História futbalu v Prešove sa začala písať 25. mája 1898 a to na prvých krajských turičných telovýchovných slávnostiach. Vyvrcholením slávnosti bol exhibičný futbalový zápas dvoch budapeštianskych celkov Tomaclub (BTC - prvý futbalový klub v Uhorsku) a ÓbudaiTornaegylet (ÓTE). 

 

Provizórne futbalové ihrisko bolo vlastne vojenským cvičiskom. Nachádzalo sa na pravom brehu Torysy zvanom Kamenec (v priestoroch terajšieho Námestia mládeže, Nábrežnej ulice a Ulice Obrancov mieru). Po nevšednom zážitku z futbalového zápasu sa v meste dlho rozprávalo. Výbor telovýchovného a šermiarskeho spolku ETVE prijal uznesenie, že pri ETVE sa s okamžitou platnosťou zakladá futbalový oddiel. Uvedené skutočnosti pravidelne pripomínali redaktori Prešovských novín, ktoré začali vychádzať už v roku 1958.

 

Cenné informácie o histórii futbalu v Prešove prináša Vladimír Požar (pseudonym Bohuša Chňoupka), ktorý v mladšom veku pôsobil v Prešove ako novinár a široká verejnosť ho poznala ako ministra zahraničných vecí Československa. V roku 1957 napísal brožúrku s názvom Jedenástkaslávnej minulosti, v ktorej opísal polstoročnicu futbalu v Prešove. Od roku 1957 uplynulo ďalších 62 rokov. 

 

Futbal sa odvážili Prešovčania odohrať aj v cudzom prostredí. V máji 1899 v Bratislave na telovýchovných slávnostiach a pozvanie dostali na stretnutie do neďalekých Košíc, kde futbal nevedeli hrať, ale dokonca ešte ani nevideli. 

 

Mesto venovalo futbalistom nový pozemok, na ktorom postupom času pri Mlynskom náhone vyrástol futbalový štadión s atletickou dráhou a ďalšie sektory, kde sa mohli uskutočňovať ľahkoatletické súťaže, dokonca na medzinárodnej úrovni. Veľkú zásluhu pri budovaní športového objektu v roku 1900 mal obetavý a zanietený priaznivec športu Štefan Naháč spolu s mladým prešovským profesorom telocviku Ferencom Pethem. 

 

Vybudovanie futbalového štadióna, ľahkoatletickej dráhy a ďalších sektorov sa vytvorili podmienky pre výchovu ľahkých atlétov nielen pre mesto, ale aj pre široké okolie. Treba poznamenať, že nielen ľahkoatletické, ale aj ďalšie aktivity, ktoré sa konali v dávnej minulosti na tomto štadióne, boli pod patronátom čelných predstaviteľov mesta a vplyvných osobností spoločenského a cirkevného života, napríklad Tomáša Baťu či Pavla Gojdiča. 

 

Jedným z najvýznamnejších prešovských ľahkých atlétov bol Štefan Stanislay. Bol päťnásobným reprezentantom a československým rekordérom v skoku do výšky a raz v desaťboji. Bol v širšej olympijskej nominácii v rokoch 1924 a 1928. 

 

MUDr. Belo Klepsatel bol vynikajúcim atlétom a zakladateľom telovýchovného lekárstva, bol nositeľom mnohých telovýchovných, rezortných vyznamenaní. Vo Varšave zabezpečoval Svetové hry študentstva a mládeže. V atletike vynikal v šprinte a skoku do diaľky. 

 

Karol Kobulský na olympijských hrách v roku 1910 v Štokholme obsadil v hode diskom 16. miesto výkonom 38,15 m, v hode diskom obojruč bol tiež šestnásty za 59,48 m. V roku 1911 sa stal majstrom Uhorska (41,81 m). Bol atlétom aj členom ETVE Prešov. V Prešove študoval na gymnáziu, ukončil právo v Budapešti. 

 

Priaznivci ľahkej atletiky mali nevšedný zážitok, keď Emil Zátopek 30. mája 1949 bežal na škvarovej atletickej dráhe a sa stal víťazom v behu na 3 000 metrov. Niekoľko tisíc prítomných divákov ho odmenilo dlhotrvajúcimpotleskom. 

