Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Kľukatá a trpezlivá cesta Pavla Svitanu k brankárskej legende – Vladimír Mezencev

HOKEJOVÁ BRANKÁRSKA LEGENDA PAVOL SVITANA 70-ROČNÝ

V detstve túžil stať sa hokejovým útočníkom, alebo futbalovým kanonierom. Nič z toho sa mu nepodarilo dosiahnuť. Našťastie. Lebo nakoniec sa zaradil medzi najlepších československých hokejových brankárov a to v časoch, kedy konkurencia na túto pozíciu bola nielen v reprezentácii, ale aj vo väčšine prvoligových mužstvách veľmi silná. Vie o nej svoje aj Pavol Svitana, čerstvý jubilant – sedemdesiatnik, rodák spod Tatier.

 

 Jeho snom bolo preháňať loptu na zelenom trávniku, ale ako chlapec z Matejoviec /teraz už súčasť Popradu/ nemal ďaleko ani k hokejke i lyžiam. Do hokejovej brány sa však dostal až ako 15-ročný, dovtedy sa snažil presadiť v útoku. Až tréner Milan Grandtner objavil jeho brankársky talent. A tak o jeho ďalšom športovom osude bolo rozhodnuté. Doma ešte stihol podieľať sa na zisku dorasteneckého majstra Slovenska a už ho čakala dvojročná povinná vojenčina. Do niektorého z armádnych klubov sa nedostal, veď v porovnaní s futbalom ich nebolo veľa a prednosť dostávali tí, ktorí sa po základnej službe upísali armáde a stali sa z nich profesionálni vojaci.

 

ZLÝ ZAČIATOK – DOBRÝ KONIEC

Narukoval teda do Českých Budejovíc, mal sa z neho stať tankista, alebo motostrelec a nezostávalo mu nič iné len sa zmieriť s realitou. Znamenalo to, že korčule si v podstate dva roky neobuje. Na vojenčine však niekedy dochádzalo k takým prekvapeniam, o akých sa ani tým s najväčšou predstavivosťou ani nesnívalo. Jedného dňa ho jednoducho prevelili k futbalistom Dukly Praha, tradične plnej na naše pomery slávnych hráčov. Nelámal si nad tým hlavu, i tak by mu to nepomohlo, ale dostal sa aspoň do športového prostredia a tak si tamojšie podmienky užíval. Samozrejme, vtedy ani jeden jediný raz nepomyslel na to, že by mohol aspoň sedieť na lavičke náhradníkov prvoligového tímu, alebo nastúpiť aspoň za rezervy. Uvedomoval si, že došlo k nejakému skratu vo vojenskej byrokratickej mašinérii. Po čase sa však našiel skutočný odborník, ktorý keď začul meno Svitana a že je z Popradu tak presadil, aby ho čo najrýchlejšie prevelili do Jihlavy. Stalo sa a ešte dokonca sa stihol podieľať na zisku v poradí tretieho z dvanástich titulov Majstrov Československa, ktoré získali vojaci z českej Vysočiny. Bolo to v ročníku 1968/69 a Svitanovými spoluhráčmi boli také osobnosti ako bratia Holíkovci, Suchý, Hrbatý, Klapáč, Augusta, Ebermann... Jednoducho čo meno, to uznávaný pojem aj za hranicami ČSSR. V bráne bol prvým mužom Marcel Sakáč, rodák z Levoče, ale do odchodu na vojenčinu hráč Popradu a tak si veľmi dobré rozumeli na ľade i mimo neho.

 

Po takomto úspechu a pripravovanom odchode do civilu si Svitana mohol vyberať z ponúk. „Nechcel som zostať v armáde, takže Jihlava neprichádzala do úvahy. Chceli ma na Sparte, v Č.Budejoviciach i Košiciach. Nemusel som dlho rozmýšľať, jasne, že Košice dostali prednosť“, spomína po rokoch jubilant.

