Mená  ulíc i pražského mostu s jeho menom zmizli do nenávratna, i keď v ojedinelých prípadoch by sme ešte ulicu Jana Švermu, alebo jednoducho Švermovu ešte niekde našli. V jeho prípade je to skutočne nepochopiteľné. Pokiaľ niekomu sa znepáčilo napríklad Gottwaldovo námestie, nuž prosím. Bol predsa zodpovedný za mnohé nezákonnosti v rokoch 1948-1952, predovšetkým za tzv. hľadanie vnútorného nepriateľa vo vlastných radoch. Teda medzi komunistami. Komu však môže zavadzať Jan Šverma? K tomu ešte jediný predvojnový poslanec Národného zhromaždenia, ktorý obetoval svoj  život v boji proti fašizmu!

Šverma bol vzdelaný komunista, čestný a zásadový človek. Tak trochu ho môžeme prirovnať k Slovákovi Vladimírovi Clementisovi. Nakoniec, so samotným Gottwaldom si Šverma nie vždy rozumel a v roku v 1936 mnohí stranícki funkcionári očakávali medzi nimi vzájomný konflikt. KSČ vtedy Švermu poverila funkciou šéfredaktora Rudého práva, ale v tomto prípade v podstate išlo o odstavenie Švermu z úzkeho vedenia strany. Opäť ich spojila až kľúčová politika strany v rokoch 1936-38 a to vytvorenie ľudového protifašistického frontu.

Z novinárskeho hľadiska Šverma z Rudého práva urobil moderné, žánrovo pestré, čítavé , príťažlivé a graficky výrazné noviny. V týchto straníckych novinách zaviedol rubriky pre deti a mládež, ženy, robotníkov, roľníkov, dokonca pre módu. Uverejňoval román na pokračovanie, poéziu. So svojim  legendárnym redakčným kolektívom  a spolupracovníkmi (napr. Júliusom Fučíkom, Eduardom Urxom, Stanislavom Brunclíkom, Kurtom Konradom, Václavom Křejnom, Evženom Rošickým, Janom Krejčím, Vratislavom Šantrochom, Františkom Křížekom, Václavom Sinkulem a ďalšími) vytvárali také Rudé právo, ktoré vtedy predbehlo celú českú žurnalistiku a zdá sa, že svoju dobu. Len pre zaujímavosť – všetci tí, ktorých sme menovali, tvorili kostru redakcie a spolu so svojím šéfredaktorom neprežili, zahynuli v boji proti fašizmu.

Jan Šverma mal jasné predstavy aj o povojnovom Československu. Stručne, ale o to výstižnejšie ich predstavil pred Slovenskou národnou radou 3. októbra 1944 v Bratislave.

“ Táto národná jednota je umožnená tým, že všetci si uvedomujeme, že po oslobodení sa jednoducho nemôžeme  vrátiť späť, nemôžeme smerovať k tomu, čo bolo v roku 1938, že musíme ísť vopred, že nová Československá republika, musí byť skutočne nová, demokratickejšia sociálne i národnostne spravodlivejšia, lepšia .... Nové Československo musí byť naozaj nové aj svojou národnou politikou ... Slovenský národ je svojbytný a samostatný  slovenský národ ... Nová Československá republika musí byť vybudovaná ako bratský zväzok troch rovnoprávnych národov: Čechov, Slovákov a Karpatských Ukrajincov. V Čechách bude pánom Čech, na Slovensku Slovák ...“

Nečudo, že toto jeho vystúpenie sa stretlo s obrovským ohlasom. Nielen medzi politikmi, ale aj medzi vojakmi, partizánmi i obyvateľmi B. Bystrice a jej okolia. Aj tu sa Šverma ukázal ako prezieravý a schopný politik, ktorý veľmi dobre rozumel všetkým slabinám v ponímaní národnostnej politiky na území predmníchovskej ČSR. Dnes by sme dokonca mohli povedať, že mal možno svoju predstavu o akomsi federatívnom usporiadaní Československa, v ktorom by už nikto nepresadzoval teóriu o tzv. československom národe.

Jan Šverma bol aj aktívnym propagátorom myšlienok slovanskej vzájomnosti. Po prvý krát ich spracoval v štúdiu Slovanská myšlienka v českej politike a potom napísal dve úvahy –Historické pripomienky nacistickým slovanobijcom a Myšlienka solidarity v českej politike. Tu sú niektoré myšlienky z týchto troch diel: ... Viera v silu a moc slovanskej vzájomnosti ... má hlboké korene v celej našej národnej histórii ... Naši národní buditelia čerpali svoju silu z myšlienky slovanskej vzájomnosti, ktorá sa práve zrodila v tej dobe a zrodila sa na českej zemi ... Sme súčasťou mohutného slovanského rodu, ktorý vo svojom zjednotení by predstavoval veľkú silu v Európe i na celom sveta. Šverma počas vojny pripomínal aj slová, ktoré v roku 1867 zazneli v Moskve z úst Františka Palackého: „My v tichosti zatiaľ dozrejme aby sme včas, kedy by nám cudzie ruky siahli na hrdlo, Slovania sa zjavili ako obor nepredstavenej sily a veľkosti, ktorej sa vrah zľakne.“

V Moskve v roku 1941 vznikol Všeslovanský výbor, v ktorom pracovali zástupcovia Ruska, Bieloruska, Československa, Juhoslávie a Bieloruska, pričom bol zvolený za člena jeho prezídia a zúčastnil sa na oboch vojnových slovanských zjazdoch – v auguste 1941 a v apríli 1942. Okrem toho podieľal sa na vydávaní časopisu Slavjane.

