Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Jozef Nagy – muž so širokým srdcom, novinár dušou aj telom – Jozef Kuchár

K výrazným postavám slovenskej športovej žurnalistiky patrí bez zveličovania aj Jozef Nagy. Dlhoročný redaktor Východoslovenských novín a spolupracovník mnohých redakcií v rámci bývalej Česko-Slovenskej republiky by sa 17. marca 2015 bol dožil 84 rokov a 2. mája uplynulo už 20 rokov od chvíle, keď ukončil svoju pozemskú púť. Bol novinárom, ktorého sme viacerí priam dôverne poznali. Svojím tvorivým, profesionálnym a najmä ľudským odkazom zostáva trvalou súčasťou športového a telovýchovného diania na Slovensku. Nevšedná obetavosť, elán, nadšenie a redaktorská dôslednosť ho začleňujú do plejády mien,  ktoré tvorili a niektoré ešte aj dnes tvoria širokú paletu športovej žurnalistiky v našej vlasti. Slová úcty a uznania na jeho adresu aj dnes znejú z úst Igora Mráza, Jozefa Kšíňana, Karola Poláka, Vladimíra Mezenceva, Roberta Berenhauta, Eugena Magdu a Jozefa Mazára. Výsledky jeho každodennej práce si vysoko vážili už nebohí Gabo Zelenay, Štefan Mašlonka, Ľuboš Zeman, Vincent Mryglot, Vladimír Martinček, Pavol Kršák, Tibor Lukáč, Ivan Ďurišin. V našom terajšom uponáhľanom, pre šport nežičlivom svete, sú situácie a udalosti, na ktoré často spomíname ale aj osobnosti, na ktoré nezabúdame. Jozef Nagy k nim, podľa môjho presvedčenia, jednoznačne patrí.

 

 

Prežili sme spolu i vedľa seba celý rad rokov. Nezmazateľným spôsobom sa zapísali do nášho života. Okrem iného to potvrdzuje aj obsiahly a zaujímavý článok uverejnený v novinách POLITIKA číslo 19 zo dňa 4. novembra 1994, pod názvom Od rokov detstva a mladosti... Napísal ho v čase, keď ho prikvačila ťažká choroba.

 

V úvodnej časti uviedol: „Roky detstva a mladosti. Tiež sa často rád v spomienkach do nich vraciam. S partiou rovesníkov zväčša z chudobných alebo „stredných“ rodín som ich prežil okolo bývalého mlyna na Kúpeľnej ulici, kde je teraz Základná škola, okolo už zopár rokov zasypaného Mlynského jarku na tzv. Malom Huštáku s terajším trhoviskom, ale aj okolitých uliciach a záhradách, v ktorých bola takmer rok čo rok bohatá úroda ovocia. Najmä Bártvayho záhrada a ovocný sad vedľa Mlynského jarku patriaci mníškam – radovým sestrám partie nezbedníkov radi navštevovali nielen pod rúškom tmy ale najmä počas školských prázdnin aj počas dňa, keď sa chlapci vykúpali v čistej vode Mlynského jarku a potom vyhladnutí dostali chuť na ovocie, ktorým tieto záhrady priam oplývali.

 

Bratia Kušútovci, Sinayovci, Pappovci, Fero Olejár, Ivan Kandráč, Karol Onofrej, Ladislav Buranovský, neskôr súrodenci Jurčenkovci, medzi nimi aj neskorší vynikajúci hokejový brankár Rudo aj mnohí ďalší boli členmi niekoľkých partií, ktoré prežívali detstvo a mladosť v týchto častiach Prešova „šplhajúceho“ sa vtedy k tretej desaťtisícovke svojich obyvateľov.

