Je nezodpovedné rušiť hlava-nehlava

Nedávno v nemenovanom našom denníku bol odpublikovaný článok europoslanca Miroslava Mikolášika pod názvom „Právo nemať stredisko pre ľudské práva“. Autor v článku podrobil ostrej kritike činnosť Slovenského národného strediska pre ľudské práva. Nemienim polemizovať a ani oponovať jeho názorom na jednotlivé kroky tejto inštitúcie, aj keď mám z článku dojem, že z množiny aktivít strediska svojou kritikou symbolicky povedané vylial z vaničky s vodou aj dieťa. Na čo chcem a musím reagovať je jeho názor, že vzhľadom na ním videné a kritizované nedostatky v práci strediska „...dozrel čas uplatniť právo nemať stredisko pre ľudské práva...“.
Neviem do akej miery europoslanec M. Mikolášik má znalosť o spôsobe vzniku a právnej reglementácii Slovenského národného strediska pre ľudské práva. Pravdepodobne mu je neznámy obsah Dohody medzi vládou Slovenskej republiky a Organizáciou Spojených národov o vzniku tejto inštitúcie. V tejto dohode sa totiž Slovenská republika zaviazala, že po vyčerpaní finančného grantu poskytnutého Holandskom cez Organizáciu Spojených národov na zriadenie na rozbeh inštitúcie počas 24 mesiacov zabezpečí nielen potrebné financie, ale aj pokračovanie činnosti tohto strediska. V zmluve sa výslovne uvádza (čl. 3), že v prípade, ak by sme tieto záväzky nemohli splniť, k zmene môže dôjsť iba na základe rokovania zmluvných strán (t. j. zástupcu vlády SR a zástupcu OSN) a zmenu možno uskutočniť len písomnou dohodou zmluvných strán.
Keďže spomínanú Dohodu o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva som v Ženeve 9. 3. 1994 za slovenskú vládu ako ministerka spravodlivosti podpisovala, viem, ako zástupca OSN Ibrahim Fall zdôrazňoval dôležitosť zabezpečenia existencie tohto strediska na Slovensku. Preto názor autora článku o „...práve nemať Stredisko pre ľudské práva...“ považujem za nenáležitý. Pripomína scestné situácie, keď sa namiesto riešenia problémov, vytvárajú rôzne nové komisie a orgány. Aj opačné garde t. j. rušiť inštitúciu, ak sa v jej práci vyskytol problém, je cesta neprijateľná. Samozrejme to neznamená, že autor článku nemá právo pranierovať prípadné preukázateľné nedostatky práce v tejto inštitúcii, avšak povýšiť túto skutočnosť na právo nemať Slovenské národné stredisko pre ľudské práva považujem za krok nesprávnym smerom.
Prof. JUDr. Katarína Tóthová, DrSc.
exministerka spravodlivosti SR