 

Metropola východu sa vtedy nevedela hokeja nabažiť, veď v najvyššej čs. súťaži v roku 1969 vstupovala iba do šiesteho ročníka svojho pôsobenia v nej. Na tie časy podmienky v hokejovom oddiely zásluhou materského podniku – Východoslovenských železiarní boli takmer ideálne. Paľo Svitana však vedel, že jeho pozícia ako brankárskej dvojky zďaleka nebude taká vynikajúca. Už pred príchodom sa musel uspokojiť s tým, že prioritnú pozíciu v bráne bude mať Jiří Holeček, ktorý Košiciam v roku 1964 pomohol vybojovať vytúžený postup medzi čs. elitu a odvtedy jeho výkonnosť neustále rástla. Až tak, že od roku 1971 oficiálne patril medzi svetové brankárske hviezdy. Svitana na svoju príležitosť stať sa konečne jednotkou čakal až do sezóny 1973/74 a objektívne možno povedať, že svojho slávneho predchodcu plne nahradil. V mužstve sa striedali tréneri, viedli ho takí rešpektovaní odborníci ako L.Bukač, L.Horský, B.Guryča, J.Ferenc, M.Mitka, na ľade sa striedali kvalitné päťky, ale mužstvo dokázalo „vydolovať“ v najlepšom iba 6.miesto. Počas 11 sezón, ktoré Svitana odchytal v drese VSŽ Košice ich dres obliekali mnohí vynikajúci hokejisti: Brunclík, Kolláth, Selvek, Pažitný, bratia Lukáčovci a Gregorovci, Šterbák, Šandrik, Liba, Slanina, Čapek, Kiss, Metelka, Šupler, Šandrik a ďalší hrali v tom lepšom prípade iba o stred tabuľky...

 

 

 

OLYMPIJSKÉ STRIEBRO MÁ AJ NEMÁ

Ani dodnes mnohí odborníci, štatistici, novinári i fanúšikovia nedokážu pochopiť, že taký vynikajúci brankár, akým Paľo Svitana bezpochyby bol, neodchytal ani jedno oficiálne stretnutie za čs. reprezentáciu. Napriek tomu, že, napríklad, cestoval s výpravou na Svetový pohár v Kanade i dodatočne za olympijským výberom v roku 1976 do rakúskeho Innsbrucku. Práve pod Alpami vznikla kuriózna situácia počas olympijského turnaja, kedy prvý brankár Holeček prechladol a druhý Crha si v zápase s Poľskom zranil koleno. Podľa vtedajších propozícií každé olympijské mužstvo mohlo mať iba 18 hráčov, z toho dvoch brankárov. Keďže všetko smerovalo k finále ZSSR-ČSSR vedenie sovietskej hokejovej výpravy urobilo veľké gesto – súhlasilo s tým, aby miesto zraneného Crhu pricestoval do Innsbrucku ďalší brankár, konkrétne Svitana. Pravidlá olympijského hokejového turnaja však nástup tretieho brankára vtedy nedovoľovali. O zisku zlata nakoniec rozhodlo šťastie v prospech Sovietskeho zväzu, ale Svitana, ktorý neodohral ani jedno stretnutie, nárok na striebornú medailu nemal. Na rozdiel od súčasných pravidiel. Dnes by ju automaticky dostal. Funkcionári Čs. olympijského výboru Čs. zväzu ľadového hokeja sa však rozhodli, že ju Svitanovi dajú. V Prahe preto nechali urobiť jej pravú kópiu a potom mu ju slávnostne odovzdali.

 

Po olympiáde v Innsbrucku nasledoval ešte v tom roku svetový šampionát v poľských Katoviciach a Svitana sa naň tešil, veď jeden z trénerov reprezentácie Ján Starší mu povedal, že sa s ním vážne ráta. Nakoniec z jeho účasti na týchto MS nebolo nič.

 

Z KOŠÍC DOMOV POD TATRY

Roky sa zastaviť nedajú a tak v roku 1980 sa 32 ročný P. Svitana rozlúčil s I.čs. hokejovou ligou, v ktorej odchytal 328 stretnutí. V tých časoch to už bol tzv. penzijný vek, ale Svitana sa rozhodol ešte pomôcť svojmu materskému klubu. Svoju pozíciu brankárskej jednotky prepustil Pavlovi Švárnemu, ktorý už mal viac šťastia: stál v bráne VSŽ Košice pri zisku ich oboch titulov majstrov Československa v rokoch 1986 a 1988. V ročníkoch 1980/81 a 1984/85 Popradčania aj jeho prispením vyhrali I.SNHL, ale v kvalifikáciách s českými mužstvami neuspeli. Potom ešte hrával v nižších súťažiach a zároveň sa pripravoval na trénerskú kariéru.

