Hľadáme tajomstvo pamätníkov slávy slávnych – Jozef Mazár

Pravdy písané životom

 

 

Zhubný zub času hlodá železo i tvrdý kameň,...napísané slovo však nikdy nepremôže čas. Listy z Pontu od Ovídia takú múdrosť obsahujú. Je dobré, že ich v praktickom živote uplatňujú mnohé ďalšie významné osobnosti svetovej literatúry. Ešte krajšie v súvislosti so Slovenskou republikou je, že aj tu sa nachádzajú jedinci doby, ktorí sa snažia zachovať prostredníctvom papierových pamätníkov atmosféru času. Minulého i prítomného, aby mohla lepšie, múdrejšie, existovať budúcnosť.

Z rokov dávno minulých sa takých papierových pamätníkov slávy slávnych nášho teritória aj z oblasti športu zachovalo pramálo. Dokonca oblasť športovú, olympijskú nevynímajúc!

Existujú však aj pamätníky slávnych na cintorínoch. Slovenskí olympionici zatiaľ taký pamätník nemali. Slúži ku cti tých pánov, ktorí sa o realizáciu Pamätníka olympijských medailistov usilovali ešte v čase, keď žili. Jedným z takých bol legendárny Bohuš Golian. Mimochodom prvý slovenský vlajkonosič na olympijských hrách, dvojnásobný medailista ( striebro Tokio, bronz Mexiko) na OH, dvojnásobný majster sveta, majster Európy vo volejbale. Nádherná myšlienka fantastického človeka, športovca. Rozvíjať na drobné ju začali František Chmelár, Ivan Čierny i ďalší, zrejme na základe poznania, že vizitkou každej organizácie, každého štátu, je to ako sa dokázali a dokážu starať o svoje deti a starých ľudí. Vtedy keď žijú a žili, ale aj po ich smrti.

„ Najlepšie výsledky v živote sú dosiahnuté jednoduchými dôvodmi a cvičením bežných kvalít. Kvalita úcty k minulosti, jej hodnotám, je úžasná. Väčšinu z toho môžeme zhrnúť do dvoch sfér: sféry zdravého rozumu a vytrvalosti. Bohuš Golian mi v jednom rozhovore povedal: -Ivan ,apeluj na myšlienku výstavby Pamätníka pre nežijúcich olympijských medailistov zo Slovenska...Odkazy, ľudí hodnôt by sa mali plniť. Preto v olympijských kluboch Slovenskej republiky táto myšlienka živo rezonovala a vďaka SOV i ďalších, dostala konkrétnu podobu“ – povedal pre Svet športu Dr. plk. v zálohe, predseda Olympijských klubov Slovenska, Ivan Čierny. Je prinajmenšom zaujímavé , že napríklad finančnej podpory sa uvedenému projektu, výstavby Pamätníka na Národnom cintoríne v Martine dostávalo hlavne od špičkových športovcov a športových či olympijských klubov. Mená Mateja Tótha, Ivana Čierneho, olympijských klubov zo Žiliny, Prievidze, Michaloviec, Košíc, Šiah, Liptovského Mikuláša a ďalších sú na zozname tých, ktorí realizáciu projektu aj takto podporili.

Z iného súdka, ale s podobným obsahom, je príklad dôchodcu, redaktora- publicistu  PhDr. Jozefa Ivana, CSc., ktorý adresoval prvému olympijskému víťazovi z Dukly Banská Bystrica Františkovi Kunzovi osobný list pod názvom:

Prečo si Banská Bystrica neváži olympijské zlato? List je publikovaný v plnom znení na www.svetsportu.sk.

PhDr. Jozef Ivan., CSc., rozbehol aj na pôde mestského parlamentu kampaň, aby sa Banská Bystrica mohla volať: „ Banská Bystrica, mesto olympijských víťazov“. Krásna, zaujímavá, myšlienka. Podporili ju všetci poslanci. Len mesto samotné nemalo na jej realizáciu peniaze. PhDr. Jozef Ivan, CSc., navrhol, aby sa urobila na taký monument zbierka. Stalo sa. Aj táto myšlienka má dnes konkrétnu podobu.

