Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909
Jozef Šucha
0915 428 148

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Jaroslav Boroš písal slávne kapitoly košického futbalu – Vladimír Mezencev

ÚTOČNÍK, KTORÝ VIAC PRIHRÁVAL NEŽ STRIEĽAL

S jeho menom je spojená najkrajšia kapitola futbalového mužstva VSS Košice, ktoré v 60-tych a 70-tych rokoch minulého storočia vzbudzovalo úctu na všetkých vtedajších prvoligových trávnikoch v Československu. O domácom prostredí na Solovjevovej ulici /terajšia Watsonova/ sa v tých časoch nahovorilo a napísalo až – až. Desaťtisíc divákov, tiesniacich sa v hľadisku, patrilo medzi úplné samozrejmosti. V prevažnej väčšine stretnutí videli zo strany domácich moderný, útočný futbal s množstvom presných striel z kopačiek Strausza, Hoholku, Danka, Boroša, Galisa i ďalších ich spoluhráčov aj so solídnym počtom gólov. Jednoducho, boli to krásne časy a každý, kto sa na nich podieľal, má na čo spomínať. Teda aj čerstvý 70-tník Jaroslav Boroš, ktorý do tohto seniorského klubu vstúpil presne 1.januára.

 

Jeho cesta do veľkého futbalu bola celkom jednoduchá. Rodáka z Vranova nad Topľou, ktorý už ako 17-ročný hrával za mužov, si všimli niekoľkí tréneri, medzi nimi bývalý čs. reprezentant Anton Moravčík, ktorý v roku 1956 dal na Maracane  víťazný gól do siete domácej Brazílie a Československo tak vyhralo 1:0. Práve on, vtedy tréner Kežmarku, zatelefonoval Štefanovi Jačianskemu aby okamžite podnikol patričné kroky na získanie tohto talentu. Jaro Boroš práve študoval na priemyslovke v Prešove a tak nečudo, že záujem oňho prejavil aj tamojší Tatran. Košičania však už po informáciách od Moravčíka zareagovali veľmi pohotovo a s Vranovom v roku 1965 došlo k predpokladanej dohode.

 

FUTBAL AŽ DRUHÝ

Boroš rýchlo zapadol do mužstva a napriek tomu, že v zostave mu patrilo miesto krídelného útočníka, radšej nezištne nahrával, než strieľal góly. Boroš síce podával stabilné a spoľahlivé výkony, ale takmer vždy s určitými rezervami. Prečo? Na rozdiel od mnohých futbalistov, ktorí zároveň študovali na vysokých školách, preňho štúdium bolo vždy na prvom mieste. Nečudo, že jeho kolegovia na vtedajšej Elektrotechnickej fakulte /teraz Technická univerzita Košice/ ho obdivovali dvojnásobne: za jeho futbalové umenie i za dosahované študijné výsledky. Všetky skúšky si „vybavil“ sám a to tak, že sa na ne dobre pripravil. Čím? Samozrejme štúdiom. „Trochu som štúdiom oklamal futbal, okrem toho od dorastu som mal chronické zdravotné problémy, napríklad ischias, ktoré mi strpčovali život. Napriek tomu všetkému na trávniku počas stretnutí som nikdy nikoho neoklamal. Ani spoluhráčov, ani divákov“, povedal Jaro Boroš niekoľko dní pred svojím významným životným jubileom.

 

Ako futbalista bol prvotriedny. Mal za sebou aj ligový ročník s 13 gólmi čo znamenalo, že v priemere v každom druhom zápase dal gól. Po stretnutí Rappanovho pohára v belgickom Liége v roku 1969 ho tamojší funkcionári chceli ihneď kúpiť. Samozrejme že to v tých časoch nešlo. Vedenie výpravy VSS Košice muselo svojim kolegom – hostiteľom vysvetľovať, že v ČSSR je odchod hráča do zahraničia veľmi zložitý proces. Prvou podmienkou je mať 30 rokov a ďalšou dosiahnuť výraznejší medzinárodný úspech, napríklad byť majstrom Európy, alebo držiteľom olympijskej medaily. Boroš vtedy nespĺňal ani jednú z týchto podmienok...

