Táto myšlienka, vyslovená v titulku, ma napadla vo chvíli, keď som mu položil otázku či bol veľkým hokejovým talentom? Odpovedal: „To sa nedá takto povedať. Ešte ako dieťa som hral futbal, hýbal sa medzi svojimi rovesníkmi i pri iných športoch, preto slovko „ talent“ nebude v mojom prípade asi funkčné.“ Povedal takmer v závere nášho rozhovoru, lebo vtedy som mu otázku talentu v debate nadhodil. Neprekvapila ma taká odpoveď. Vedel som už, že František Kolláth sa narodil 13.marca 1943 v Bratislave. To znamená, v znamení ryby. Ľudia narodení v tomto znamení sú citliví, pohybliví, ale ťažko čitateľní. Dozvedel som sa od neho, že v Košiciach žije vyše 50 rokov. Do Košíc prišiel 22. decembra 1962. Prvý ho oslovil pplk. Gejza Talán, o ktorom mi povedal: „Bol to jeden z hlavných zakladateľov Dukly Košice, jeden obetavý človek. Generál Tykal bol predsedom klubu. Práve tento generál bol prakticky rozhodujúcim článkom pri zakladaní Dukly. Dostal, zrejme, príkaz z vtedajšieho Ministerstva obrany, založiť Duklu. Ja som došiel z Litoměříc, Milan Kvasnica z Dukly Jihlava, tiež rodák z Bratislavy. My sme tam spolu vyrastali už od žiakov. Ďalšími, ktorí prišli vtedy do divíznej Dukly Košice boli brankár Miro Termer z Kladna, obranca Fero Dratva z Opavy, Markúzzi z Dukly Jihlva, jeden vynikajúci hokejista“ – začal reagovať na moje úvodné otázky.

Dukla Litoměřice, do ktorej František Kolláth narukoval, hrala na Sparte, prehrala tam 1:10. Litoměřice vtedy trénoval Anton Haukvic. Odchovanec Králového poľa Brno. „Skončil zápas, už som necestoval s Duklou Litoměřice do Ústi nad Labem, kde mala Dukla Litoměřice svoj stan. Gejza Talán ma naložil do rýchlika a odtiaľ som cestoval do Košíc. V Košiciach ma na stanici čakali funkcionári Dukly, zobrali do auta a odviezli do „Kadetky“, bývalej ubytovne pre vojenských pilotov a dôstojníkov. A práve tam ubytovali aj nás, hokejistov“ – zaspomínal s odstupom celého polstoročia. Vyslovil to s úsmevom na tvári, pokojne, ako by mi chcel povedať, že staroba sa od mladosti nelíši počtom vrások, ale očakávaniami od budúcnosti. A on očakával vtedy od tej svojej – hokejovej, predovšetkým zábavu, uspokojovanie duše pohybom na ľade, pravda i nárast hokejového kumštu vlastného a celého mužstva. „Boli sme mladí, odvážni, nebojácni, chceli sme baviť hokejom seba i divákov“ – dodal.

Divíznu súťaž začala hrať Dukla Košice v ligovej sezóne 1962/1963 pod vedením trénera Miroslava Nitku. „Prijal ma vtedy ako syna, veď ma trénoval už v doraste Slovana Bratislava. On si vybral do košického kolektívu  aj Kvasnicu. Nitka mal vtedy tridsať rokov. Bol to vynikajúci človek, prakticky ako náš otec. Všetko vybavoval. Prvé priateľské zápasy sme hrali s Rumunskom a Maďarskom. Plný štadión, neprykrytý, na Lokomotíve pod holým nebom. S maďarskou reprezentáciou prehrala divízna Dukla Košice5:7 a s Rumunskom sme vyhrali 4:3. Kapitánom mužstva bol vtedy Tibor Ágh z BEZ Bratislava. On hral len divíziu a vrátil sa do Bratislavy, po ňom som sa stal kapitánom Dukly ja. Keď sme postúpili po roku účinkovania do II. ligy, naše mužstvo opustili Ivan Fruhwald z Bratislavy, ďalej Termer, Ágh, Markúzzi“ – prezentoval sa výbornou pamäťou, ako by chcel dať najavo, že zámerná strata pamäti je najčastejšie iba v politike. Vhodný to prostriedok na politické prežitie. Športová pamäť, to je niečo úplne iné!