 

Medzi chlapcov „pri Mlyne“ začal čoraz častejšie chodiť zo Svojdomova, teraz ulica Tarasa Ševčenka „nováčik“ Jozef Kuchár, ktorý čoskoro zapadol do partie medzi starších, no aj mladších rovesníkov. Mlyn a Malý Hušták boli vtedy centrom športu, v ktorom sa realizovali mnohí mladí z nášho mesta. Samozrejme, že najväčší interes bol o futbal a plávanie, lebo vtedy čistý Mlynský jarok bol od skorého leta do neskorej jesene deň čo deň plný plavcov – začiatočníkov aj skúsenejších, ale tiež detí čľapkajúcich sa v dolnej časti pod mlynom, kde často gazdovia či furmani napájali kone. Nebola núdza o futbalové zápasy a turnaje medzi klubmi jednotlivých ulíc. Manšaft ŠK Mlyn reprezentovali neskôr známy divadelný a filmový herec Fero Papp, súrodenci Košútovci, Sinayovci, Maťašovci, Anton Polák zvaný Čičo, Karol Onofrej s prezývkou Musolini aj ďalší, ktorých mená po desiatkach rokov „vyšumeli“ z pamäti.

 

Populárne boli plavecké preteky. Raz na trase „od Verdonky“ po mlynský „šľuder“ inokedy od hasičov po šľuder – zátarasu vody pri hornej časti mlynskej budovy, ale bola to udalosť, kde tí najlepší plávali od elektrárne až k mlynskému „šľudru“. Po stranách jarku ich povzbudzovali mnohí občania, pred cieľom ich vítali mlynári, ľudia z okolitých domov, no aj mnohí zvedavci, ktorí pretekárov sprevádzali od štartu do cieľa. Medzi najčastejších a najlepších plavcov patril Belo Polák, Belo Jeleň, bratia Juraj a Pavol Harčárovci, bola ich celá plejáda. Posledné súboje na trase elektráreň – mlyn sa uskutočnili v roku 1953, potom v Mlynskom jarku bola voda stále viac znečisťovaná, jarok chátral, bol bez vody, až ho nakoniec zasypali.

 

Chlapčenské partie pri Mlyne sa roztratili. Ostali len spomienky na futbalistov, plavcov, ochutnávačov ovocia z blízkych záhrad, na organizátorov hier ale aj mládežníckych zábav, sem-tam i „vylomenín“. Medzi tých, ktorí sa podieľali na tom všetkom rad rokov patrí aj PhDr. Jozef Kuchár, obyvateľ šarišskej metropoly. Či sa to niekomu páči, alebo nie, tento muž urobil pre naše mesto veľa dobrého i na úseku telesnej výchovy a športu. Z chlapca organizujúceho futbal, plávanie, hry a zábavu „pri mlyňáku“ vyrástol u nás aj v zahraničí uznávaný funkcionár – organizátor...“

 

Jozef Nagy už od detských rokov doslova miloval šport. Hral futbal, hokej a nevyhýbal sa ani atletike. Ako študent gymnázia absolvoval mnoho rôznych pretekov. Bol rýchlym a úspešným bežcom na krátkej trati. Školu reprezentoval na rôznych podujatiach. Doma bol takmer v každom športe. Možno aj preto, keď sa stal redaktorom, mohol písať so znalosťou veci aj s patričným zanietením. Vážil si ľudí pôsobiacich na ihriskách a v telocvičniach, ktorých zdobila pracovitosť, dôslednosť, vytrvalosť a najmä ľudskosť podopretá realitou i fantáziou. Svoj nesporný novinársky talent začal rozvíjať v podnikovom časopise ODEVÁK v Prešove. Potom jeho cesta viedla do Východoslovenských novín, v ktorých pôsobil takmer štyridsať rokov. Okrem toho patril k popredným tvorcom Prešovských novín s ktorými spolupracoval od začiatku ich vzniku vo februári 1957. Viedol dve pravidelné rubriky. Prvú pod názvom Nespratníci na raporte, v ktorej ostro kritizoval tých, čo porušovali pravidlá a v druhej pod názvom Športová pohľadnica písal o osude ľudí, o ich úspechoch, starostiach a problémoch pri  budovaní  športových oddielov a telovýchovných jednôt.

