Je rok 1968 zabudnutá minulosť? – Dušan D. Kerný

Rozhovor s profesorom I. Laluhom, svedkom a historikom roku dubčekovej éry

 

Zhováral sa Dušan D. Kerný

 

 

Prof. Ivan Laluha sa trvalo zaoberá rokom 1968 a to aj na pôde Slovenskej akadémie, jej Ústavu politických vied pod vedením Miroslav Pekníka. Bol aktívny v zahraničnopolitickej oblasti na parlamentnej pôde po roku 1989 s vyvrcholením v roku 1992 pri vyhlásení slovenskej zvrchovanosti, základu dnešného štátu. Je nielen svedok ale aj historik. Spája v sebe nielen bezprostrednosť zážitku, ale aj odstup a nadhľad vedca. V spoločných publikáciách Ústavu politických vied okolo seba združil mnoho obdobných osobností.  Vzhľadom na prudké, prelomové problémy, ba krízu súčasnej Európy nás zaujímalo či ešte vôbec má zmyslel vracať sa do minulosti, či má rok 1968, keď pokus o reformu zastavila polmiliónová armáda, význam pre dnešok?

 

Je to dodnes neprekonaná výzva na to, aby sa presadili, uplatnili civilizačné hodnoty ako je spravodlivosť, humanizmus, svet bez vojen a násilia. Dnes vidno zreteľnejšie, že medzi rokom 1968 a rokom 1989 nie je berlínsky múr, že medzi obomi rokmi nie je diskontinuita. Je medzi nimi, aj keď s prestávkou, vývojová civilizačná súvislosť.  Aj  rok 1968 a aj rok 1989 sú veľké hnutia proti totalite, protitotalitné hnutia,  pohyb spoločnosti proti uzurpácii moci, pohyb spoločnosti za rozšírenie demokracie. Pohyb proti totálnej moci. Z toho sa dá čerpať aj pri dnešnej obrane proti totálnej moci kapitálu, peňazí...

 

Boli ste mladý, aké spomienky máte na rok 1968, na zdvih slovenskej spoločnosti?

Primerane veku, bol som mladý, všetci reformátori boli zväčša mladí, hľadali sme východisko z krízy, ktorá u nás nazrela v niečom novom, v každom prípade išlo nový, iný, lepší model spoločnosti ako bol ten sovietsky, ktorý sem bol presadený nie práve najšťastnejším spôsobom. Zároveň sme sa ale chceli vyhnúť niektorým  nedostatkom, ktoré mal spoločenský model na Západe. Veď na Západe sa v tom istom roku 1968 búrili najmä študenti, aj voči západnému „modelu“. Aj keď sa to dnes veľmi nenosí, povedal by som, že išlo v podstate o hľadanie tretej cesty. Boli sme však naivnejší než ako si to dnes pripúšťame.

 

Aká bola vtedajšia spoločnosť na Slovensku?

Celá spoločnosť už bola iná, národ bol iný, veď vyrástli nové generácie. Bola to už nie prebúdzajúca sa, ale prebudená spoločnosť, a chcela žiť v podmienkach, kde by sa mohol uplatniť talent a schopnosti každého. Ľudia sa už nezaoberali chimérami šťastného zajtrajška, chceli vidieť výsledky svojej práce. Po tom ľudia prahli. Tá nedočkavosť občana, ten nedočkavý pohyb občana, to nebolo z biedy, ale z toho, že sme niečo dosiahli a chceli sme ísť ďalej, chceli sme moderné formy riadenia a viac skutočnej demokracie. A v tom bolo Československo iné, v tom bola tá nedočkavosť. Pohyb roku 1968  bol pohyb zhora, od tých ľudí, ktorých na Slovensku Dubček zhromažďoval už od roku 1963 a potom s tými, ktorí sa k nemu neskoršie pridávali na Morave a v Čechách. Bolo jasné, uvedomovali si to,  že zmeniť treba systém. Alexander Dubček už v máji 1967 zdôrazňoval, že politiku triedneho boja  a triednej nevraživosti na ktorej stál dovtedy systém treba nielen prestať uplatňovať, ale ju treba odstrániť.

 

Bol tu aj mohutný národný pohyb, obnova Matice slovenskej, obnova grékokatolíckej cirkvi,  požiadavky národohospodárov napríklad na výstavbu vodného diela na Dunaji, bol tu návrat k dejinám veď na prvé oslavy Štefánika po mnohých desaťročiach na Bradlo prišlo okolo stopäťdesiat tisíc Slovákov, mnohí po prvý raz so slovenskými zástavami a so slovenským znakom,  nevídané národné prebudenie...ako si to vnímal vtedy a ako dnes?

