Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Injekcia, ktorá nebolí! – Jozef Mazár

Knihovničky športovcov, funkcionárov, rozhodcov a všetkých priaznivcov športu sú iste bohaté na najrôznejšie publikácie. Som však presvedčený, že v nich jedno dielo chýba. Dielo, ktoré by bolo sondou do duší lekárov športových tímov, hlavne tých úspešných. 

 

Nemám ambície, osobne sa pustiť do takej náročnej práce, hoci z tejto oblasti poznám množstvo mien. Mnohé mená športových lekárov sú už v inej kapitole súčasťou spomienok na ich záslužnú odbornú prácu pri košickom hokeji aj v tejto knihe. Podaktoré spomínam, ba píšem o nich v širších súvislostiach v iných knižných publikáciách. Jedno z nich si, predsa len dovolím v knihe: Legendy hokejových Košíc skloňovať trochu viac a z pohľadu propagácie histórie košického či slovenského hokeja, aj trochu neobvykle. Veď ani titulok tejto eseje: Injekcia, ktorá nebolí, nie je všedný. A v našej slovenskej klubovej histórii nie je všedné a tradičné ani pripomínanie podielu skvelých lekárov na úspechoch slovenskej reprezentácie či majstrov republiky v širších súvislostiach. 

 

Čo sa týka klubovej úrovne to platilo za čias účinkovania v najvyššej československej hokejovej súťaži, ale platí to i teraz, počas obdobia samostatnej Slovenskej republiky. Zoberme si v tejto knihe teda na mušku naše hokejové Košice. 

 

Ich dve krásne druhé miesta po finálových súbojoch v Európskom pohári majstrov a zisku ôsmich majstrovských titulov svojej krajiny v ročníkoch 1985/1986, 1987/1988, 1994/1995, 1995/1996, 1996/1997, 1998/1999, 2008/2009, 2009/2010 a 2010/2011 sa podľa mojej mienky právom prelínajú obsahom tejto publikácie. 

 

V konečnom dôsledku, aj keď post lekára majstrovského tímu zastávali v uvedených ročníkoch iba dve skvelé lekárske osobnosti - MUDr. Miloslav Klíma a jeho žiak MUDr. Jozef Kubašovský, časopisecká či knižná prezentácia ich „medecínskych“ postupov, prístupov a ľudských postojov k samotným hokejistom 

a klubu resp. čo i len zmienka o ich práci, priblížená verejnosti, fanúšikovi, hlavne košického hokeja, chýba. Preto mi mnohé napísané z histórie v súvislosti s 90. výročím osláv vzniku ľadového hokeja v Košiciach, podávané písomne, pripadala v podaktorých písomnostiach o tejto histórii ako makarónčina. A to používam v tejto súvislosti úžasne zmierlivý, skôr makarónsky štýl. 

 

„Nač, reku, doktorčinou hokejovou plniť hlavy schopné, to je len hromadenie múľu, my dobyjeme bez ich zodpovednej práce aj tak celú hokejovú zemeguľu!“ 

 

Veru, pravdu mal ten, kto povedal, že život, aj ten hokejový, dokonca na poste klubového lekára, je o okamihoch vyrážajúcich dych. 

 

„Prečítaj epitaf práce doktorského ticha, Liba, Ďuri Faith či Michal Šeda počujú v doktorovom srdci lásku rásť, k životom hráčov beží po klzkom ľade, hokejista dýcha? Tam rozvahu treba, poznatkov more, odbornosť, rýchlosť, pokoj, a nie biznisovú masť! Načúvaj tichý žalm bolesti, a postoj chvíľu nad epitafom tejto zeme, v nej pravdu zmučenú históriou aj v smrti hokejovej publicity o ich práci, odbornosti či pokory dopíšeme. Veliká chvíľa, dotkni sa ľudí, ich bolesti a nebuď krutá, že ubúda im viera zraku do luny? Hej, doktor s ďalšími na ľad rýchlo prišli, zasiahli, pomohli a novinami sa po čase pravda rozvlní.“ 

 

Ten epitaf som napísal raz, len tak, pre seba a teraz ho prepisujem do tejto knižky. Dopisujem k nemu Však aj vlastné životné krédo. 