 

Písal pôsobivé príbehy obyčajných nadšencov a organizátorov športových podujatí a dlhodobých súťaží. Článkami a komentármi dokázal nadchnúť mnohých pre aktívne športovanie. Všetko robil s pocitom dôslednosti a presnosti. Nikdy sa nemusel ospravedlňovať. Držal slovo a plnil stanovené termíny. Nebolo to jednoduché. Prešovský šport bol v rockoch 1965-1990 bohatý na vrcholné podujatia a dlhodobé súťaže.

 

Často sa stávalo, že v nedeľu predpoludním hrávali prvoligové zápasy hádzanári aj hádzanárky, poobede futbalisti a večer hokejisti. Laco Pavlovič a Fero Semeši po ligovom zápase rýchlo odložili kopačky a obuli korčule. Diváci si mohli vybrať, novinár nie. Čitatelia čakali na správy a články z každého zápasu. Redaktor Nagy ich nikdy nesklamal. Nepoznal slovo nedá sa, nemám čas alebo nestojí to za to.

 

Naša spolupráca v Prešovských novinách, v ktorých som pôsobil ako šéfredaktor od roku 1970 trvala 15 rokov. Za ten čas som si prečítal obrovské množstvo jeho komentárov, správ, besedníc, rozhovorov, fejtónov, postrehov, poznámok, glos, ktoré prispievali mierou vrchovatou k príťažlivosti, k obsahu a ku kvalite novín. Okrem toho aj mnoho rôznych odkazov, odporúčaní i kritických slov. Často až humorných a zábavných v rámci osobnej korešpondencie. Z jej bohatého množstva som vybral iba niektoré. Ich obsah jednoznačne dokumentuje jeho osobnosť, zmysel pre humor, iróniu a najmä povinnosti.

 

POSÚĎTE SAMI:

„Môj milý kamarát Jožko,

pamätám sa, že si sa trošku zamračil, keď som Ti povedal krátko po konferencii OV ČSZTV, že s tými materiálmi o Tebe a Tvojom vystúpení musíme trošku počkať. Neveľmi sa Ti to páčilo, ale som Ti povedal, že všetko dáme na správnu mieru. Ty ma poznáš veľmi dobre, ale vtedy si mi veľmi neveril. Aký som, taký som, ja už asi iný nebudem, ale slovo dané Tebe vždy splním. Teraz ten materiál som tak napasoval, že nikto nemôže povedať ani Ň. Dúfam, že keď ma v krátkom čase prijmeš, že aj čarovná barová skrinka sa otvorí. Potrebujem s Tebou vyriešiť jeden problém, ktorý Ty môžeš vyriešiť zdvihnutím telefónu an-cvaj. Neraz si mi pomohol na mojej strastiplnej, ale viac veselej ceste týmto slzavým údolím, preto verím, že tak to bude aj teraz.“

 

„Tu je sľúbený materiál aj štočky. Všetko ako si žiadal. Firma Jožinko Nagy pracuje solídne, kvalitne a načas. Dnes za peníze, zítra zadarmo!!! Dúfam, že tuška bude hrubá (myslené honorár). Keď zalomíš do materiálu tie štočky (Šveca, Mihalčina a cyklistov), môže to byť fajn. Však za tie tri štočky by som si zaslúžil á 15 korún. No nie? Príď v sobotu na vodné pólo. Kus posedíme na dobrom lufte. A buď dobrý!“

 

„Ako vidím, nemáš slovo. Povedal si, že tu budeš o 17-tej hodine. Ja prídem a môj Kuchárko fuč!

Tu sú štočky a športová pohľadnica. Komentár k SNHL 1,5 strany dám v pondelok ráno do pol ôsmej. V sobotu prídeš na hokej?