 

NEVYDARENÁ OLYMPIÁDA

Na olympijské hry sa predsa len dostal. Bolo to v pohnutom roku 1968. Teda v dobe, kedy sa aj u nás našli funkcionári, ktorí tvrdili, že futbalová reprezentácia by do Mexika nemala cestovať vôbec, lebo naši hráči sú skrytí profesionáli! Ako väčšina vrcholových športovcov z tzv. socialistického tábora, pričom v ostatných krajinách sveta sa vtedy ešte snažili ako – tak dodržiavať formálny amaterizmus. Našťastie, našli sa takí, ktorí argumentovali tým, že do Mexika sa prebojovali aj mužstvá Bulharska a Maďarska, ktoré na olympiádu určite pocestujú a preto by bolo nerozumné prenechať takúto šancu na zisk niektorej z medailí. Veď dôvody k optimizmu naozaj nechýbali – v roku 1964 v Tókiu naši olympionici získali strieborné medaily. V kvalifikácii na OH 1968 sa nášmu mužstvu podarilo vyradiť celok Sovietskeho zväzu a to svedčilo o tom, že aj v Mexiku by sa našim mohlo dariť. Potom však začali nečakané problémy. Na olympiádu nakoniec leteli iní hráči než tí, ktorí vybojovali účasť na olympijskom turnaji. „Pretože v Mexiku sa malo zápoliť v čase u nás už rozbehnutého ligového ročníka tak oddiely nechceli uvoľniť tých, ktorí mali tvoriť kostru olympijského tímu. Nakoniec si mohol tréner Blažejovský  od každého účastníka najvyššej súťaže vybrať iba jedného hráča! Tak som sa do nominácie dostal aj ja, ale dokonca aj niektorí druholigoví hráči!  V Mexiku sme začali veľmi nešťastne prehrou s Guatemalou 0:1. Darmo sa v podstate hralo iba pred bránou súpera, stačil jeden útok Stredoameričanov a bolo rozhodnuté. Potom sme remizovali s Bulharskom 2:2 a rozdrvili Thajsko 8:0. Na postup zo skupiny to však nestačilo, pretože Bulhari vyhrali nad Guatemalou tesne 2:1.  Náš premožiteľ  vo štvrťfinále podľahol Maďarsku iba 0:1, vo finále Maďari zdolali Bulharsko 4:1. Len pre zaujímavosť – štvrťfinálové stretnutie Bulharsko – Izrael skončilo nerozhodne 1:1 a o postupujúcom rozhodlo žrebovanie! Z predchádzajúcich riadkov si každý môže urobiť úsudok sám a zároveň uznať, že pri patričnej dávke šťastia sme sa mohli domov vrátiť aj s medailami“, hodnotí J.Boroš účasť nášho olympijského výberu v Mexiku.

 

ROKY NA VÝSLNÍ I V TIENI

Tí skôr narodení priaznivci futbalu od Čiernej nad Tisou až po mesto Aš v najzápadnejšom výbežku Českej republiky dodnes s úctou a uznaním spomínajú na slávne mužstvo VSS Košice z čias, kedy ho viedol Š. Jačiansky a po ňom J. Vengloš. veď čo meno, to pojem: brankár Švajlen, v obrane Pivarník, Š. Tóth, Desiatník, J.Bomba, pred nimi doslova hviezdna stredová trojica Pollák – Danko – Štafura, v útoku Hoholko, Štrausz, Galis a Boroš. Doplnená už menej jasnými hviezdičkami, ale spoľahlivými hráčmi Š.Jutkom, Králkom, Tamášom, Dojčákom a  ďalšími. Niektorí z nich sa nechali zlákať bratislavským Slovanom /Pivarník, Galis/, ktorý predsa len hráčom mohol ponúknuť viac, napríklad aj silnejšie tlaky pri presadzovaní do čs. reprezentácie. Z „ďalekých“ Košíc to bolo predsa len ťažšie. Niektorým, aby sa nepovedalo, dali jednu šancu v mužstve ČSSR – a dosť. V prípade nášho jubilanta to bolo v roku 1967 v kvalifikačnom stretnutí ME so Španielskom  v Madride /2:1/ - a dosť!  Ešte šťastie, že o rok sa v Mexiku hral olympijský turnaj a tak ho nominovali do reprezentačného „béčka“, ktoré dostalo prívlastok „olympionici“. Každý poriadny útočník musí byť tak trochu sebec, teda silný individualista. Borošovi  táto vlastnosť chýbala, často mal väčšiu radosť z vydarenej prihrávky niektorému zo spoluhráčov, ktorý ju zužitkoval na vsietenie gólu než z toho, že by sám umiestnil loptu do siete. Preto často zostával v tieni ostatných žlto – modrých kanonierov, ale jemu to rozhodne nevadilo.

