Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Holeček nostalgicky spomína na desaťročie v Košiciach – Vladimír Mezencev

HRÁČA VEĽKEJ CENY PUSTILI VSŽ SPARTE ÚPLNE ZADARMO!

Hovorí sa, že v politike i športe nikdy neplatí KEBY... Život síce tieto slová potvrdzuje, ale KEBY sa začiatkom minulého storočia vyššie telovýchovné orgány a ministerstvo národnej obrany nerozhodli pomôcť košickému hokeju založením VTJ Dukla, tak by možno Jiří Holeček nikdy nepôsobil v najvyššej čs. súťaži a nestal sa jedným z najlepších brankárov na svete. Stalo sa tak iba vďaka jeho pôsobeniu v meste, ktoré síce malo začiatkom 60.rokov minulého storočia slušnú hokejovú tradíciu, ale mizernú prítomnosť. Zrod hokejovej vojenskej Dukly v Košiciach v roku 1962 a jej zlúčenie s oddielom Lokomotívy bol krokom ku skvalitneniu tohto odvetvia na východe republiky s ambíciami dostať sa čo najskôr medzi československú elitu, v ktorej dlhé roky malo Slovensko viac ako priskromné zastúpenie – iba bratislavský Slovan.

 

DO KOŠÍC SA MU NECHCELO  

Otec Jirku Holečka bol futbalový tréner a tak nečudo, že budúca svetová hviezda z ľadu začínala na zelenom trávniku. Pod otcovým dohľadom síce kopal do lopty, ale korčule ho lákali viac. Na svoje detské hokejové roky však nemá dôvod spomínať v dobrom. Ako 12-ročný začal s hokejom v Tatre Smíchov, ale odtiaľ ho po čase poslali domov a takmer rovnaká situácia sa opakovala v Bohemians. Našťastie, mladý chlapec mal dosť tvrdú hlavu a nedal sa odradiť. Do tretice to skúsil v ďalšom pražskom celku – v Dyname, ktoré sa potom vrátilo k historickému názvu Slavia. Zošívaní ho už nevyhodili, zostal medzi nimi až do nástupu na vojenčinu, teda päť sezón, dotiahol to až do druholigového seniorského tímu a okrem toho – ako to vtedy ešte bolo zvykom – mimo zimy sa venoval futbalu ako mnohí iní hokejisti. Aj preto na vojenskom odvode dostal lukratívne ponuky, ktoré by mu v tých časoch závidel každý mladý športovec pred nástupom na vojenskú službu. „Dali mi možnosť hrať futbal v Dukle Tábor, alebo ísť k hokejistom do Jihlavy. Uvažoval som: v Tábore hrajú iba druhú ligu, ale jihlavská Dukla pôsobila medzi československou hokejovou elitou. Moja odpoveď preto znela – chcem narukovať do Dukly Jihlava“, spomína aj po vyše polstoročí legendárny hokejový brankár.

 

V Jihlave to však bolo ťažšie než si to predstavoval. Zišli sa tam až piati brankári a tak niektorí museli odísť. Holeček chcel, aby ho prevelili do druholigovej Dukly Litoměřice, ktorá bola akousi farmou elitnej Dukly. Nečudo, ako každý Pražák chcel byť čo najbližšie domova. Ani tam sa však preňho nenašlo miesto a tak mu nezostávalo nič iné, iba odcestovať do Košíc. Vtedy bol presvedčený, že tých 21 mesiacov, ktoré mu zostávali odslúžiť, resp. odohrať, nejako už vydrží a vráti sa do rodnej Prahy. Človek mieni, život však mení. Nakoniec sa do pražského domova vrátil až po desiatich rokoch! Najúspešnejších v jeho bohatej kariére.

 

Dukla Košice si v ročníku 1963/64 vybojovala účasť v I.čs. lige a v Košiciach zavládol doslova hokejový ošiaľ. Cez leto sa podarilo vybudovať zimný štadión, ktorý však bol dlhé roky najhorší v celom Československu a hokejisti ho pohŕdavo volali „stodola“. Počas každého majstrovského stretnutia bol však zaplnený do posledného miesta. Pritom na vlastných odchovancov, ktorí si mohli obliecť prvoligový dres, si metropola východu musela ešte počkať. Veď či sa to niekomu páči alebo nie, účasť medzi elitou vybojovali predovšetkým vojaci základnej služby, ktorí vyrástli v Česku – až na niekoľko málo výnimiek.