Príď, Kuchárko, príď, podebatujeme si.“

 

„Ja sa tu priveľmi trápim, píšem na objednávku a Kuchárko to skladuje na siláž. Z aktuálnych materiálov robí stariny. Okrem toho tu nosím balíky štočkov! Tak, tu sú. Pripravil som Ti aj materiály, aby si vedel, že čo nebolo, môže byť. Ako si to sám tvrdil.“

 

„Slovo je splnené – materiál som sľúbil v pondelok na 7.00 hod. A je tu. Ide o to, aby si to s fotkou pekne zalomil. Text pod obrázok som Ti už dal skôr. Ten titul je dobrý, len nech ho vysádžu do dvoch riadkoch na tri x. Prvý riadok môže byť z menej výrazného typu písma, druhý, z viac výrazného. A nie že méter zabudne text pod obrázok, lebo to sa zvykne často prihodiť.“

 

„Napísal som jednu správičku, Japonci budú v Prešove jak športovci prvý raz v histórii nášho sympatického mesta, čo by sme ho my dvaja nevymenili ani za Paríž. Správička dobrá, plus tuška hrubá, plus šikovný Jožíčko Nagy a veľký mecenáš Jožíčko Kuchár, to všetko sa rovná za správičku 15 korún. Jožičku, servus a nebuc taky huncut jak ja!“

 

Slovo a redaktorské pero považoval za silnú zbraň, ktorou pripomínal nielen úspechy, ale aj prehry na ceste rozvoja telovýchovy a športu, predovšetkým na východe našej krajiny. Písal usilovne, no nie neomylne. Na množstvo práce a pravidelné cestovanie z Prešova do Košíc aj v dňoch sviatočných, sa nikdy nesťažoval. Kolegovia a mnohí spolupracovníci aj aktívni športovci o ňom hovorili, že patrí k redakčným ťahúňom, redaktorom písacieho stroja a tlačiarne. Pri debatách o novinách, o ich tvorbe a aktuálnosti často zdôrazňoval, že každý redaktor by mal poznať ten povznášajúci pocit, keď stojí pri rotačke a vychádza z nej výtlačok voňajúci tlačiarenskou čerňou a zahľadí sa na svoj článok.

 

 

 

Patrí do kategórie novinárov, ktorí vzhľadom na svoju aktivitu, činorodosť, pravdovravnosť a schopnosť mnoho dokázať na tom ťažkom redaktorskom poli, boli stále obklopení rôznymi povinnosťami a každodennými úlohami. Ostal pevne zakotvený v skupine ľudí, ktorí ráno vstávali aby deň naplnili novými užitočnými a potrebnými skutkami. Robil to so šarmom, nevídaným zápalom ako úplnú samozrejmosť. Aj stovky nedeľňajších obedov absolvoval počas cestovania z Prešova do Košíc za redakčnými povinnosťami. Vždy bol pripravený dôsledne a presne slúžiť svojim čitateľom. Málo je dnes ľudí, o ktorých možno so stopercentnou istotou povedať: je to človek na svojom mieste. On k nim patril a myslím si, že vzhľadom na svoj talent, mohol ako redaktor mieriť smelo podstatne vyššie. Príležitostí bolo dosť. Lenže opustiť východ republiky nedokázal. Východoslovenské noviny, v ktorých niekoľko rokov viedol oddelenie športu boli jeho druhým domovom, v ktorom žil a pracoval takmer štyridsať rokov.

Kolegovia a spolupracovníci o ňom často hovorili, že je spravodlivý, odvážny, priamy, vtipný a nikdy si nebral servítku pred ústa. Možno práve preto mal aj neprajníkov z radov niektorých slaboduchých  športových funkcionárov, hráčov aj rozhodcov. Kritizoval nízku úroveň ich organizátorskej činnosti, slabé výkony na ihrisku a najmä nesprávne a nespravodlivé rozhodovania. V časoch dobrých aj horších vedel, kde je jeho miesto, na ktorej strane je pravda.