 

V roku 1954 v 1. ročníku cyklistických pretekov Okolo Slovenska zaplnený štadión burácal, keď vítal najlepšieho cyklistu na Slovensku Vlastimila Ružičku (tiež účastníka pretekov mieru Praha - Berlín - Varšava), keď zvíťazil v Prešove.

 

Z ďalších úspešných atlétov možno spomenúť Jána Dobáka, výborného šprintéra, desaťkrát účastníka MMM v Košiciach, desaťnásobného majstra Slovenska, účastníka majstrovstiev Európy veteránov v behu na 800 a 1500 m. Ďalej Peter Fedorčák, reprezentant Slovenska na európskych a svetových šampionátov veteránov, Milan Maľar, Juraj Maľcovský, ďalší a ďalší. 

 

Škvarová atletická dráha bola neraz svedkom vynikajúcich športových výkonov. Postupom času dochádza k rušeniu atletickej dráhy a ďalších ľahkoatletických priestorov na štadióne. Ľahkoatletické dianie prechádza do iných častí mesta, celá plocha štadióna sa pri rekonštrukcii zatrávňuje.

 

Jeho výsosť futbal 

 

To, že o futbal v Prešove v samotných začiatkoch bol veľký záujem, svedčí skutočnosť, že v roku 1926 sa podarilo v Prešove zorganizovať prvú „domácu“ futbalovú súťaž či turnaj O pohár mesta Prešov. Už v prvom ročníku súperilo medzi sebou päť prešovských klubov, čo dnešok nemôže dokázať (Tibor Sabol, Prešov futbal, rok vydania 1995). 

 

Obetaví funkcionári v rokoch dávno minulých ako Benčík, Š. Mäsiarik, I. Dančo, Olexa, M. Kašprišin a ďalší obetovali nemálo úsilia na bezchybný chod futbalového oddielu, aj keď niekedy to nebolo ľahko. 

 

Športový objekt, futbalové ihrisko Tatrana Prešov, je historickou súčasťou mesta a neodmysliteľným športovým stánkom fanúšikov nielen futbalu v meste, ale aj obyvateľov vzdialenejšieho okolia a to vďaka významným športovým, spoločenským a kultúrnym akciám. Mesto žilo s futbalovým štadiónom, štadión s mestom. 

 

Jedným zo zanietených funkcionárov jednoty, ktorý sa pričinil veľkou mierou o to, že Prešov si v roku 1949 vybojoval účasť do celoštátnych majstrovstiev (vtedajší názov pre prvú ligu), bol Vojtech Gáloczi. Ako podnikateľ (mal predajňu potravín) za investície, ktoré dal do futbalu, mohol mať v povojnových časoch dom. Hral za PTVE a vojenskú jedenástku. Pomôcť, kde treba - to bolo jeho krédo (J. Jacoš: Osobnosti Prešovského športu I). Vprvej celoštátnej lige v roku 1950 skončili futbalisti Dukly Prešov na deviatom mieste. Futbalisti Prešova v 1. celoštátnej lige (ČSR) v rokoch 1950 -1951 - 1952 hrali pod názvom Dukla. 

 

V uvedených ročníkoch dosahovalvýborné tabuľkové umiestnenie 9. a 2 krát 6. miesto. V celoštátnom súťažnom ročníku v roku 1953 po reorganizácii sa najvyššia súťaž stala majstrovstvami republiky najlepších mužstiev. Bola jednokolová v priebehu celého roka. Vtejto súťaži skončili na šiestom mieste zo 14 účastníkov, ale už s novým názvom Tatran Prešov. Od začiatku futbalu v Prešove (25. mája 1898) až po súčasnosť všetci futbalisti, nech už hrali pod akýmkoľvek názvom Törekves, Slávia, ČSSZ Dukla Prešov a Tatran Prešov, reprezentovali svoje mesto nielen v Československu, ale úspešne aj v zahraničí. Významnú účasť na dosiahnutých úspechoch či už v dávnej minulosti, takmer po nedávnu súčasnosť mali tréneri, menovite J. Wintner, E. Biháry, J. Steiner, Joz. Karel, M. Morava, Tarcala, Š. Jačianský (udelená Cena fair play MUDr. Ivana Chodáka), Š. Nadzam, R. Pivarník, B. Malaga a ďalší. Pod ich vedením vyrastali reprezentanti, ktorí úspešne hájili farby nielen domáceho futbalového klubu, ale úspešne reprezentovali aj Československo. Patrili medzi nich G. Šimanský, Fr. Semeši, Jozef Kuchár, L. Pavlovič, bratia Karelovci, Steinerovci, J. Bomba, P. Biroš, I. Novák, J. Bubenko, V. Zvara, I. Kožlej, St. Varga, St. Šesták, M. Jakubko, brankár J. Červeňan, M. Sopko, M. Komanický. Za obrancami v klubových farbách si v bránke úspešne počínali T. Reimann, Mrlina, A. Večerka, G. Sabanoš, Pašiak, I. Holeš, J. Bobok, J. Javorek a iní. 