 

„Nič krajšie na svete neexistuje, ako pomoc človeka človeku vo chvíli, keď ju najviac potrebuje.“ Pritom čítam jeden internetový portál, ktorý prináša text z 15. októbra 2010. 

 

Citujem: „KOŠICE - piatkový duel 15. kola najvyššej slovenskej hokejovej súťaže medzi domácimi Košicami a Martinom (konečný výsledok 6:1) bol v 45. minúte prerušený na hodnú chvíľu. Viac ako 5500 divákom, ale aj aktérom na ľade tuhla krv. Po páde a náraze na mantinel zostal nehybne ležať košický obranca Michal Šeda. Hráči okamžite gestami volali po lekárskej pomoci, aj martinský útočník David Appel, ktorý bol práve v súboji so Šedom. Stretnutie, pochopiteľne, nedohral. Za vrazenie na mantinel dostal hosťujúci hráč päťminútový trest a automaticky musel pod sprchy. Šedu ošetroval lekár košických hokejistov Jozef Kubašovský, ktorému asistovali v aréne prítomní zdravotníci. Českého legionára potom odnášali na nosidlách spoluhráči.“ 

 

„Michal Šeda bol prevezený do fakultnej nemocnice. Má otras mozgu, podvrtnutú krčnú chrbticu a tržnú ranu v záhlaví. Tá má dĺžku asi štyri centimetre,“ povedal k inkriminovanému okamihu MUDr. Jozef Kubašovský a pokračoval: „Hráč bol pri vedomí, ale nepamätal sa na okolnosti, ktoré predchádzali zraneniu, čo je spôsobené otrasom mozgu. Pravdepodobne zostane hospitalizovaný na pozorovaní na klinike úrazovej chirurgie. Zatiaľ je predčasné vyjadrovať sa k tomu, o aké vážne zranenie ide, a teda, aká dlhá by mohla byť doba liečenia.“ 

 

Hokejistu Michala Šedu previezli na tú istú kliniku úrazovej chirurgie, na ktorej ako lekár MUDr. Jozef Kubašovský začínal. Odvtedy hokejový divák Košíc videl množstvo súbojov svojich miláčikov so zdatnými i menej atraktívnymi súpermi. 

 

„Naše hokejové Košice sme mali radi vtedy, ešte začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia a máme ich rovnako radi aj teraz, keď sme dovŕšili dôchodcovský vek. A to nemusíme byť vôbec obyvateľmi Košíc,“ zdôveril sa mi Ladislav Foltín, hokejový a futbalový historik laik, ktorý poznal ako učeň VSŽ nielen hokejovú „Stodolu“, ale dôverne aj životopisy a „pikošky“ mnohých hokejistov Košíc. Predstavte si, sledoval a sleduje aj prácu lekárov. 

 

„Prečo o nich nenapíšeš viac, veď tak MUDr. Klíma ako aj MUDr. Kubašovský, presnejšie ich práca, sú poprepletané aj s hokejovou reprezentáciou,“ vyslovil svoj názor a možno i želanie spoznať ich životy a postoje v nich dôvernejšie. 

 

MUDr. Jozef Kubašovský chcel byť, ako mnohí iní mladí Košičania, najskôr ligovým futbalistom. V čase, keď podaktorí dávali technickému VSS s virtuózmi Andrejom Daňkom, Jarom Borošom, Bobym Pollákom či Františkom Hoholkom, Štefanom Jutkom a ďalšími, prívlastok Botafogo. Mladý Jozef však namieril na štadión rivala, do Čermeľa, kde sídlila košická Lokomotíva. Tiež s hviezdnym hráčskym obsadením. Mala dosť pary na to, aby sa pretlačila do európskych súťaží. Stačí spomenúť brankárov Tóna Flešára či Stana Semana, Jožka Módera, Jána Kozáka, alebo ostrostrelca Laca Jószu, či hbitých Dušana Ujhelyho, Gejzu Farkaša, neskôr aj olympijského víťaza Františka Kunzu a ďalších.