V divízii hrávala prvá útočná trojka Dukly v zložení  Markúzzi, Kolláth, Kvasnica.  Kolláth mal od malička prezývku Šuľo. Dali mu ju prakticky jeho rodičia. Bol ich miláčikom. Taký malý, pokojný smejko. Vyrovnaný na duši. „Bral som hokej , športovanie, celý život bez psychických zábran. Bral som ho ako hru. Žiadne stresy, všetko čo som si naplánoval som sa snažil splniť a myslím si, že som aj splnil.Ťažko povedať či som chcel byť hokejistom, ligovým hokejistom. Alternatív bolo viac. Keď som začínal s hokejom hral som aj futbal. Presnejšie, dorasteneckú ligu za Slovan Bratislava. Trénoval nás Pišta Jačiansky. Vtedy tam bola partia, čo ja pamätám – Jano Zlocha, na ľavom krídle hral Stránsky, ktorého si meno ani nepamätám, viem, ale, že odišiel do Plzne. Došiel za mnou Vilček, bol to taký funkcionársky líder, ktorý mi povedal: Nedá sa hrať o pol štvrtej dorasteneckú futbalovú ligu a večer v ten istý deň o desiatej po zápase dospelých zase hokejovú dorasteneckú ligu“- ďalšími obyčajnými slovami sprístupnil takto vidieť tú jeho typickú formu jednoduchosti. Ale ona vedie k poznaniu hlbokej podstaty vlastného života i košického hokejového bytia. „Mama bola vyučená kuchárka. Predávala mlieko v mliekárni, ešte to čapované a otec robil šoféra. Pomaly nevedel, že športujem. Boli sme traja súrodenci, jedna sestra bola veľká krasokorčuliarka, o tej vedel, že robí krasokorčuľovanie. Bolo to v období, keď krasokorčuľovali v Bratislave sestra Jožka Golonku a Grožajová. Moja sestra sa vydala potom za Gábriša a bola ako krasokorčuliarka známejšia pod týmto menom. Dnes žije v Bratislave. Jej manželom bol známy hokejista Slovana, neskôr tréner Edo Gábriš.“

Geniálne rodinné, familiárne športové zoskupenie. Vraví sa, že géniovia sú nevďační. Je to však požehnaná nevďačnosť, ktorá sa vypláca budúcim pokoleniam.

Keď som sa ho opýtal, či mu v hokejovom raste švagor radil, odpovedal: „Nie, veru nie. To bol môj idol. Preto som nosil aj ja pätnástku na drese. Bol to veľmi dobrý človek. Keď som končil aktívnu činnosť a začal trénovať košický ligový dorast, on trénoval dorastencov Slovana spolu s Nitkom. Veľmi sme dobre vychádzali aj vtedy. Napriek tomu, že sme boli vlastne súperi.“

Postupne sa stal  košickou hokejovou hviezdou. Bol  úžasne populárny. „No tak nie až tak silné slová... pravda, bol som dosť populárny. Viete, po každom domácom zápase sme najčastejšie chodili do kaviarne Slávia. Tam pôsobili čašníci Takáč a Lojzo Bomba.

 Pýtate sa či sme popíjali? To  bola iná doba. Neožierali sme sa. Skôr, keď som si chcel dať pohár vínka, napríklad v Maďarskej reštaurácii, tak ma čašník zavolal do výčapu, aby ľudia nepoukazovali, že pijem víno. A, že nás hokejistov Dukly, musel ťahať viac krát z bryndze generál Tykal, to tiež nie je pravda. Neboli sme prúserári a ak sa aj niečo malé, nekalé, prihodilo, veliteľom „Kadetky“ bol pplk. Aloiz Valenta a všetko sa vybavilo tam u neho. Neboli to však úžasné prúsery“- vyriekol znova prostoreko, lebo vie, že ľudský osud netvorí to, čo sme prežili, ale to, ako sme precítili to, čo sme prežili.

Zranenia. Ani jeho neobišli. To najvážnejšie mal v 1968 roku. Košice hrali proti ZKL a Machač mu dal taký bodyček, že dostal otras mozgu a prebral sa až v špitáli. Dva mesiace vtedy nehral. „Košice vtedy trénoval Haukvic a ten mi povedal, že nastúpiť na ľad môžem len vtedy, keď si zoženiem prilbu. Poslal mi ju Oldo Machač z Brna. Náš vzťah s Machačom bol veľmi dobrý, ešte raz zopakujem veľmi dobrý. Nemohol som sa na neho nahnevať, že mi nasadil perfektný bodyček. Bol to tvrdý obranca, čo dokazoval už v drese Košíc.“ Tieto slová sa v jeho hlave asi zrodili tak, ako sa s každým človekom rodí a umiera nepoznaný ideál. Hokejový život v Košiciach ho presvedčil, že Seneca sa nemýlil, keď povedal: „Musíme dávať väčší pozor na to, s kým jeme a pijeme, ako na to, čo jeme a pijeme“.