 

Bol sám sebou, mal svoj niekedy zvláštny pohľad a názor na rôzne udalosti aj na niektorých ľudí a športovcov zvlášť. Ich móresy nemal rád. Nikdy nerezignoval. Ani v rokoch mládežníckej nerozvážnosti, ktoré na jeho škodu trvali pomerne dlho. Samozrejme, že nebol bezproblémový novinár. Mnohým spôsobil nejednu vrásku na čele i bezsennú noc. Nikomu v tom dobrom i zlom neostal nič dlžný. Usiloval sa o širokú objektívnosť. Pomáhal hľadať a nachádzať východiská ako meniť situáciu a pomery predovšetkým vo vrcholovom aj mládežníckom futbale a hokeji k lepšiemu. Práve hokej mu bol veľmi blízky. O tom prešovskom napísal hodnotnú publikáciu pod názvom Prešovský hokej od A po Z.

 

Na tlačových besedách po prvoligových futbalových zápoleniach na štadióne Tatrana Prešov bolo práve jeho pričinením často rušno. Kládol nepríjemné otázky. Príliš sebavedomí tréneri, okrem iných aj J. Karel, M. Vičan, M. MoravecJ. Adamec, J. Vengloš, A. Malatínsky, J. Hucko, J. Jankech, K. Borhy, ale aj tréneri českých tímov Slávie, Sparty, Dukly Praha, Brna, Ostravy či Plzne J. Vejvoda, V. Ježek, K. BrücknerI. Viktor, V. Petržela, D. Uhrín, L. Škorpil  reagovali podráždene. Otázky však vyargumentoval faktami. Avšak rešpektoval aj iné stanoviská a názory. Nechýbala mu ani patričná dávka irónie. Keď tréner Š. Jačiansky hovoril, že jeho hráči trénujú dvojfázovo – dopoludnia aj poobede, Jozef Nagy sa spýtal: „A kedy vlastne chodia do roboty?...“ Po jednej vysokej prehre sa na predsedu klubu Jozefa Nižníka obrátil s otázkou: „Nebolo by lepšie, keby ste na tejto krásnej zelenej ploche namiesto futbalu pestovali zeleninu?...“

 

Nepáčilo sa mu, keď sa o jednotlivých záležitostiach hovorilo zložito. Odsudzoval výhovorky a rôzne táraniny, ktoré zaznievali z úst niektorých trénerov vo chvíľach, keď ospravedlňovali slabú hru svojich zverencov. „Terén bol ťažký, cesta z Prahy do Prešova vyčerpávajúca a domáci iba bránili.“

Netajil, že mal svoje novinárske vzory. Obdivoval talent a precíznosť Tibora Lukáča, Imricha Hornáčka, Laca Grossa, Ľuboša Zemana a predovšetkým Štefana Mašlonku.

 

Parafrázoval jeho názory a rôzne vyjadrenia. „Novinár nie je spisovateľ a noviny nie sú kniha. Majú svoj počet strán a nikdy nepočkajú. Najväčším umením športovej žurnalistiky bolo je a bude, aby sme rešpektovali človeka ako partnera, trénera, hráča a nenechali sa doslova hodiť do rieky zloby, závisti a nenávisti.“

 

Jožko Nagy doslova prepadol redaktorskej vášni navždy. Tvoril svoje články a komentáre aj na základe spomienok. Boli jeho inšpiráciou a priznal sa k nim. Jeho prínos pre rozvoj slovenskej športovej žurnalistiky je očividný, s dodatkom, že práca každého redaktora je vždy ohraničená nielen talentom, ale aj podmienkami a možnosťami.