 

„Nemám o sebe, svojom futbalovom pôsobení, veľkú mienku,“ zareagoval J. Kubašovský, keď som sa mu snažil pripomenúť pamätný zápas na košickom štadióne o pohár UEFA s legendárnym AC Miláno. Nastúpil v ňom do záverečnej štvrťhodiny, keď Loky vyhrávala nad „diablami“ z Milána 1:0 gólom Jána Kozáka. Koľkí iní futbalisti by boli schopní o sebe túto chvíľu popísať tak skromne? Zauvažoval som, len tak pre seba. Pritom sa mi vynorila atmosféra veľkého večerného duelu s vypredaným hľadiskom, ktorého som bol v úlohe diváka tiež svedkom. Futbalistu Jozefa Kubašovského som však mohol sledovať na futbalových trávnikoch aj úplne zblízka. Ako futbalový rozhodca. To vtedy, keď spolu s Ujhelym, Lipnickým a ďalšími nastupoval ako hrajúci lekár za Čaňu v II. SNFL, ale i skôr, keď nastupoval v drese Spojov Košice v oblastných futbalových majstrovstvách na poste stopéra. S odstupom rokov si v pracovni MUDr. Jozefa Kubašovského, presnejšie v pavilóne športovcami i radovými občanmi vyhľadávaného Šport - artro - centra, ktoré je súčasťou Nemocnice Košice Šaca a. s., 1. súkromnej nemocnice v Slovenskej republike, uvedomujem viac ako inokedy, že všade tam, kde je život, je aj viera, dotyk s ňou, ktorá ho umožňuje. Ale aj viera v kvalitu lekármi odvádzaných služieb pre pacienta, dotyk atmosféry, ktorá ženie človeka do väčšej dokonalosti. 

 

Košický rodák, klubový lekár v HC Košice od roku 1986 sa usmeje, keď’ mu po práci predostieram túto filozofiu a keď pridávam otázku: „Ako vníma lekár hokejovú šatňu pred zápasom?“ 

 

On sa mi ešte viac pozrie priamo do očí, aby reagoval: „Ťažká otázka. Lekár, či už klubový, alebo pri reprezentačnom mužstve, má úžasnú zodpovednosť. Hráč vám povie: ”Doky“ bolí ma koleno, ale ja chcem hrať. Neprezraďte trénerovi, že ma to koleno bolí. Skúste to nepovedať a tréner just takého hráča postaví na oslabenie či presilovku v zlomovom okamihu zápasu a on nemôže hrať naplno?! Tréner to, ale nevie... V tejto súvislosti sa vynárajú potom aj ďalšie postoje. Úcta k reprezentácii, úcta k športovému fanúšikovi, hlavne však záväzok, etika k lekárskej prísahe, postoj k zdraviu samotného hráča. A nájdu sa i takí hokejisti, ktorí hlavne v mladšom veku pýtajú viac vitamínov, sú s tým, čo navrhne lekár, menej spokojní. Ono, je mnoho vecí z „posvätnej alchýmie života šatne hokejového mužstva“, ktorá je akýmsi nepísaným tajomstvom tých, ktorí ju tvoria. Ani z dobrej rodiny sa všetky užitočné tajomstvá, ani tie najzdravšie pre život, nezvyknú vynášať a nemali by sa vynášať. Jedno je isté, lekár pri mužstve zodpovedá za politiku zdravia.“ 

 