 

BRANKÁR SVETOVÉHO MENA

V roku 1967 sa hokejová Dukla „scivilnila“ tým, že prešla do TJ VSŽ Košice. Hutnícky gigant mal predsa len viac možností a najmä finančných prostriedkov na hokej, než jedna, i keď prvoligová, ale periférna vojenská TJ.  Pre Holečka a niekoľkých jeho spoluhráčov to znamenalo zobliecť uniformu už vojaka z povolania a začať „pracovať“ vo VSŽ. Samozrejme, netajil sa tým, že v budúcnosti, či už bližšej, alebo vzdialenejšej chce hrať za Spartu Praha. Nikto mu to nevyčítal, doma je predsa len doma a „rudí“ mali v tých časoch aj oveľa kvalitnejší kolektív než železiari. Prečo nakoniec po povinnej vojenčine zostal v Košiciach? Predovšetkým z jedného dôvodu: Sparta mu nemohla poskytnúť byt, iba izbu v slobodárni. S takouto ponukou sa nemohol uspokojiť, veď už mal rodinu...

 

Z takmer neznámeho brankára sa v Košiciach stal hokejista svetového mena. I keď za jeho čias sa VSŽ Košice umiestnili v tabuľke najvyššie na 5.mieste /v ročníku 1970/71/ jeho meno získavalo stále ligotavejší cveng. Dvakrát zvíťazil v ankete o najúspešnejšieho športovca roka /1971,1972/, pričom v oboch prípadoch pred atlétom Jozefom Plachým, ktorý pre zmenu zvíťazil v dvoch predchádzajúcich rokoch /1969,1970/.  V bráne železiarov sa o svoju pozíciu jednotky nemusel obávať, i keď dvojkou bol tiež brankár vynikajúcich kvalít Pavol Svitana. Len pre zaujímavosť – obaja začali diaľkovo študovať na Hotelovej akadémii v Prešove, obaja štúdium aj úspešne ukončili a Holeček ani po odchode do Prahy školu nezmenil a na konzultácie i skúšky dochádzal letecky.

                                  

SLÁVU SI SKUTOČNE UŽÍVAL 

 Na desaťročie, prežité v Košiciach rád spomína aj s odstupom vyše   polstoročia. Iba niekoľko dní pred svojim terajším jubileom nám povedal: „Aké mám najkrajšie spomienky na Košice? Nuž jednoznačne na hokejových fanúšikov. Keď sme pre mesto vybojovali postup do najvyššej súťaže tak zväčšeniny našich fotografií vyvesili v centre a ľudia sa na ne chodili pozerať ako na nejakú atraktívnu výstavu. Ako si nespomenúť na stretnutia, vypredané do posledného miesta? Vždy keď mám možnosť tak Pražanom rozprávam o tom, ako sa niektorí fanúšikovia snažili dostať na štadión dokonca s čakanmi v rukách a podarilo sa im prekopať až dnu. Zdá sa to neuveriteľné, ale ten zimný štadión bol síce iba provizórny, ale ako viem, slúžil svojmu účelu celé štvrťstoročie. Ľudia nás mali skutočne radi, i keď na našich „pracoviskách“ v železiarňach si z nás radi uťahovali. Pravda, po výplaty sme nechodili, tie nám nosili. Doniesli sa k nám pripomienky na našu adresu, že by sme sa mohli uráčiť prísť si aspoň sami po peniaze. Keď sme tak urobili, potom nás ironicky podpichovali, že nás tu nevideli celý mesiac, ale po plat sa unúvame prísť. Tak sme si opäť nechali prinášať výplaty na štadión. V každom prípade to s nami nemysleli zle, išlo iba o tvrdý chlapský humor a keby sme hocičo potrebovali, tak nám boli ochotní pomôcť, aj keď išlo o ich čas i peniaze“, hovorí s úsmevom už legenda, ktorá sa práve dožíva trištvrte storočia. Holeček rád spomína i na priateľstvá s futbalistami vtedajších VSS Košice, na ich domáce stretnutia sa vždy chodil pozerať. Samozrejme, pokiaľ mu to nabitý program dovoľoval. I keď sa priznal, že po roku v Dukle Košice sa žiadal preložiť hoc aj do Litoměřic, čo mu nedovolili, roky strávené v Košiciach nakoniec neľutuje.