 

Blízka mu bola kultúra. Nemal rád biele dederónové košele, lenže keď to bolo potrebné, rešpektoval etiketu. Často chodil do Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Aj v ňom mal svojich priateľov. Stretnutia po divadelných predstaveniach s Otom Lackovičom, Arnoštom Garlatym, Ferom Dadejom, Emilom PrieložnýmŠtevom Senkom. Za vzácne chvíle považoval tie s Pištom Kóczim, hlavným osvetľovačom, popredným stolným tenistom a organizátorom rôznych podujatí v tomto populárnom športe, boli príležitosťou na dlhé debaty o umení a športe. Práve tam sa zrodila myšlienka organizovania futbalových zápasov medzi hercami a novinármi, ktoré doslova zaplnili hľadisko Tatrana Prešov.

Popri každodennej robote úspešne zvládol mnohé kultúrne a spoločenské podujatia. Niektoré sa skončili v neskorých večerných hodinách. Napriek tomu nikdy nezabudol na svoje povinnosti. Potvrdzuje to aj list, ktorý mi v roku 1980 nechal v redakcii Prešovských novín.

 

„Milý Jožko,

s mojím šéfom sme absolvovali takú túru, že Ivan Gálfy na Himaláje je šuviks! Od Teba (pohostil si nás iba kávou) sme išli do rozhlasu, tam sme pochodili lepšie (vodka moskovská). Potom do Bardejova k predsedovi MsNV (koňak), od predsedu do družstva Snaha (tu sme obišli naprázdno!!!), zo Snahy za vodnými pólistami ČH Košice do Bardejovských kúpeľov za ich kapitánom Botlíkom (koňak a pliska). Z Bardejovských kúpeľov sme išli do môjho kamaráta v Kapušanoch, tam nám už netrebalo nič!!!

Domov som sa dotrepal po desiatej večer, nebol som schopný napísať ani „mojej milej z Ružomberka list“ a šiel som chrápať. Stále som však pamätal, že ráno mám doniesť tie profily posíl Tatrana Prešov Šálku a Horvátha. Tak som si „našteľoval vekerku“ na 3:00 hodinu ráno a tak som do pol piatej ráno zmastil ten materiál. Všetko je ako sme sa dohodli, fotky prikladám a už o 5:35 mažem do Košíc, lebo dnes som na oddelení sám. Odlož si to, raz budeme mať z toho kabaret.

Srdečne zdraví Jozef.“

 

Ku kľúčovým etapám jeho žurnalistickej činnosti patria obdobia, keď sa veľmi aktívne zúčastňoval a pohotovo písal o veľkých európskych a svetových podujatiach doma aj v zahraničí. Absolvoval niekoľko ročníkov cyklistických pretekov mieru PRAHA – BERLÍN – VARŠAVA, každoročne bol členom Organizačného štábu cyklistických pretekov Okolo Slovenska. Často cestoval s futbalistami, hádzanármi, hádzanárkami do rôznych štátov Európy. Vysokého ocenenia sa mu dostalo aj za jeho pôsobenie v tlačovej komisii počas Majstrovstiev sveta v lyžovaní vo Vysokých Tatrách v roku 1970.

 

Napriek rôznym ťažkostiam, ľudskej neprajnosti a závisti, všetky prekážky a ťažkosti úspešne prekonával. Jeho úspechy mu priniesli mnoho uznaní, ocenení aj rôzne vyznamenania.

 

Ľudí pohybujúcich sa okolo športu hodnotil podľa toho, čo užitočné urobili nielen pre seba ale aj pre tých ostatných. Písal s profesionálnou zručnosťou skúseného redaktora a komentátora. Dokázal sa úspešne zastať ľudí aj slovami: „Kritizovať bez dôkazov, šermovať slovami, znevažovať aj to, čo je pozitívne, dokáže každý. Je to veľmi ľahké. Hľadať spoločnú reč, argumentovať faktami a navrhovať potrebné východiská si vyžaduje mnoho síl, vedomostí, skúseností aj odvahu.“

 

Jeho život a výsledky tvorivej činnosti ostávajú nielen trvalou hodnotou slovenského športu a žurnalistiky ale aj dokumentom doby a pohľadu muža zo širokým srdcom, novinára dušou aj telom na ňu.