Mal rok a pol do penzie a z hokejového klubu ligových Košíc, keď dostal takmer po tridsaťročnom pôsobení v klube list. Stálo v ňom: Ďakujeme Ti za dlhoročnú prácu, ale hľadáme mladých trénerov, nech sa Ti darí! „A tak som bol na úrade práce až do odchodu do penzie. Igor Liba, s ktorým sme susedia, ma vtedy povzbudzoval: Vydrž! Vydrž! Vydržal som. Na hokej som zanevrel a nechodil naň. Dobrých osem rokov. Až potom ma vytiahol do súčasného moderného hokejového stánku syn. Košice hrali vtedy finálový zápas extraligy so Skalicou. A či bolí srdiečko ešte aj dnes? Nie, prebolelo. Nedali mi ani permanentku. Keď som chcel ísť na hokej, musel som zaplatiť šesť euro. Povedal som to pánom funkcionárom na výročí osláv 9o ročnice organizovaného hokeja v Košiciach a všetko sa zmenilo.“ Aj po týchto jeho slovách sa na jeho dobráckej tvári objavil úsmev. Veď aj k poézii života, nielen toho hokejového, vždy patrí trochu nezmyslu.

„Druhú ligu sme hrali v bráne s Mirom Procházkom z Litvínova a Jirkom Holečkom, ktorého najskôr tréner Pitner v Jihlave na výbere nepotreboval, aby ho o poldruha roka pozval do československej reprezentácie“ – doložil túto pravdu faktograficky.

František Kolláth sa oženil v roku 1967. „ Manželku mám z Gemera. Bola žiačka, ôsmačka, keď som po nej začal pokukávať ako vojak.“ – smeje sa spokojne, keď to hovorí.  Vychovali dvoch  synov, Stanislava a Branislava.

Kto dal dieťaťu život, stáva sa jeho dlžníkom. „Veru, chodilo na nás pozerať množstvo divákov. Samozrejme, že sme chceli postúpiť do I. ligy. Stalo sa. Prvý zápas sme prehrali

v Jihlave 2:10. Naše góly dávali Nedvěd a Rys. Stratili sme výhodu domáceho prostredia, lebo nebol dokončený štadión. Nestratili sme však vieru vo vlastné sily ani chuť po víťazstve. V ligovej premiére na domácom ľade sme porazili Gottwaldov (dnešný Zlín) 3:1. Odhadujem, že na štadióne sa tiesnilo 5 a pol až šesť tisíc divákov. Hral som v útoku s Irenejom Pažitným a Pištom Kordiakom“- spomína, ako by si uvedomoval, že aj ten najdlhší hokejový život je veľmi krátky a aj tá ostatná spomienka je ozvenou tej prvej. Minulosť, ani tá košická, hokejová, nikdy nie je na prekážku prítomnosti a budúcnosti. Pravda, pokiaľ slúži čo len jedinému človeku a neprekáža ostatným.

„Z trénerov mi dal najviac Ladislav Štemprok, ktorý mi bol dokonca na svadbe. V Košiciach trénoval 3 roky, potom odišiel do Vítkovíc a odtiaľ do Švajčiarska. K nám, do Košíc prišiel v rozohranej sezóne z Poľska v druhom roku nášho prvoligového účinkovania. Bol náročný, ale úžasne pokojný človek. Keďže sám hral pred II. svetovou vojnou I. ligu, vedel o čom je ligový hokej. Úžasne zásadový, spravodlivý a pracovitý človek“ – hodnotí, ale nedodáva, že žiť hokejovým životom ešte nie je všetko: aj hokejovým životom sa premýšľa. Ladislav Štemprok bol toho dôkazom.

Keď som Františka Kollátha poprosil, aby vymenoval najlepšiu hokejovú šestku Košíc všetkých čias, odpovedal: „Z našej doby by tam okrem Holečka nebol nikto.“ Ale ďalej hovoriť nechcel. No na otázku, ktorého košického hokejistu a prečo si obľúbil najviac, skonštatoval: „Najviac Igora Libu. Málo toho narozprával, ale keď išiel na plac, bolo ho vidno.“

Nuž čo k tomu všetkému dodať? Aj na hokejovom príbehu Františka Kollátha, ktorý odohral v drese hokejových Košíc 16 sezón sa dá odčítať, že navzájom sa spoznávať znamená učiť sa, akí sme si navzájom cudzí i keď naše srdcia bijú pre košický hokej. Darmo, raz už je tak, aj niektoré knihy životu učia, iné ho zas skrášľujú.