 

Okrem vyššie uvedených činovníkov okolo futbalu v Prešove nemožno opomenúť záslužnú a odbornú prácu na vysokej úrovni a to maséra Tomáša Čuchrana (bola mu udelená Cena fair play MUDr. Ivana Chodáka). Viac ako štyri desiatky rokov sa staral o stovky futbalistov Tatrana Prešov. Do rozhlasového éteru a na televízne obrazovky približoval všetky významné športové udalosti s mikrofónom prvý prešovský reportér Tibor Sabol. 

 

Diváci aj na tréningoch 

 

Nebolo žiadnou zvláštnosťou, keď na tréning futbalistov prichádzali desiatky fanúšikov, aby sledovali nielen futbalistov, ale aj prácu trénerov. Priaznivci futbalu a verní fanúšikovia Tatrana Prešov, najmä tí skôr narodení, určite nezabudnú na vynikajúce futbalové zápasy s Bayernom Mníchov, Manchester Utd, MTK Budapešť, YoungBoys Bern, Honved Budapešť, Zaragoza, VFB Stuttgart, Velež Mostas, Viena Viedeň, Sparta či Slávia Praha, Slovan Bratislava, atď. Oduševnená a kvalitná práca funkcionárskeho aktívu a futbalové výsledky boli zárukou účasti na medzinárodných futbalových súťažiach. Dvakrát boli futbalisti Tatrana Prešov účastníkmi PVP (1966, 1994), jedenkrát účastník UEFA v roku 1973, v roku 1981 sa futbalisti T. Prešov stali víťazom Stredoeurópskeho pohára. V prvej futbalovej lige v Československu v ročníku 1964 - 65 a 1972 - 73 získali druhé miesto. V novšej histórii nemožno zabudnúť na klubové úspechy FC Tatran Prešov pod vedením vtedajšieho prezidenta Vladimíra Vargu. 12, 14 a viac tisícové návštevy na štadióne Tatrana Prešov v minulosti neboli žiadnou zvláštnosťou.

 

Vo futbalovej liahni TJ Tatran Prešov vyrastalo množstvo futbalových talentov, ktorí postupomčasu úspešne účinkovali nielen v materskom klube, ale aj v iných kluboch na Slovensku, tiež v zahraničí. Starší dorastenci sa stali trikrát finalistami majstrovstiev ČSSR 1967, 78, 85. Stali sa majstrami ČSSR v roku 1992, majstri ČSFR v roku 1992. Majstri Slovenska v rokoch 1967, 78, 85, 86, 92 a 1994. Mladší dorastenci získali titul Majstri Slovenska v roku 1992 a zároveň aj titul Majstri ČSFR. Starší žiaci sa môžu pochváliť získaným titulom trikrát Majster Slovenska a finalistom Majstrovstiev ČSFR v roku 1979. 

 

Pri FC Tatran Prešov vzniká v roku 1992 Občianske združenie -internacionáli T. Prešov (OZITP), v ktorom boli bývalí futbalisti. Zakladateľom združenia a predsedom bol Igor Novák, bývalý úspešný futbalista a reprezentant ČSSR, ktorému v roku 2011 bola in memoriam udelená futbalová Cena fair play MUDr. Ivana Chodáka. Združenie futbalových internacionálov aj naďalej úspešne reprezentuje na rôznych športových podujatiach nielen doma, po Slovensku, ale aj v zahraničí. Dlhodobo funkciu predsedu OZITP vykonával dlhodobo bývalý úspešný hráč Tatrana Prešov Eduard Čabala, pokladníka klubu dlhoročne vykonával Anton Varga, ktorý ako rodený Prešovčan hral s úspešnými zákrokmi na poste obrancu. 