           

A čo sa týka pamätníkov papierových? Znova príklad a znova z pôdy VŠC Dukla Banská Bystrica. Povedal ho na jednom zasadnutí práve na pôde spomínaného vojenského športového klubu veľmi pekne podpredseda olympijských klubov SR tejto celoslovenskej organizácie Ing. Viliam Mjartan, ktorý je zároveň predsedom veľmi aktívneho OK Spiš. „ Veľmi nevďačná úloha aktivizovať dnes dobrovoľných funkcionárov pre zbierku na Pamätník pre nežijúcich olympijských medailistov. Nevďačná z pohľadu:  Ak chcete pár ľudí rozhnevať, vhoďte medzi nich pár „drobniačikov“, aby si ich rozdelili“. Povedal to vo chvíli, keď mal priblížiť odmeny jednotlivým olympijským klubom Slovenska za ich činnosť od SOV. Povedal to ľuďom, ktorí dobrovoľne suplujú v našom štáte neexistujúce regionálne telovýchovné a športové organizácie len preto, aby bol v telesnej výchove dole, v hnutí, zachovaný neformálny systém a aktivity športového a telovýchovného života.

 

Úprimné slová. Zamlčať pravdu je horšie ako klamať. V tejto súvislosti sa priam núkala napríklad otázka: Nuž, aká, vlastne, bola olympiáda v Soči?

Aj z úst tých, ktorí komunikujú za SOV s médiami, ba sú za média zodpovední, sme často prostredníctvom verejno – právnych médií nepočuli to, čo by sa na olympijské hnutie svedčilo. „Začať o príprave a pripravenosti olympiády práve u nás, na Slovensku pohľadmi a komentármi na záchody, to je zhýralé! A potom bude taký človek písať históriu. Akú? Ako? Prečo? Za čo?“ povedal mi starecky, múdro, pri spoločnom sledovaní jednej televízie vyše 90 ročný čulý starček, ktorý nemá skončenú ani základnú školu. Má však za sebou univerzitu života. Časť z neho prežil v ruskom zajatí a potom prešiel so Svobodovou armádou frontovou líniou počas II. svetovej vojny. Povedal mi ešte jednu vzácnu múdrosť.

 

„ Chlapče, na zdolanie strmého kopca je zo začiatku potrebné pomalé, umné tempo. Každý úspech je súčet snáh opakovaných deň čo deň. Úspech má rôzne podoby. Ty sa snaž vážiť ľudí hodnôt. Tá naša Nasťa, ver, je takým človekom. A to nielen človekom úspechu, ale aj a predovšetkým, ľudských hodnôt.“!

 

Pamätníky ľuďom hodnôt je potrebné stavať na cintorínoch ( tým, ktorí už nežijú) a tie druhé, papierové - tým ktorí sa snažia byť tiež nielen ľuďmi úspechu, ale aj a predovšetkým, ľuďmi hodnôt. Viacerých takých nachádzame v olympijských kluboch Slovenskej republiky. Od Michaloviec až po Senicu. Ale aj na iných miestach.

 

Aj preto sa časopis Svet športu venuje dlhé roky so svojimi časopiseckými predchodcami – časopismi Závislosť a Na hrane systémovo a systematicky dlhodobo bez toho, aby musel niekto zo zainteresovaných tvorcov rôznorodo využívať či zneužívať funkciu trebárs aj rovno v Slovenskom olympijskom výbore. Prečo to u podaktorých v SOV ide bez zneužívania svojej funkcie a prečo u podaktorých nie? Aký je na také konštatovanie Váš názor? Napíšte! Časopis Svet športu sa týmto otázkam ako jediné médium v Slovenskej republike venuje z oblasti športu dlhodobo. A tiež systémovo a systematicky. A prečo to píšem aj do internetových novín Slovenský rozhľad. Jednak, s týmto médiom máme dlhoročnú spoluprácu a hlavne v oblasti o ktorej píšem, nachádzame ľudskú i odbornú podporu.   

   

                                                                                                                                                                                                                             Jozef Mazár, šéfredaktor časopisu Svet športu