Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Hra s politickými zápalkami – Pavol Janík

Bratislavský rodák Karel Köcher pôsobil v CIA ako agent ŠtB a KGB. Po odhalení v USA ho vymenili za sovietskeho disidenta a agenta CIA Anatolija Ščaranského. Po návrate do vlasti pôsobil v centrále československej kontrarozviedky v oblasti zameranej na činnosť amerických spravodajských služieb. Následne pracoval v Prognostickom ústave Československej akadémie vied, kde bol spolupracovníkom viacerých ponovembrových politikov posttotalitnej demokratickej éry, vrátane Václava Klausa (zakladateľ ODS, minister financií ČSFR, premiér a prezident ČR), Vladimíra Dlouhého (podpredseda federálnej vlády, minister hospodárstva ČSFR, minister priemyslu a obchodu ČR, zakladateľ ODA), Valtra Komárka (prvý podpredseda federálnej vlády, minister vnútra, čestný predseda ČSSD) a Miloslava Ransdorfa (poslanec Európskeho parlamentu za KSČM).

 

Karel Köcher už na jar 1987 poskytol obsiahly exkluzívny rozhovor americkému novinárovi Ronaldovi Kesslerovi (čo je – mimochodom – staré bratislavské priezvisko). Jeho manželka Hana bola po zmene režimu v Československu pracovníčkou britskej ambasády v Prahe. Väčšina poznatkov o spravodajskom pôsobení Karla Köchera ostane zrejme navždy skrytá, zahalená vrstvami profesionálnych poloprávd a lží, ktoré by ani on nedokázal demaskovať, keby sa na to odhodlal. Taký je svet špionáže.

 

V značnom kontraste s vlastnou minulosťou Karel Köcher v druhej časti interview pre Parlamentní listy zo 16. 12. 2015 (v slovenskej verzii Parlamentné listy táto časť rozhovoru vyšla 19. 12. 2015) vyhlasuje: „Střílelo se do lidí na hranicích a měl by se za to před soudem zodpovídat každý ministr vnitra, který v těch dobách působil.“ To je naozaj zvláštny druh demonštratívneho politického radikalizmu – štvrťstoročie po zmene režimu, ktorému Karel Köcher slúžil v mimoriadne chúlostivej sfére strategického významu. Azda ani netreba osobitne pripomínať, že išlo o organizačnú zložku práve ministerstva vnútra.

 

V jednej z otázok sa konštatuje: „Do roku 1990 jste pracoval v Prognostickém ústavu s mnoha pozdějšími vrcholnými politiky. Kdo tam na vás působil nejlépe?“ Karel Köcher v odpovedi okrem iného uvádza: „Když nepočítám Václava Klause, tak jedině Vladimír Dlouhý. To byl inteligentní a špičkový ekonom na světové úrovni. Respekt. Možná ještě Miloslav Ransdorf.“ To nevdojak vzbudzuje dojem, akoby bolo celkom prirodzené, úplne pochopiteľné a absolútne samozrejmé, že Karel Köcher bol pracovníkom ústavu, ktorý vznikol po odštartovaní Gorbačovovej perestrojky v roku 1985.

 

V tejto súvislosti treba poznamenať, že v dvojzväzkovom edičnom projekte Ústavu pro soudobé dějiny Akademie věd ČR Vítězové? Poražení? člen Predsedníctva ÚV KSČ a vedúci tajomník Mestského výboru KSČ v Prahe Miroslav Štěpán podáva autentické svedectvo, podľa ktorého na požiadanie sovietskych orgánov zamestnal Köchera v Prognostickom ústave Československej akademie věd prostredníctvom riaditeľa Valtra Komárka, ktorého námestníkom a predsedom tamojšej organizácie KSČ bol Vladimír Dlouhý.

