Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Kľakol si pred ním aj slávny olympijský víťaz – Vladimír Mezencev

POLSTOROČIE OD HISTORICKÉHO VÍŤAZSTVA V STUTTGARTE

Presne pred polstoročím jeho meno skloňoval celý atletický svet. Je síce pravda, že už rok predtým na olympiáde v Mexiku tento vtedy úplne neznámy mladík z Košíc šokoval odborníkov v behoch na stredné trate nielen svojím 5.miestom, ale najmä výkonom, ale až v Stuttgarte svetová atletika vzala na vedomie zrod novej hviezdy. Už však to, že ho nominovali do výberu starého kontinentu na medzikontinentálne stretnutie Európa – Amerika svedčí o tom, že medzi expertmi už jeho meno malo patričnú váhu.

 

O veľkom záujme o toto zápolenie najlepších atlétov dvoch kontinentov svedčí i to, že po dva dni ho na štadióne Necker v dňoch 30.-31.júla 1969 sledovalo takmer 50 000 divákov. Niekoľko tisíc ich prišlo z Československa, pretože hermeticky uzatvorenie štátnych hraníc so Západom prišlo až v jeseni.

 

Jozefovi Plachému optimizmus nechýbal, veď necelé dva týždne pred Stuttgartom sa stal majstrom ČSSR v behu na 800 m v Považskej Bystrici časom 1:46,8 min. a to i napriek žalúdočným problémom /predtým zjedol nedopečené mäso s kapustou/. V cieli bol takmer o tri sekundy rýchlejší než dovtedy najlepší čs. stredopoliar T. Jungwirt. Nemohlo sa mu však ani snívať, že v tomto medzikontinentálnom zápolení zdolá všetkých troch súperov /z každého kontinentu nastúpili po dvoch/ a jeho čas 1:45,4 min. vyhodnotia ako najlepší výkon celého podujatia. Priebeh samotného behu však tomu nenasvedčoval. Plachý postupne z druhej pozície klesol až na poslednú, teda štvrtú, ale posledných 200 m nasadil taký trhák, že v cieli mal o celú sekundu lepší čas než druhý Byron Dyce z Jamajky, tretí dobehol Dieter Fromm z vtedajšej NDR /1:47,0 min./ a kvarteto uzatváral Felix Johnson z USA výkonom 1:47,6 min. Plachého čas bol samozrejme nový čs. rekord a najlepší európsky výkon roka. Spôsobil taký šok, že jeho súperi sa ešte dlho nevedeli spamätať z toho strhujúceho finišu, ktorý zaplnený štadión sledoval v stoji.

 

PO ČERVENOM KOBERCI

Po dobehnutí do cieľa vyčerpaný Plachý sedel na trávniku a tretry mu prišiel vyzuť sám vedúci európskeho tímu, olympijský víťaz z roku 1964 v behu na 3000 m prek. Gaston Roelants z Belgicka. Skutočne veľké gesto veľkého športovca!

 

„Po skončení poslednej disciplíny a vyhodnotení všetkých výkonov som po červenom koberci vystúpil do čestnej lóže kde mi Franz Josef Strausz zablahoželal a za najlepší výkon stretnutia odovzdal cennú sadu jedálenských príborov. Až doma som si zisťoval kto vlastne ten Strausz je, veď vtedajšia československá tlač mu nevedela prísť ani na meno a mala preňho jediný prívlastok – revanšista. Bol to veľmi silný muž západonemeckej politickej scény, vo vláde pôsobil už od roku 1953, vykonával funkciu ministra obrany i ďalších rezortov, vtedy bol ministrom financií. Kam sa podeli tie vzácne príbory neviem. Po rozvode si ich privlastnila manželka, ale vraj zostali v rodine“, hovorí dnes Jozef Plachý. Napriek tomu, že od tejto udalostí prešlo celé polstoročie tak si dokáže spomenúť takmer na všetko, čo sa vtedy udialo. Aj na to, ako sa krátko po dobehnutí do cieľa ocitol obklopený mnohými východniarmi, medzi ktorými nechýbal budúci rektor TU v Košiciach prof.Juraj Sinay.

 

DNI S ÚDRŽBÁRSKOU TAŠKOU

Po návrate domov síce nasledovali rôzne prijatia a tlačové konferencie, ale aj z dnešného pohľadu nepochopiteľné chodenie do práce! Takmer každý deň. Plachý bol vtedy členom Slávie VŠT Košice a tá mu našla zamestnanie v údržbe vysokoškolských študentských domovoch. Takže chodil v montérkach, opravoval a vymieňal vodovodné kohútiky, vypálené žiarovky či popraskané rúry. Často sa stávalo, že vysokoškoláci ho na chodbách vítali potleskom a – čo sa dalo pochopiť a aj predpokladať-,  na dievčenských internátoch tých problémov s vodou, dverami či oknami a umývadlami bolo niekoľkonásobne viac...

 

Domov do Barce mu dennodenne prichádzalo množstvo listov od ctiteliek z celého Československa. Počas tréningu na štadióne Lokomotívy ho navštívila trojica obľúbených hercov – Miroslav Horníček, Milan Lasica a Július Satinský aby s ním nakrútili časť vtedy veľmi populárnej relácie Hovory H, ktorá sa prvý a zároveň poslednýkrát nakrúcala na východnom Slovensku.

