GLOSY Jozefa Šuchu

Ľudomil

Nedávno bola v médiách séria článkov o súkromno-služobných cestách nášho prezidenta, ktorý okázalo rozdáva potrebným svoj mesačný plat. Presné údaje o cestách sa nepodarilo vypátrať ani jednému novinárovi, lebo prezidentská kancelária sa vyhovárala na ministerstvo vnútra a ono zas na prezidentskú kanceláriu. Zaujímavé. Keď ide Kiska rozdať svoj mesačný plat, prezidentská kancelária veľmi presne informuje médiá a tom kedy a komu. Keď sa míňajú peniaze zo štátneho rozpočtu, teda z toho čo sa nazbieralo z daní občanov, zrazu akosi presné údaje nie sú k dispozícii. Paradoxom je, že o nakladaní so súkromnými peniazmi nie je nikto povinný informovať verejnosť, ale pri štátnych  financiách je to zákonná povinnosť. Prezidentská kancelária to robí presne naopak. Nedodržuje zákon,  hoci prezident rád zdôrazňuje, že zákony treba dodržiavať. 

Z toho čo sa podarilo zistiť,  denník Pravda urobil sumár. Citujem: „Prezident rozdá každý mesiac desiatim rodinám čistý plat vo výške približne 5 213 eur. Jeho cesty do Popradu za predpokladu, že tam lieta napríklad tri víkendy za mesiac, nás stoja 14 400 eur“. Pravda  je, že prezident má nárok vládny špeciál využiť kedykoľvek, predpisy nemenujú taxatívne aké musia byť dôvody. Ich tvorcovia zrejme predpokladali, že človek zastávajúci post prezidenta má morálku a etiku na takej úrovni,  aby situáciu nezneužíval.

Celá situácia má ešte jednu rovinu. Za viac ako dve desaťročia samostatného Slovenska, ani jedna vláda nedokázala zabezpečiť pre prezidenta trvalé sídlo, do ktorého by sa po zvolení presťahoval aj s rodinou  tak,  ako je to zvykom v štandardných štátoch. Prvému prezidentovi Kováčovi štát zrekonštruoval jeho vlastný dom, aby mohol reprezentovať, pri druhom prezidentovi Schusterovi sa urobil pokus s kúpou vily, ktorá sa ukázala  nevhodná a tretí prezident Gašparovič býval, čo by kameňom dohodil, takže starosť o jeho bývanie nikto neriešil. Minula sa,  a pri doteraz nepredajnej a nepoužívanej prezidentskej vile, sa ďalej míňajú desiatky tisíc eur, ktoré nepriniesli žiadny prijateľný výsledok. Manažérov, ktorí takto hospodária by každá súkromná spoločnosť okamžite hnala svinským krokom. Nehovorte, že štát je zlý hospodár. Zlí hospodári sú tí, ktorí ho riadia.

 

Fraška

Zákony by mali vytvárať právne prostredie,  v ktorom má občan, podnikateľ aj firma rovnaké šance na spravodlivosť. U nás však stále platí, že „všetci sme si rovní ale niektorí sú si rovnejší“. Medzi zvýhodnených patria veľké firmy a malý podnikateľ a živnostník sú „až na konci snaženia“. Prípad Váhostav je učebnicový príklad.

Veľká firma získa zákazku od štátu. Prácu objedná u živnostníka, ktorý prácu urobí, Váhostav zinkasuje za túto prácu peniaze od štátu, ale nevyplatí ich živnostníkovi, za prácu  ktorého ich dostal. Živnostník za  faktúru,  ktorú mu Váhostav nezaplatil musí odviesť 20 percentnú DPH. Živnostník nemá z čoho platiť mzdy (trestný čin), nemá z čoho zaplatiť odvody (trestný čin). Váhostavu štát v rámci reštrukturalizácie odpustí 105 miliónov eur, a ešte mu dá aj inú zákazku zo štátnych peňazí. Živnostník dostane veľkoryso 15 percent zo sumy za prácu, ktorú vykonal a za ktorú štát Váhostavu zaplatil plnú hodnotu. Celá transakcia prebehne  presne podľa zákona - a výsledok?  Tí čo pracujú sú potrestaní, tí ktorí špekulujú sú odmenení. Takto to funguje už dve desaťročia. Teraz sa „manažéri štátu“ zobudili.  Do budúcnosti  predseda vlády navrhuje, aby sa firmy v reštruktura­lizácii nemohli zapojiť do tendrov na verejné zákazky. Ďalším opatrením je, že firmy budú platiť DPH až po tom, ako im zaplatia partneri všetky faktúry. Rezort financií zvažuje zriadiť neštátny fond, ktorému by štát poskytol návratnú finančnú pomoc a z každého verejného obstarávania by do fondu plynulo isté percento. Spoločnosti by sa tak poisťovali pred prípadmi reštrukturalizácie. Zatiaľ sa o tom, čo malo platiť už roky, len uvažuje. Bolo treba aby desiatky živnostníkov a malých podnikateľov prišlo na mizinu a zaradilo sa do zástupu nezamestnaných. Lebo „keď sa rúbe les lietajú triesky“. Ďakujem pekne!