 

AKOBY ICH SYPAL Z RUKÁVA

Pokiaľ existovali útvary talentovanej mládeže bol šéftrénerom TSM v Poprade. V tejto funkcii sa mu skutočne darilo. Podieľal sa na tom, že pod Tatrami vyrástli takí hráči ako Peter Bondra, Kroták, Jasečko, Frank, M. Turan, Gapa, P. Fedor, Pavličko, Škovira, Klempa...

 

Po zrušení tréningových stredísk mládeže začal trénovať dospelých. Spočiatku bol asistentom bývalého spoluhráča Jána Faitha v rodnom Poprade, potom už ho čakal typický trénerský život, teda predovšetkým striedanie klubov a prechodných pobytov. Tých zastávok bolo naozaj dosť, od Zemplína cez Spiš, Liptov, Považie až po Nové Zámky. Za svoju prácu sa skutočne nemusí hanbiť. S Michalovcami hral dvakrát o postup do extraligy, darilo sa mu v Liptovskom Mikuláši, podieľal sa na kvalitatívnom raste mnohých mladých hráčov, ale v kluboch I.SNHL sa ich nepodarilo udržať, nakoniec tak to asi malo byť, i keď niektorí do extraligy a zahraničia odišli predčasne.

 

NEBOLO TO UŽ ONO

S pribúdajúcimi rokmi ho už omrzelo reagovať na ponuky klubov, ale predovšetkým meniť miesta pôsobenia. Doma mu opäť ponúkli viesť dorastencov, ale o to už nemal záujem. Nie kvôli tým mladým, ale celkovej situácii v mládežníckom hokeji. Talentov je stále akosi menej a menej, tí solventnejší rodičia sa teraz snažia zasahovať do práce trénerov /veď žijete z našich peňazí/ a nie je žiadnou zvláštnosťou, že podobne sa správajú už nielen otcovia, ale aj ich deti! Jednoducho na takéto situácie by si nikdy nezvykol a preto dal prednosť dôchodku. Stále je však veľmi aktívnym členom Olympijského klubu Tatry, ktorý v roku 1995 pomáhal zakladať a podieľa sa najmä na športových súťažiach, organizovaných pre žiakov základných škôl v rámci Olympijského dňa.

 

Okrem toho pozorne sleduje športový rast a výkony svojich vnúčat a ďalších príbuzných. V tomto roku absolvoval úspešný debut na svetovom šampionáte v Dánsku jeho synovec Patrik Svitana. Syn Pavol okúsil aj našu extraligu, ale potom dal prednosť dlhodobému pôsobeniu vo Francúzsku, veľké očakávania vkladá do vnukov Maxima a Reného, ďalší Ján Pavol dal prednosť basketbalu, v ktorom dosiahol v mládežníckych kategóriách nejeden úspech, bol aj dorasteneckým majstrom Slovenska...

 

KTO JE PAVOL SVITANA

Narodil sa 2.septembra 1948 v Matejovciach, ktoré v súčasnosti tvoria súčasť Popradu. Je odchovancom klubu LVS Poprad, z ktorého v roku 1967 odišiel na vojenčinu. Patril medzi málopočetnú skupinu Slovákov, ktorí sa už v 60-tych rokoch minulého storočia mohli pýšiť ziskom titulu majstra Československa, on sa ním stal v roku 1969 v mužstve Dukly Jihlava. Zúčastnil sa na ZOH 1976 v Innsbrucku i Kanadskom pohári v tom istom roku, ale napriek svojim kvalitám neodohral v čs. reprezentácii ani jedno oficiálne stretnutie. Podľa mnohých odborníkov na olympijské hnutie mu z dnešného pohľadu právom patrí strieborná medaila. V rokoch 1969-1980  chytal za VSŽ Košice. V najvyššej čs. súťaži nastúpil v 328 stretnutiach, odohral v nej 12 ročníkov. Z Košíc sa vrátil do Popradu, ktorému ešte dvakrát pomohol k prvenstvu v I.SNHL. V závere hráčskej kariéry až do veku 41 rokov hrával ešte za Kežmarok a Spišský Štvrtok. Ešte ako hráč začal trénovať mládežnícke celky Popradu, ako tréner seniorov viedol mužstva Pov. Bystrice, Lipt.Mikuláša, Michaloviec, Sp. N. Vsi, Popradu, Nových Zámkov.