 

Zvláštnu pozornosť z čias minulých si zasluhuje Jozef Keller. Bol jedným z prvých prešovských profesionálnych futbalistov. Po dobrých výkonoch v drese Törekvesu (Snahy) Prešov ho v roku 1936 zlanárili ako profesionála do Slovana Ostrava. Na svojich nezabudol a za prvý plat ako profík, zakúpil pre mužstvo Snahy kompletný futbalový výstroj, ktorý pri Toryse prežil desaťročia. Bol výborným futbalovým brankárom, s jeho menom je v šarišskej metropole spojený aj iný prívlastok prvý hokejovýbrankár Prešova, najprv v mužstve Törekvesu, potom v Slávii. V roku 1932 získal so Sláviou Prešov titul hokejového majstra Slovenska (J. Jacoš, A. Petruš, 100 osobností prešovského futbalu, Prešov 2013). 

 

Herci verzus lekári 

 

Okrem vážnejších športových výkonov na hracej ploche štadióna Tatran Prešov sa uskutočnili aj iné športové aktivity. Pri príležitosti Dňa tlače, rozhlasu a televízie sa uskutočnili zaujímavé futbalové stretnutia napríklad Herci - Zdravotníci 9:9 a iné. V neposlednom rade je potrebné spomenúť aj telovýchovné okresné či krajské spartakiádne vystúpenia, ktoré s nadšením sledovali tisíce divákov a odmeňovali ich veľkým potleskom. 

 

Nemožno zabudnúť na úspešné účinkovanie futbalistiek ZPA Dukla Prešov, ktoré odohrali na ihrisku Tatran Prešov. Priaznivci ženského futbalu iste nezabudli na vynikajúce futbalové výkony M. Dernerovej, I. Sopkovej a ďalších, vďaka ktorým získali trikrát titul Majsteriek Slovenska. 

 

Aj napriek uvedenému treba poznamenať, že v 120-ročnej histórii futbalu, ktorá je nesmieme bohatá, nie je možné spomenúť ďalšie skutočnosti, menovať osobnosti a činovníkov, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom pričinili o históriu dávno minulú alebo skoršiu.

 

Pracovníci Krajského múzea v Prešove pri príležitosti 120. výročia vzniku futbalu vynikajúcim spôsobom priblížili vo svojich priestoroch celú históriu tejto obľúbenej hry od roku 1898. Výstava bola sprístupnená 13. 12. 2018, trvala do polovice apríla 2019. Na výstave bolo možné vidieť nielen bohatý fotodokumentačný a písomný materiál, ale aj množstvo ocenení, diplomov či vzácnych pohárov.

 

V závere si dovolím citovať, tak ako v úvode tohto príspevku, už známeho Vladimíra Požára (Bohuslav Chňoupek) z jeho útlej knižočky Jedenástka slávnej minulosti, nasledujúce: „A tak, ako mocneli krehučké briezky (v minulosti boli na severnej a južnej strane vysadené brezy), ako korienkami sali životodarnú miazgu, ako naberali na sile, ako košateli, tak mocnel aj rušný športový život, čo vzkypel v tieni ich širokých, mocných korún. Dnes sú to už staré, staručké stromy. Mocné kmene s kôrou popukanou, očernetou, so silnými konármi. V ich korunách šumia striebristé, zelenkavé listy, a každému, kto sa vie započúvať do ich vravy, porozprávajú o minulosti smutnej i veselej, ťažkej i  slnečnej, chudobnej i bohatej, svetlej i temnej. O histórii tisícov prešovských futbalistov a tisícov futbalových zápasov.“ 

 

Futbalový štadión s viac ako 120-ročnou históriou s enormným nasadením funkcionárov, trénerov, futbalistov a pomocného technického personálu sa do kategórie historických objektov nedostal. Škoda!