 

Všetko vtedy bolo v našej atletike inakšie než je teraz. Dnes sme radi, keď niekto na Slovensku vôbec splní niektorý z limitov, ktorý umožňuje zúčastniť sa na európskom šampionáte. Vtedy sa Plachého strieborná medaila z ME v Aténach v septembri 1969 považovala za neúspech. Veď to bolo iba druhé miesto...

 

Plachého výsledok zo Stuttgartu mal však veľkú odozvu v celom atletickom svete. Zvíťazil v ankete o najúspešnejšieho športovca Slovenska, v rámci celej ČSSR v podobnom rebríčku skončil druhý, rovnako i v ankete o najlepšieho európskeho bežca roka /brali sa do úvahy všetky výkony mužov i žien od 60 m až po maratón/. Jeho strhujúci finiš v stretnutí Európa – Amerika v Československu sledovali dennodenne milióny televíznych divákov v rámci znelky relácie Góly-body-sekundy, ktorá bola súčasťou Televíznych novín. Víťazstvo a najmä výkon Plachého v posledný júlový deň presne pred 50.rokmi v Stuttgarte mali výrazný vplyv aj na to, že tento rodený Košičan, ktorý sa v tomto roku dožil sedemdesiatky, získal aj neoficiálny titul „Najlepší slovenský bežec 20.storočia“!

 

NOVINÁRI TO TUŠILI UŽ V MEXIKU

Muži od pera často dokážu správne analyzovať a potom aj predpovedať to, čo sa v budúcnosti stane, resp. môže očakávať. Ich tipy im jednoducho vyjdú. V takýchto prípadoch to verejnosť berie ako samozrejmosť a nevenuje tomu žiadnu pozornosť. Keď však ich predpovede nevyjdú je zle nedobre a novinári sa stávajú terčom výčitiek či posmeškov.

 

V prípade Jozefa Plachého minimálne traja západoeurópski redaktori ako sa hovorí – trafili do čierneho. Bolo to ešte v októbri 1968 na olympiáde v Mexiku, kde vtedy úplne neznámy košický rodák obsadil vo finále behu na 800 metrov vynikajúce 5.miesto. Robert Parienté z francúzskych novín L´Equipe vtedy napísal: „O rok Plachý môže byť najlepší v Európe. Behá uvoľnene, vydrží sériu pretekov, vie si šetriť sily aj pre finále. Jeho vek ohromuje. Tento 19-ročný junior má naozaj sľubné perspektívy!“

 

Hans Vogel z redakcie SID zo vtedy západonemeckého Dusseldorfu konštatoval: „Plachý potvrdzuje moje závery, že na stredných tratiach majú šance na postup do finále neopotrebovaní bežci, ktorí nemajú za sebou príliš veľa pretekov...“. Ako jeho výkon z olympijských hier, deväť mesiacov pred triumfom v Stuttgarte ohodnotil Neil Allen z anglického denníka Time? „Bol som prekvapený, že Plachý dokázal prijať africké tempo a poradiť si sním. Piate miesto 19-ročného bežca je rovnaký úspech ako medaila.“

 

Športoví redaktori, ktorí pred touto olympiádou o bežcovi na stredné trate z pre nich nejakých Košíc „tam za železnou oponou“ dovtedy nevedeli nič, mali tu najlepšiu intuíciu. Postrehli, že jeho výkon v Mexiku nie je výsledkom šťastnej náhody, pretože aj na vrcholných športových podujatiach sa to stáva, ale vrodeného talentu a svedomitej prípravy pod odborným vedením. Necelý rok po olympijskom finále sa v Stuttgarte stal nielen najlepším Európanom, /ako to predpokladal R. Parienté z Francúzska/, ale aj najrýchlejším bežcom na 800 m na polovici našej planéty. Ešte predtým však v zime získal v Grenobli prvý titul halového majstra Európy a možno ho tam pán Parienté opäť videl. Pokiaľ si spomenul na to, čo o Plachom napísal v Mexiku, tak mohol mať aj dôvod k radosti. To však ešte nevedel, čo sa koncom júla v tom istom roku udeje v Stuttgarte a že Plachého v budúcnosti čakajú ešte ďalšie dve nominácie do výberu starého kontinentu. Darmo, z hviezdičky, ktorá zablikala v Mexiku sa stala jagavá stálica na atletickom nebi.

 

MAL UŽ PORIADNU BRADU

O dlho neprekonaných rekordoch sa zvykne hovoriť ako o bradatých. Čím dlhšie sa nemenia, tým tu bradu akože majú dlhšiu. Ten Plachého zo Stuttgartu  ju mal už poriadne dlhú, veď vydržal neuveriteľných 39 rokov! Prekonal ho na svetoznámych pretekoch Vítkovická tretra Myjavčan Jozef Repčík dňa 12.júna 2008 výkonom 1:44,94 min. Jozef Plachý bol nakoniec rád, veď  Repčíkov výkon komentoval slovami: „rekordy sa vytvárajú na to, aby sa prekonávali“. Zdá sa, že aj tento vydrží ešte veľmi dlho. Slovensko v súčasnosti nemá takých stredopoliarov, ktorí by mohli byť kandidátmi na jeho prekonanie a tak si musíme počkať na novú generáciu bežcov. Nakoniec, Plachý vôbec nemusí smútiť, veď je držiteľom ešte „bradatejšieho“ rekordu, ktorý v jeseni s najväčšou pravdepodobnosťou oslávi svoje polstoročie. Ide o beh na 1000 m, ktorý vytvoril v októbri 1969 v Košiciach...