 

Až na rok vojenčiny, ktorú strávil v druholigovej Dukle B. Bystrica, zostal verný VSS. V najvyššej čs. súťaži odohral   spolu 230 stretnutí, keby nie tej povinnej zmene dresu, tak by ich bolo o niekoľko desiatok viac. Až po tridsiatke prestúpil do neďalekej Čane, ktorá mala vtedy veľké ambície i dosť peňazí, pretože futbal sa bez nich nezaobišiel ani v minulosti. Do tejto obce odišli hrať aj jeho spoluhráči Strausz, Hoholko a Králka a tak v Čani si fanúšikovia prišli na svoje. Všetci títo exligisti hrali tak, ako v časoch svojej slávnej éry, ale nato, aby ich nový tím postupoval z roka na rok vyššie a vyššie, sami nestačili.

 

Strojárom však zostal verný aj po skončení aktívnej činnosti. V materskom podniku sa už mohol plne venovať tomu, čo vyštudoval. Ak  sa už do cudziny nedostal ako legionár, tak ako elektroinžinier. Do africkej Líbye. Keď sa v roku 1993 vrátil domov tak z niekedy obrovských Východoslovenských strojární zostalo iba torzo. Čo ďalej? Našťastie, prišla ponuka trénovať futbalistov jeho rodného Vranova. Prijal ju, i keď po trénerskej kariére nikdy netúžil, jednoducho na ňu nemal povahu. Ako všetko dovtedy tak aj túto prácu vykonával dôsledne a svedomito. „Klub mal vtedy veľké finančné problémy, hráči nevideli tri mesiace ani korunu a tak ich bolo skutočne ťažké motivovať. Potom sa však podarilo peniaze zohnať, odniesli ich na štadión s tým, že na druhý deň ich rozdelia mužstvu. Dozvedeli sa to však tí, ktorí nemali a tak v noci  niekto vnikol  do priestoru, kde boli uložené, odcudzil ich a futbalisti opäť zostali na suchu...“ spomína Jaro Boroš na smutné udalosti, ktoré sprevádzali jeho krátke účinkovanie vo funkcii trénera.

 

NOCI STRÁVENÉ V KASÍNE

Prišlo obdobie kedy Jaro Boroš začal chodiť každý večer do najznámejšieho košického kasína. Nie, nestal sa gamblerom, ani krupiérom. Peniaze nevsádzal na čísla či farby, ale dohliadal na ich rátanie. Vrcholoví futbalisti na celom svete sa po skončení aktívnej činnosti živia všeličím, ale azda by sme na celej planéte nenašli ďalšieho, ktorý sa stal daňovým inšpektorom v luxusnom kasíne. Nebolo to síce v Monte Carlo ani v Las Vegas, ale noc čo noc či chcel, alebo nie vídaval rôznych mafiánov a rýchlozbohatlíkov. Niektorí prichádzali do kasína oblečení v smokingoch, iní v lesklých športových súpravách. Niektorí prehrali za noc aj dva milióny korún a keď odchádzali od rulety tak sa tvárili akoby prišli o stovku. Pre Jara Boroša to všetko boli síce zaujímavé, ale nie podstatné situácie. On tam bol predsa preto, aby dohliadal na zdanenie peňazí, teda aby štátna pokladnica dostala to, čo jej patrí. Veď i keď v kasínach sa točia veľké peniaze tak bločky z registračných pokladní tam nevydávajú...

 

Jaroslav Boroš je rád, že aj toto životné obdobie má už za sebou, i keď niektorí z nás by za takéto pracovné miesto boli schopní aj zaplatiť a ani si nenárokovať plat! To však rozhodne nebol jeho prípad. Teraz je šťastný, že si môže užívať dôchodok a pravidelne trénovať a hrávať za mužstvo Internacionáli VSS Košice. Ako vždy doteraz na prvom mieste je rodina. Veď keď ho mali spoluhráči charakterizovať niekoľkými slovami, tak vždy hovorili to isté: „Viete, on je taký rodinný typ...“ Bez ohľadu na to, či to bolo pri jeho tridsiatke, alebo teraz pri sedemdesiatke.

 

To, že oslavu narodenín vždy mohol spojiť s oslavou vstupu do nového roku, považuje za určitú prednosť. I tú, že narodeniny i jubileá si pripomína vždy dvakrát. Najprv na Silvestra po polnoci a potom 19.januára, kedy má narodeniny jeho rovesník a dlhoročný spoluhráč František Králka. Pri takejto udalosti nikdy nechýbajú takmer všetci žijúci futbalisti slávnych VSS Košice spred polstoročia...

Foto: Róbert BERENHAUT