Jan Šverma odletel 28. septembra 1944 z Kyjeva do B. Bystrice aby spoločne s Rudolfom Slánskym a Markom Čulenom presadzovali vplyv moskovského vedenia KSČ v SNP. Po potlačení Povstania  a ústupe do hôr Šverma sa vydal so svojou štábnou skupinou najťažšou trasou na Chabenec. Ešte predtým, mu však ponúkli s niektorým z posledných letov odletieť do Sovietskeho zväzu. Odmietol a ako povedal „nikdy by sa nemohol pozrieť do očí slovenskému národu keby ho opustil v najťažších chvíľach.“

Dňa 8. novembra 1944 Švermu videl a počúval jeho príhovor k partizánom aj jeden z nich – Jozef Nálepka. O dva dni neskôr v slovenských horách zasypaných snehom však Jan Šverma zomrel na zápal pľúc a celkové vysilenie.

Ako by sa vyvíjali ďalšie životné osudy Jana Švermu v prípade, že by sa dožil mája 1945  a teda oslobodenia republiky? Na túto otázku sa neodvážil odpovedať žiadny historik, ani politológ. Šverma bol síce zásadový komunista, vzdelaný marxista, ktorý by sa však nikdy nepridal na stranu deformátorov a dogmatikov. Jednoducho bol zásadový a čestný. Možno by na určitý čas bol v strane i štáte mužom č. 2, po Gottwaldovej smrti v roku 1953 i mužom č. 1, možno by skončil na šibenici ako jeho spolubojovník Rudolf Slánský, či ďalší komunista – intelektuál Vladimír Clementis. Nakoniec, jeho manželka Marie si roky väzenia v časoch tzv. diktatúry proletariátu „užila“ viac než dosť.

Šverma bol skutočne všestranný: talentovaný politik, teoretik marxizmu, vynikajúci novinár, československý vlastenec, aktívny antifašista a propagátor myšlienok slovanskej vzájomnosti. Práve preto jeho dielo a myšlienky sú aktuálne aj dnes a môžu osloviť ľudí rôznych spoločenských tried a vrstiev. Tajomník Všeslovanského výboru v Moskve Valentin Molčanov pôsobenie J. Švermu v jeho prezídiume charakterizoval slovami: „Jeho cieľom bolo zjednotiť slovanské národy v boji proti fašizmu, ktorý ich zbavil neslobody“. V nekrológu, ktorý vydal Všeslovanský výbor, sa uvádza:“ Hlboké chápanie slovanskej duše urobilo z Jana Švermu tribúna ideí slovanstva.“

Ešte jeden detail zo Švermovho života. V novembri 1941 kedy nacistická armáda bola iba niekoľko desiatok kilometrov od Moskvy Jan Šverma v nej zostal ako jediný z celého vedenia KSČ. Práve vtedy, v azda najťažších časoch Veľkej vlasteneckej vojny sa začal intenzívne venovať otázkam slovanskej vzájomnosti, pracuje v najužšom vedení exekutívy Kominterny, ako komentátor českého vysielania moskovského rozhlasu a v redakcii Československé listy.

Jan Šverma (nar. 2. marca 1901 v Mnichovom Hradišti, zahynul 10. novembra 1944 pod Chabencom) si práve teraz – v roku 70 výročia SNP a jeho tragickej smrti zaslúži,  aby sme mu venovali zvýšenú pozornosť. Nielen preto, že  na území ČR a SR nenájdeme už asi ani jeden Švermov pamätník, ale aj preto, lebo pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia historik doc. PhDr. Josef Haubelt, DrSc., o.i. konštatoval, že ... história bola Švermovi nielen učiteľkou života, ale aj prológom budúcnosti, v ktorej pre povojnovú dobu videl práve veľký rozmach slovanských národov.

To že dnes nastali aj antišvermovské časy, musíme vziať na vedomie. Žiaľ, taká je u nás i na západ od rieky Moravy, tzv. demokracia. Tá nikdy nevezme na vedomie, že zo študenta práva, ktorý pochádzal zo zámožnej rodiny sa stane profesionálny revolucionár a popredný funkcionár predvojnovej KSČ. O to viac z dnešného pohľadu je nepochopiteľné, že Čs. televízia ešte v roku 1987/!/ vrátila námet na televízny seriál o Janovi Švermovi s odôvodnením „že vzhľadom na množstvo ponúk spracovať práve  toto historické obdobie je tento rukopis bez šancí na realizáciu.“ Nuž, čo k tomu dodať. Toto si tento skutočný hrdina, filozof, teoretik, ale zároveň úspešný politický praktik s veľkou charizmou, organizátor, publicista i talentovaný rečník, neobyčajne čestný človek a skutočne veľký Slovan  nezaslúžil. Veď sa to stalo v čase, kedy v ČSSR bola vedúcou silou KSČ, ktorej bol členom od jej vzniku, ktorú pomáhal zakladať s tými najčistejšími úmyslami...