Kladiete si aj vy, ktorí čítate tieto riadky, otázku, že ten, kto sa prezvedá na zmysel veci, nikdy neobjaví ich krásu? Ja áno. Lebo aj tak rozumiem, tak vnímam, čo hovorí súčasný predseda zdravotného výboru pri Výkonnom výbore Slovenského zväzu ľadového hokeja. Pritom pokojne analyzujem jeho ďalšie slová: „V 1999 roku na MS, hráčov do 18 rokov, priblížila svetu svoj nevšedný hokejový talent nastupujúca generácia aj hokejistov zo Slovenska. Chlapci získali vôbec prvé bronzové medaily z hokejových MS „A“ skupiny pre mladú Slovenskú republiku. Vtedy som pracoval ako lekár pri osemnástke a prvý raz som „ohmatával“ osobnostný i hokejový rast napríklad Mariána Gáboríka a Milana Bartoviča, ktorí sa dostali po šampionáte v Nemecku do All stars tímu. Slovenskú republiku vtedy reprezentoval aj rodák z Michaloviec, Kristián Kudroč i ďalší hráči. Prečo to spomínam? Prídete k reprezentačnému „A“ mužstvu, niektorých hráčov dobre poznáte už z nižších vekových kategórií, iných menej, alebo len podľa mena a klubovej príslušnosti, s niekým si tykáte s mnohými nie, to sú ďalšie úlohy pre lekára, ako sa s tým všetkým vysporiadať. Ak sa však hráčsky, ľudsky, osobnostne stretnú v šatni takí hokejisti ako Miro Šatan, Mišo Handzuš či náš kapitán Zdeno Chára, riešiť taký rébus nemusíte. Tie osobnosti svojou charizmou, poznaním svetového hokeja, prichádzajú so všetkým pozitívnym do šatne a stávajú sa úžasnými nositeľmi zdravej atmosféry, zdravej šatne aj v mužstve, kde ste reprezentačným lekárom.“ 

 

Načúvam pozorne i ďalším slovám MUDr. Jozefa Kubašovského a presviedčam sa, že pravda sa nedá skrášliť. Ani v prípade hokejovej šatne, keď sa hovorí trebárs o hráčskej súdržnosti. Pravda je vždy alebo nahá, alebo v odeve šaša. A ak má akékoľvek posolstvo aj z hokeja priniesť fanúšikovi, napríklad úľavu z neúspechu, musí byť rovnako mocné ako bolesť. O úspechu, aspoň tak to tvrdia viacerí, sa píše dobre. Ľahšie ako o bolesti. V oboch prípadoch, domnievam sa, malo by sa písať v prvom rade veľmi zodpovedne. Veď skutočný život s hokejom, blízko hokeja, v šatni, sa začína len tam, kde sa začína sebazaprenie. A na rad v publicistike prichádzajú i úvahy na témy: Lekár - manažér, lekár - hygienik a čo ja ešte viem, čím by pri mužstve mohol a mal lekár byť?... Ale ak tomu tak je, ako uvažuje moja maličkosť, potom je to ťažká robota... Zámerne pred MUDr. Jozefom Kubašovským tak uvažujem nahlas, lebo predpokladám reakciu. A ona z jeho úst skutočne prichádza: „Nedá sa, len tak si povedať: chcem robiť hokej! V prvom rade, spravidla hlavný tréner, coach mužstva si vyberá tím, teda aj lekára. A potom, ten lekár, pri výjazdoch potrebuje do viacerých krajín certifikát o tom, že skutočne môže v tej - ktorej krajine vykonávať svoju medicínsku prax. Lekár musí vedieť, ktoré lieky so sebou môže do toho - ktorého štátu mať na zozname a v lekárskom kufríku, ak tam cestuje s mužstvom. Sú tu aj iné úlohy. Napríklad dohodnúť sa s chlapcami na jedálnom lístku tak, aby jedálny lístok, jeho obsah, zodpovedal ich predstavám, ale aby bol zároveň zdravo zostavený pre optimálny výkon v plnom zdraví každého hokejistu. Aj tam zasahuje symbióza užitočnej a úprimnej komunikácie: kapitán mužstva – hráči - lekár. Výsledkom je pôsobenie mužstva na ľade. I tu niekde kotví dôvera v tímovú prácu. Je toho oveľa viac, o čom by sa dalo rozprávať.“ 