Jozef Kuchár

Jozef Nagy s vynikajúcim futbalistom Slávie Praha a československým reprezentantom Jozefom Bicanom, a s Jozefom Kuchárom, šéfredaktorom novín Slovenský rozhľad pri príležitosti osláv 75. výročia narodenín Laca Pavloviča v Prešove v apríli 2001. Foto – Viktor Zamborský

Jozef Nagy s vynikajúcim futbalistom Slávie Praha a československým reprezentantom Jozefom Bicanom, a s Jozefom Kuchárom, šéfredaktorom novín Slovenský rozhľad pri príležitosti osláv 75. výročia narodenín Laca Pavloviča v Prešove v apríli 2001. Foto – Viktor Zamborský

Ľadový hokej mu učaril na celý život. O tomto športe nielen písal, ale aj sám často obúval korčule. Foto – Michal Lukáč

Ľadový hokej mu učaril na celý život. O tomto športe nielen písal, ale aj sám často obúval korčule. Foto – Michal Lukáč

Jozef Nagy v novinárskom sektore na štadióne Tatrana Prešov. Za ním bývalý československý reprezentant Pavol Biroš, vedľa Dušan Petrák, redaktor denníka Smena a Jozef Kuchár, šéfredaktor Prešovských novín. Foto - Milan Kaľavský

Jozef Nagy v novinárskom sektore na štadióne Tatrana Prešov. Za ním bývalý československý reprezentant Pavol Biroš, vedľa Dušan Petrák, redaktor denníka Smena a Jozef Kuchár, šéfredaktor Prešovských novín. Foto - Milan Kaľavský

Pri Okresnom výbore ČSZTV v Prešove fungoval v rokoch 1964 – 1970 kolektív, ktorý pravidelne amatérsky hral futbal aj volejbal. Na snímke pred futbalovým zápasom zľava vedúci mužstva Jozef Nagy, redaktor, Ivan Eibl, prvoligový hráč v hádzanej Tatrana Prešov, Karol Košúth, bývalý futbalista Tatrana Prešov, Jozef Kuchár, tajomník OVČSZTV, Imrich Kaľavský, tajomník futbalového oddielu Tatrana Prešov a Belo Augustíniy, hospodár OVČSZTV. Foto – Michal Lukáč

Pri Okresnom výbore ČSZTV v Prešove fungoval v rokoch 1964 – 1970 kolektív, ktorý pravidelne amatérsky hral futbal aj volejbal. Na snímke pred futbalovým zápasom zľava vedúci mužstva Jozef Nagy, redaktor, Ivan Eibl, prvoligový hráč v hádzanej Tatrana Prešov, Karol Košúth, bývalý futbalista Tatrana Prešov, Jozef Kuchár, tajomník OVČSZTV, Imrich Kaľavský, tajomník futbalového oddielu Tatrana Prešov a Belo Augustíniy, hospodár OVČSZTV. Foto – Michal Lukáč

Športový redaktor Jozef Nagy na atletickej dráhe na štadióne Lokomotívy Košice. Foto – Robert Berenhaut

Športový redaktor Jozef Nagy na atletickej dráhe na štadióne Lokomotívy Košice. Foto – Robert Berenhaut

Igor Mráz, redaktor Pravdy, pozorne sleduje J. Nagya v pozícii zdravotníka počas cyklistických pretekov okolo Slovenska. Foto - Robert Berenhaut

Igor Mráz, redaktor Pravdy, pozorne sleduje J. Nagya v pozícii zdravotníka počas cyklistických pretekov okolo Slovenska. Foto - Robert Berenhaut