GLOSY Jozefa Šuchu

Iba prekáračky?
Štát prevzal kontrolu nad Slovenským plynárenským priemyslom a opozícia chytila amok. Bodaj by nie. Veď starostlivo prepracovaný predaj SPP, ktorý „zariadil“ Ivan Mikloš tak, že rozhodovacie právomoci mal zahraničný vlastník i keď štát vlastnil väčšinový balík akcií, teraz vyšiel navnivoč. Tento perfektne vymyslený spôsob ako nakŕmiť vlka a nezarezať ovcu, vláda svojim rozhodnutím konečne zrušila. Pritom nemusela investovať žiadne peniaze, iba využila opciu v rámci predaja akcií, ktorý uskutočnili zahraniční vlastníci. Kontrolou, ktorú získala nad „matkou SPP“ zrušila arbitrážne konania, ktoré mohli stáť daňových poplatníkov 200 miliónov eur a navyše má aj rozhodujúce slovo pri predkladaní návrhov na zvyšovanie cien plynu pre domácnosti. Prekvapujúce na celej veci je najmä to, že média, ktoré by mali čitateľov informovať objektívne, naleteli opozičným politikom na ich nezmyselné tvrdenia a kritizujú tento krok vlády. V podstate sa tomu ani nečudujem. Keď premiér Fico na tlačovke vysvetľoval kroky vlády, otázky novinárov svedčili o tom, že vôbec nerozumejú podstate veci a teda ani nemôžu zaujať kvalifikované stanovisko. Preto sa nechali zatiahnuť do opozičných prekáračiek a opakujú bezmyšlienkovite to čo im dali do hláv na svojich tlačovkách opoziční politici.

Slovenčina
Občiansky kandidát na prezidenta SR Milan Melník na otázku novinára čo si myslí o „prznení“ slovenčiny odpovedal: „Keď sa po dlhších pobytoch v cudzine vraciam domov, mám vždy jeden pozitívny zážitok, keď opäť počujem našu krásnu slovenčinu. Verte mi je najkrajším jazykom na svete.“ Žiaľ často počujeme v televízii, rozhlase, alebo čítame v médiách skomoleniny. „Načo máme potom jazykový zákon?“ opýtal sa Melník. Bola to rečnícka otázka a verím, že si ju neraz kladú všetci tí, ktorým záleží na rodnej reči. Faktom je, že jazyk je jeden z atribútov charakterizujúcich národ. Pokiaľ ním chceme v dnešnom globalizujúcom sa svete ostať, musíme svoj postoj k slovenčine zmeniť. Pre začiatok jedna mnemotechnická pomôcka pre tých, ktorí nevedia ako na to. - „Kde ste bol? - pýta sa len vôl. Ten čo chodil do školy pýta sa: Kde ste boli?“