 

Čo ho však dodnes mrzí, je jeho posledná, jubilejná desiata účasť na majstrovstvách sveta, ktoré boli v jeho rodnej Prahe. V zápase so Sovietskym zväzom by mužstvo Československa získalo zlato aj po prehre rozdielom gólu. Podľahlo však 1:3 a z titulu sa radovali Rusi... Z čoho sa v súčasnosti tento jubilant najviac teší? Z vnuka  Adama Jiřího, ktorého pomáha vychovávať tak, aby sa z neho stal uznávaný hokejista. Je síce ešte v školopovinnom veku, ale už hráva za druhý klub. Hokejovú abecedu sa začal učiť v Hvězde Praha a teraz je už Sparťan...

 

Samozrejme, pozorne bude sledovať priebeh májových zápolení majstrovstiev sveta v Košiciach. S najväčšou pravdepodobnosťou na televíznej obrazovke. Môže sa síce stať, že ho na niekoľko stretnutí ako čestného hosťa pozvú organizátori, ale keď sa tak nestane, tak sa na nikoho hnevať nebude.

 

Čo však ani doteraz jeden z najlepších hokejových brankárov sveta netušil, že VSŽ Košice ho do Sparty pustili bez čo i len symbolickej koruny za prestup. Veď aj vtedy sa za zmenu pôsobiska takého kvalitného hokejistu platili nemalé sumy. Oficiálne i tzv. čierne peniaze. Ťažko pochopiť, prečo vtedy funkcionári urobili také veľkorysé a zároveň nerozumné a zbytočné gesto, pričom voči Sparte na to nebol nijaký dôvod, ale... Niekto na tom určite zarobil... 

 

KTO JE JIŘÍ HOLEČEK

Jeden z najlepších svetových hokejových brankárov 20.storočia. Narodil sa 18.marca 1944 v Prahe. Vo veku 12 rokov sa začal paralelne venovať dvom športom – od jari do jesene futbalu v zime hokeju. Cesta na hokejový Olymp bola v jeho prípade dosť zložitá – z dvoch klubov ho doslova poslali domov pre nedostatok talentu! V Košiciach odchytal spolu desať rokov, spočiatku za VTJ Dukla, potom za VSŽ. Počas pôsobenia v oranžovo-čiernom drese sa prvýkrát stal majstrom sveta v roku 1972 v Prahe, ďalšie dva tituly už získal ako člen Sparty Praha, do ktorej prestúpil z Košíc po skončení prvoligovej sezóny 1972/73. V Sparte odohral päť ročníkov, získal tu dva tituly majstrov Československa a trikrát bol s ňou tretí. Ako 34-ročný prestúpil do západonemeckého EHC 70 Munchen a postúpil s ním do Bundesligy, potom odišiel do EHC Essen pomôcť jej zachrániť sa v II.lige, čo sa nakoniec nepodarilo. Aktívnu hráčsku kariéru skončil v roku 1981 ako 37-ročný. Trénerskú prácu si skúsil v japonskom Sappore. Československo oficiálne reprezentoval v 188 stretnutiach, hral na 10 svetových šampionátoch, z ktorých si doniesol 3 zlaté, 5 strieborných a jednu bronzovú medailu, ako aj päť cien za vyhodnotenie za najlepšieho brankára majstrovstiev sveta /1971,1973,1974,1976 a 1978/ päťkrát ho nominovali aj do All stars MS /1971,1973,1974,1976,1978/. Má dve olympijské medaily /bronzovú zo ZOH 1972 v Sappore a striebornú zo ZOH 1976 v Inmsbrucku. Z majstrovstiev Európy má desať medailí, teda z každého štartu na nich jednu /po štyri zlaté a strieborné, dve bronzové/. V roku 1976 bol členom mužstva ČSSR, ktoré na Kanadskom pohári obsadilo 2. miesto. Stal sa víťazom ankety Zlatá hokejka čo znamenalo vyhlásenie za najlepšieho čs. hokejistu roka /1974/.  Od roku 1988 je laureátom Siene slávy IIHF a Siene slávy českého hokeja od roku 2008 kedy ju otvorili pri príležitostí 100.výročia zrodu organizovaného hokeja v Česku. Holečkovi už pred rokmi prischla prezývka Fakír, to preto, lebo v bráne dokázal robiť zázraky. Úspešne likvidoval aj také akcie, z ktorých musel dať gól – ako sa hovorí – aj slepý. Je rozvedený, jeho syn Jiří hrával tiež hokej, bol členom juniorskej reprezentácie Československa, určitý čas pôsobil aj v Kanade, pretože mu však neponúkli profesionálnu zmluvu vrátil sa domov a skončil s aktívnou činnosťou. Dal sa aj na politiku a v minulom volebnom období bol dokonca poslancom Snemovne ČR za hnutie ANO.