 

V rámci prípravy tohto článku som získal vyjadrenie poslanca Európskeho parlamentu Miloslava Ransdorfa: „Karel Köcher přišel do Prognostického ústavu na popud stranických orgánů. Odešel z Československa v roce 1965, tedy v úplně jiné situaci než jaká byla v osmdesátých letech. Věděl jsem, že dělal s Brzezinským a hodně riskoval, když letěl do Moskvy, aby Sověty varoval, aby do Afghánistánu nelezli. Mluvili jsme i o jeho zatčení a pobytu ve vězení. Prý mu nasadili do cely psychopatického vraha a zachránilo ho přátelství se šéfem motocyklového gangu Sandy Alexanderem. O jeho propuštění hodně bojovala jeho manželka, mimořádně silná osobnost. Ta zmobilizovala přátele a hnutí za jeho propuštění. Köcher je dnes hluboce přesvědčen, alespoň mi to říkal, že ze strany Gorbačova nejde jen o neschopnost, ale přímo o zradu. Pokud jde o USA, říkal mi, že kromě věcí hodných obdivu, úcty a respektu jsou na USA věci, kterých se máme bát. Že Amerika může být evropské civilizaci nebezpečná. O mých filosofických, sociologických a ekonomických názorech jsme spolu moc nemluvili, mou knižní produkci pravděpodobně nezná. Köcher se na Prognostickém ústavu moc neprojevoval, mluvilo se o tom, že pomohl Klausovi s cestou do USA v roce 1989 (o tom ale já osobně nic nevím).“

 

V dialógu Karel Köcher opätovne zdôraznil vyhranené postoje: „V létě roku 1989 jsme s Miloslavem Ransdorfem zakládali Demokratické fórum komunistů. Byl jsem jeho mluvčí a vystoupil asi pětkrát v televizi. Chtěli jsme, aby očistu vedli hlavně sami komunisté, protože měli na sobě cejch. Tím, že by byli původci zločinů pohnáni k soudu. To se nepovedlo. Pak už jsem nechtěl mít s komunisty nic moc společného.“ Tu sú pozoruhodné najmä dva momenty. Prvým je potvrdenie okolností, akými rozličnými spôsobmi sa organizovane pripravovala v roku 1989 zmena režimu, ktorá sa uskutočnila v novembri – s označením zamatová revolúcia v Čechách a nežná na Slovensku. Druhým je posadnutosť potrebou (s výrazným odstupom času) kriminalizovať predstaviteľov predchádzajúceho politického systému, ktorého bol sám dôležitou súčasťou a ktorý skončil svoje historické pôsobenie bez ozbrojeného konfliktu, teda bez občianskej vojny.

 

Opäť čerpám z konzultácie s poslancom Európskeho parlamentu Miloslavom Ransdorfom: „U vzniku Demokratického fóra komunistů nebyl, ale jeho vznik přivítal a  podpořil. Köcher patří mezi lidí s brilantním mozkem a velkými schopnostmi. To, co dokázal, se podaří málokomu. Vysvětloval mi, že lze oklamat i detektor lži.“ 

 

Rozhovor s Karlom Köcherom je inak veľmi zaujímavý,  podnetný a usiluje sa byť veľmocensky, geopoliticky i ideologicky vyvážený. Dokonca oživuje pôvodnú ideu konvergencie východu a západu, teda demokratizáciu krajín sovietskeho bloku a budovanie sociálneho štátu v USA a vo sfére jeho vplyvu. Nie je však celkom jasné, či prvky kriminalizovania niekdajšieho spoločenského usporiadania sú len súčasťou imidžu nestrannosti a objektivity, alebo je ich cieľom prilievať olej či priamo benzín do inkvizičných plameňov (oneskoreného) militantného radikalizmu.

 

Prvoradou otázkou je, akú hru s politickými zápalkami Karel Köcher rozohráva uvedenými kriminalizujúcimi výpadmi – začlenenými do aktuálnej mediálnej prezentácie – vo vzťahu k strednej a východnej Európe a či ju rozohráva v prospech Ruska alebo USA. Druhoradou otázkou je, či sám chápe, o akú hru ide a komu ňou slúži. Aj pre skúseného viacnásobného agenta je tých kotrmelcov v jednom ľudskom živote naozaj priveľa. Stará anekdota vraví – vyskúšal som všetky polohy, ale orientáciu som nestratil. Mohlo by sa zdať, že Karel Köcher už nemení len pozície, ale že stráca aj smer. Ale asi je to len zdanie. Veď aj počas svojho špionážneho pôsobenia v USA vystupoval ako antikomunista, hoci bol člen komunistickej strany a agent spravodajských orgánov socialistického Československa i Sovietskeho zväzu.