Prežíval som to vtedy, bol som na Bradle a dnes sa na to pozerám s nostalgiou a neraz s nepochopením. V roku 1968 sa hovorilo o znovu vzkriesení Matice slovenskej. Matica totiž nemala členskú základňu a pritom v už v júni 1968 mala 280 členských organizácií. Vysokoškoláci  išli s národnými zástavami z Bratislavy do Komárna, na dedinách ich vítali ľudia, bratali sa, vznikala prirodzená národná solidarita, nie šovinistická. Skandovalo sa: „matičiari jeden šík, Dubček je náš Jánošík“. Ale podstata bola v tom, že po rokoch obviňovania z buržoázneho nacionalizmu a klérofašizmu sa tu zrazu zjavila národná hrdosť, národne sebavedomá mládež, zhodili sme zo seba biľag nacionalizmu, to bolo podstatné...išlo o rehabilitáciu slovenskej politiky, už sa robila politika aj na Slovensku. Preto sa hľadalo východisko vo federácii. Už vtedajšie diskusie o tesnej či voľnej federácii v mnohom prejudikovali to, čo nás čakalo po roku 1989. Chceli sme voľnú federáciu. Teda model, ktorý napokon vedúce elity zamietli aj po roku 1989! A potom už nebolo iné východisko a chvalabohu sa prešlo na samostatnosť. Ale tie diskusie roku 1968 o tom, čo má byť prvé, či federácia alebo demokracia, po roku 1989, ako sa ukázalo, sa museli nakoniec vyriešiť samostatnosťou. Rok 1968 v tomto bol predzvesťou nielen sporu, ale aj riešenia.  Podstata je v tom, že v roku 1968 nesmierne vzrástlo na Slovensku národné povedomie. Rok 1968 vyniesol do popredia nielen národné sebavedomie, ale aj nevyhnutnosť národnej ekonomiky. Napríklad Hvezdoň Kočtúch ako známy vedec – národohospodár  vyvrátil  to, čo by sme mohli natvrdo nazvať lžou oficiálnej čechoslovakistickej politiky. Bola to neodmysliteľná súčasť zdvihu slovenského sebavedomia, sebavedomia slovenskej inteligencie...rok 1968 bol rokom prebudenej slovenskej spoločnosti,  zanechal v obyvateľstve stopu, Dubček bol a zostal symbolom.

 

Čím sa dá charakterizovať rok 1968?

Rok 1968 to bola nádej! Bol som pri „odkliatí“ Milana Rastislava Štefánika na Bradle. Bolo to pre nás všetkých niečo úžasné, nezabudnuteľné. A nádejné. Ale nádej vzbudzoval náš vývoj aj v ostatnom svete. Vtedy demokratická a osobitne ľavicovo orientovaná spoločnosť na Západe sa nielen so záujmom, ale s nádejou pozerala na vývoj u nás najmä pokiaľ išlo o hodnoty, ktoré tamojší západný systém, zašantročil. A odrazu malá krajina, neznámy politik za ktorým ide celý národ, priniesli nádej... o to väčšie bolo sklamanie po invázii armád v auguste 1968. Avšak ozývajú sa hlasy, že kým v roku 1968 naše hnutie prinášalo nádej aj pre druhú, západnú časť Európy, po roku 1989 najmä Česi, ale aj Slováci sklamali, lebo nepriniesli nič nové, len reštauráciu kapitalizmu, vlastne sme len reprodukovali kapitalizmus, ktorý tu už bol bez akýchkoľvek vylepšení, bez inovácií...Oprávnene spomíname a odsudzujeme 21. august ako barbarský čin okupácie, keď nás obsadila vyše pol miliónová armáda, tanky a lietadlá armád piatich štátov Varšavskej zmluvy na čele so ZSSR. Najmä vo vzťahu k mládeži zabúdame pripomínať prečo nás okupovali, že to bolo pre úsilie mať viac demokracie, mať väčšiu samostatnosť.

 

V čom je základný rozdiel medzi rokom 1968 a rokom 1989?

V roku 1968 nám išlo o obrodu. Koncepciou domácich elít bola obnova smerom k humanizmu a demokracii. Začal sa otvárať priestor pre trh, zrušila sa cenzúra, uvoľnili sa podmienky pre cirkvi, umožňovalo sa cestovanie na Západ, viac ako 35.000 ľudí  nespravodlivo odsúdených bolo rehabilitovaných, smerovalo sa k podpore malého a stredného podnikania, spelo sa k prvkom obnovy občianskej spoločnosti. Mnohé o čo sme sa v roku 1968 usilovali však vtedy ešte nedozrelo. Zasiahli do toho vonkajšie sily, vnútorný masívny pohyb bol zastavený zvonku.

V roku 1989 vonkajšie sily, vonkajšie pomery vytvorili priestor na zmeny vo vnútri Československa, ale zároveň zorientovali domáce elity tak, že tieto nehľadali nijaké nové východiská, ale  išli len po majetkovej koncepcii a vlastne privatizácia bola podstatou obnovy starého systému aj s tými nedostatkami, ktoré tu máme.

 

Je rok 1968 uzavretý?

V širších súvislostiach je to neprekonaná, a stále sa opakujúca výzva, volanie po civilizačných a kresťanských hodnotách. Sociálne nerovnosti sa prehlbujú a dovedú k tomu, že bude stále väčší tlak na sociálne spravodlivú, humánnu spoločnosť. K tomu sa pripája aj protest prírody, staronové výzvy čakajú na riešenie.

 

FOTO TASR - Tomáš Halász