevné ústredia – podľa počtu veriacich.  Takýto návrh zákona vláda dokonca schválila a dostal sa aj do parlamentu – no vtedajší poslanci, zo záhadných dôvodov, návrh odložili na neurčito -  do dnes. Pravdepodobne preto, že obsahoval článok, že cirkvám  platia rovnako veriaci, ako aj neveriaci občania, ktorým sa to môže zdať nespravodlivé.  Pre úplnosť treba dodať, že dnes u nás cirkvi majú od štátu aj nepriame výhody -  nezdaňovanie darov a zbierok.

 

Na Slovensku je situácia zvláštna hlavne v tom, že šéf rezortu kultúry ešte v roku 2013 požiadal všetkých 18 registrovaných cirkví o pomoc pri spracovaní súpisu ich majetku , ktorý vláda potrebuje k tomu, aby mohla spustiť diskusiu o novom financovaní cirkví u nás.  Vtedy cirkvi sa vyjadrili, že tomu nebránia, avšak nakoniec všetky hodnoverné informácie aj tak zisťovali ministerskí úradníci.  Napríklad sa zistilo, že cirkvi spolu vlastnia takmer 10 000 nehnuteľností.  

 

Otázka financovania cirkví u nás sa znovu otvorila v letných mesiacoch 2014.  Predseda Konferencie biskupov Slovenska uviedol, že zmena vo financovaní cirkví nebude možná do vtedy, pokiaľ štát nevráti katolickej cirkvi všetok majetok, ktorý jej v minulosti vzal.  Upresnil, že ide o majetok, ktorý za socializmu slúžil pre oblasť školstva, výchovy  alebo sociálnych služieb.

Týmto pán predseda jednoznačne podmienil prípadné odpojenie cirkví od štátneho rozpočtu.  Paradoxné na celej veci je ten fakt, že to dokazuje že katolická cirkev   prehľad  o tom čo má dostať, ale ministerstvu kultúry nedokázala pomôcť.  Ako uvádza aj renomovaný slovenský historik, ak sa cirkev dožaduje vrátenia majetku, mala by najprv menovať o aké nehnuteľnosti presne má záujem. A tiež povedať, prečo doteraz daný majetok nedostala späť. Nedokáže taktiež pochopiť, ako súvisí otázka odluky cirkví od štátu s ešte nedoriešenými majetkovými vecami. Podľa jeho názoru, je to iba výhovorka.

 

Rezort kultúry napríklad spresnil, že rímskokatolická cirkev v roku 2013 dostala od štátu dotáciu vo výške 21. 520 949 eur /najvyššia dotácia zo všetkých cirkví/. Cez reštitúcie dostala späť asi 70% svojho majetku. A čo zvyšných 30%?  Slovenský pozemkový fond uvádza, že údaje o výmere nevrátených pozemkov tiež nemá. Tak asi všetci, veriaci i neveriaci, máme čakať kým sa zmení stanovisko Konferencie biskupov Slovenska ?

 

Biskupská synoda je poradný orgán pápeža. Schádza sa príležitostne raz za pár rokov z jeho podnetu a diskutuje sa na nej o aktuálnej téme, ktorú predtým vybral – no kto iný než pápež. Inštitút existuje od roku 1965, keď ho ustanovil Pavol VI., ktorý bude, mimochodom, v závere tohtoročnej synody blahorečený.

 

Počas zasadania v roku 2014 vypracovali biskupi niekoľko dokumentov s odporučacím charakterom, ktoré môže a nemusí zohľadniť pápež vo svojej po-synodálnej apoštolskej exhortácii (povzbudenie). Po mimoriadnej synode dostali biskupi ešte rok na uvažovanie vo svojich diecézach a miestnych biskupských konferenciách a zídu sa znova v októbri  2015 na ďalšej, tentoraz už riadnej synode. Až po nej vypracuje pápež vlastný dokument, ktorý bude kľúčový. Dosiaľ posledný Františkov text tohto typu nazvaný Radosť evanjelia vyvolal vlani výbuch reakcií vzhľadom na pomerne odvážne myšlienky, ktoré smerujú od posilňovania biskupskej kolegiality cez „premyslenia“ významu inštitútu pápežstva až po odsúdenie ekonomického liberalizmu „laissez-faire“ (politika nezasahovania štátu do hospodárstva).Ako bude vyzerať nová exhortácia, zrejme ešte netuší ani sám František. Isté však je, že katolícka cirkev sa mení. Mení sa nielen „na okraji“, vo farnostiach, ale aj, a najmä, v samotnom centre. Bez zmien „na periférii“ by však rozhodne nedochádzalo ani k reformám vo Vatikáne. Podobne to bolo aj v 60. rokoch minulého storočia počas Druhého vatikánskeho koncilu, keď sa zásadne modifikoval pohľad na cirkev zvonka i nazeranie cirkvi na seba samú.  Špička cirkevnej hierarchie si pozorne všíma, že sa spoločnosť dynamicky vyvíja.