Gott našim futbalistom, nám všetkým!

Pravdu mal Albert Einstein, keď povedal, že: „Radosť z uvažovania a z chápania je najkrajším darom prírody.“ Osobne som sa o tom presvedčil znova nedávno v Prešove, počas vystúpenia českej speváckej mega hviezdy, majstra Karla Gotta. Uvedomil som si tam viac ako inokedy, že najkrajší a najhlbší pocit aký môže človek zažiť je poznať tajomno. Ale aj tajomstvo skutočného profesionála. To je základný princíp náboženstva kvalitného života, rovnako tak ako všetkého seriózneho úsilia v umení, vede , na ostatných úsekoch našej existencie, šport nevynímajúc. Znamená to pociťovať, že za všetkým čo možno zažiť je čosi, čo naša myseľ, síce, nie je schopná zachytiť a jeho krásu a subtilnosť vnímame len nepriamo, ale veriť tomu môžeme. Pravda, ak chceme! Pýtate sa čomu? Úžasnej profesionalite. Vnútornému nastaveniu seba samého k tomu, čo robím. To je viera, v tom zmysle osobne som vtedy veriaci, stačí mi, keď môžem žasnúť nad týmito tajomstvami a pokorne sa pokúšať postihnúť svoju myseľ obrazom vznešenej stavby všetkého, čo u skutočného profesionála existuje.

Na vystúpení majstra Karla Gotta som sa spolu s vyše , odhadujem 5 000 divákmi, mohol presvedčiť po dlhšom čase znova, že najkrajší, najpríjemnejší a najhlbší pocit, aký môže človek zažiť je poznať tajomno. Ale aj prirodzenú, nefalšovanú úprimnosť, radosť z práce, jej vnútorného prežívania vďaka enormnému nasadeniu, profesionalizmu. To je, podľa mojej skromnej mienky, základným princípom náboženstva pokory, pracovitosti, dlhoročného tréningu, práce na sebe. Nielen u majstra Karla Gotta, ale rovnako tak ako všetkého seriózneho úsilia v umení, vede, ale aj všetkých druhoch športu.. Ten, kto tento pocit nikdy neokúsil mi pripadá pokiaľ nie mŕtvy, potom prinajmenšom slepý.

Znamená to pociťovať, že za všetkým čo možno zažiť je čosi, čo v našich slovenských dimenziách hlavne futbalu, ale aj iných športov chýba. Predovšetkým mnohým futbalistom, trénerom, futbalovým rozhodcom, ba aj funkcionárom. Skúsme spolu skloňovať osobné nasadenie, nefalšovaný prístup odviesť v každom momente čo najviac pre toho druhého a tým, samozrejme, zvlášť pre seba. Úžasný akčný rádius spomínaného majstra komunikácie s piesňou, jeho pohyb, výdrž, chcenie baviť diváka vo mne ostro kontrastovala s parkovacími manévrami mnohých našich ligových futbalistov počas zápasov na prvoligových trávnikoch, ich neschopnosťou baviť tribúny. Nakoniec, preto sú takmer prázdne, možno aj preto chýba kultúra prostredia. A možno aj preto, lebo slovenský futbal neúprimne, neprofesionálne manažujú ľudia do neho zapájaní. Prečo tie rozdiely? Prečo v našej spoločnosti dávame mnoho krát nie len vo futbale, ale často aj v iných oblastiach života, na okraj skutočných profesionálov? Hlavne takých, ktorých čas preveril, že dokážu spájať teóriu s praxou a hlavne prinášať pre seba i druhých pokoj, životnú múdrosť, dobro ducha i fyzična. Skutočné a nie pseudo hodnoty. Všetko, čo s tým súvisí. Často dávame na okraj spoločnosti cenných ľudí po vzdelanostnej stránke , pritom skromných, nenamyslených, nenadradených, ale úprimných, vnútorne nastavených a známych prežívaním toho čo vedia profesionálne robiť!

Chceme si vôbec uvedomiť, že v každom pokuse prepojiť oblasti skúseností patriace duchovnej a telesnej stránke našej podstaty hrá čas kľúčovú úlohu?. Mnoho, mnoho ďalších myšlienok nielen na uvažovanie nám dal Karel Gott svojim jedinečným vystúpením. Napríklad tiež gradáciou svojho programu, zosúladením každého člena jeho skupiny v jeden kompaktný celok, ktorý išiel jedným a tým istým smerom. Trebárs úprimnou komunikáciou s publikom, hlavne čitateľnou náročnosťou na seba samého. Len preto, aby dal tomu druhému, v tomto prípade divákovi, jeho priaznivcovi zvlášť, čo najviac. A on, na rozdiel, trebárs, od našich futbalových reprezentantov, skutočne dal. Naši priemerní futbalisti, rozhodcovia, funkcionári, ale často aj ľudia s iných oblastí života sa stavajú k tomu, na čo ich predurčuje ich orientácia, pracovné zaradenie, ako kŕmená hus ku kŕmeniu.: Keď som sa tak díval na vystúpenie Karla Gotta v tu naznačených, ale i nenaznačených súvislostiach, na tých druhých, spomenutých i nespomenutých volám: Len preboha už nie viac! Tej neprofesionality, záškodníctva, závisti, škodoradosti, neochoty na sebe úprimne pracovať, ale aj intrigánstva, máme neúrekom. Alebo, vravíte, východiskové podmienky pre náš súčasný život, aj ten futbalový, sú iné, než sa ich snažím popísať? Odpovedám slovami mnou čítaného a vnútorne v sebe konfrontovaného Richarda Phillisa Feynmana: „Fyzici si radi myslia, že stačí povedať: Toto sú východiskové podmienky, čo sa stane potom?“ Naplatia tieto slová v širších súvislostiach aj pre naše, nielen futbalové, životy?
Jozef Mazár
šéfredaktor časopisu Svet športu