 

Aj také bývajú lekárove slová, z ktorých je zrejmé, že každá vec vyhráva, alebo prehráva podľa toho, akou rečou, myšlienkovým sledom, sebapoznaním a poznaním mužstva, tlmočí názory kapitán lekárovi, ale na strane druhej, akou rečou sa prostredníctvom kapitána i seba samého prihovára hráčom lekár. Nie nadarmo v živote platí, že more je vodou, ale vodou je aj kvapka. Aj hokejový život je tkanivo, ktoré, ak raz natrhneš na hociktorom mieste, pára sa až do konca. Preto si aj pri tvorbe tejto knihy dávam väčší pozor na to senekovské, s kým jem a pijem, než na to, čo jem a pijem. Preto som nesmieme rád, že môžem práve vďaka MUDr. Jozefovi Kubašovskému do tejto knihy zaznamenať to, čo možno v iných napísaných o hokeji a jeho súvislostiach u nás, zatiaľ chýbalo. 

 

Zaznamenať to možno musím aj preto, lebo ostať bez zaknihovania výsledkov komunikácie kapitána hokejového mužstva strieborných medailistov z MS 2012 aj s lekárom mužstva, by bolo prinajmenšom hriechom. Pre publicistu v tomto prípade možno aj smrteľným. Hlavne ak viem, že Zdeno Chára, úžasná osobnosť hokejová a ľudská, ktorú si nesmierne vážia v jeho klube až tak, že ponechávajú na ňom samotnom, či sa chce šampionátu zúčastniť zranený (bolestivo na jednej z lícnych kostí zo zápasu v NHL) alebo nechce. Ale on veľmi chce. Pre neho je reprezentovať svoju vlasť od detstva hokejová túžba. Svojej zásade zostáva verný aj vo chvíli svojej najhviezdnejšej hráčskej éry. Bez hviezdnych manierov. Zato s úžasnou funkčnou komunikáciou. 

 

Majstrovstiev sveta 2012 sa zúčastňuje ako reprezentant svojej krajiny ako kapitán hokejistov Slovenskej republiky. V klube mu to neodporúčajú. Cestuje k mužstvu napriek bolestiam. Hokejový fanúšik o tom nevie nič. Slovko mi o tom nepovedal pri tvorbe tejto eseje ani MUDr. Kubašovský. Aj také bývajú zavše sondy do duší lekárov. Na všetko sa opýtať nedá, ani odpovede neobsahujú úplne všetko. Jednoducho, na mnohé sa nedá opýtať, na mnohé sa nedá nájsť to najfunkčnejšie slovo pre vyčerpávajúcu odpoveď. Jeden z ďalších dôkazov takých publicistických tvrdení je v tejto chvíli na knižnom trhu. Ďalšie, možno na inú tému, možno s iným lekárom a iným hráčom by mohli byt' aj z Košíc. Veď hokejové míľniky obsahujú množstvo príbehov z ľadu, hokejovej šatne, z komunikácie po osi: hráč - tréner - lekár - funkcionár – fanúšik - športový výsledok, len sú možno málo po tejto trase publicisticky skloňované. Často na škodu hokeja, hokejových i ľudských osobností, nás všetkých, ktorí žijeme. 

 

Život, aj ten hokejový, píše zaujímavé príbehy v súvislostiach. Ľudia v ňom sú nielen silou vytvárajúcou všetky materiálne hodnoty, ľudia v ňom sú jediní tvorcovia nevysychajúceho prameňa duchovných hodnôt, sú filozofmi, básnikmi, prvými v poradí krásy a geniálnosti tvorby o hokeji práve prostredníctvom svojich životov. 

 

Jeden taký píše svojou prácou, postojmi, duševným svetom, vedomosťami v úlohe lekára hokejového klubu HC Košice i Slovenskej reprezentácie, MUDr. Jozef Kubašovský. Mal som možnosť sledovať ho pri tom. A výsledok pozorovania? Ten nechám na čitateľoch.