Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Generačná sága atletickej chôdze – Jozef Mazár

Možno spomienky na obdobie spred 30-tich rokov v Soule, možno neopísaná a svetu neponúknutá radosť slovenských špičkových chodcov, fanúšikov v brazílskom Riu spred troch rokov a možno nedávny rozhovor s mladým adeptom atletickej chôdze ma donútili listovať v novinárskom bloku a dať vzácnej čitateľskej verejnosti doposiaľ nepublikované.

 

 Opýtal som sa nedávno žiaka deviatej triedy Základnej školy v Badíne, päťnásobného majstra Slovenskej republiky v tejto vekovej kategórii, Patrika Nemčoka, kto je jeho športovým vzorom. Odpovedal pohotovo, s radosťou, úprimne:

 „Kto iný?! Olympijský víťaz Matej Tóth!“

 Roky dávno predtým som podobnú otázku položil aj Matejovi Tóthovi. Bolo to v čase, keď sa tvrdým, poctivým tréningom a vlastnou zodpovednosťou k športu a životu iba predieral k svetovým výšinám v atletickej chôdzi. Vtedy na otázku: „ Maťko, kto je pre teba chodeckým športovým vzorom, odpovedal:

 „ Kto iný môže byť? Olympijský víťaz zo Soulu Jozef Pribilinec.“

 Keď som tú istú otázku položil Jozefovi Pribilincovi pri písaní vôbec prvej knižnej publikácie o histórii Dukly Banská Bystrica pod názvom : Naša Dukla pod Urpínom, okrem iného zareagoval:

„...tréner Benčík má jednu veľkú prednosť. Vedel čo na mňa platilo. Dokázal ma vytočiť tak, že ja som bol schopný v pretekoch trhať asfalt.“...

S odstupom rokov som sa mu počas chodeckých pretekov na Horehroní v Bacúchu prihovoril takto: „ Nuž, Jožko, bez filozofie, tvrdohlavosti, tou tvojou mäkkosťou, ku ktorej si sa priznal, keď sme písali článok do jednej knihy pod názvom: My sme bojovali za hymnu, národ, dnes bojujú za peniaze “ .Prezraď verejne, kto bol, vlastne tvojim športovým vzorom? Pozrel sa na mňa skúmavo, ale v momente úsečne povedal:

 „ Juraj Benčík.  Sám robil vrcholovú atletickú chôdzu a víťazil. Keď sa stal trénerom, veľmi mi pomohol víťaziť  nad skvelými súpermi Nemcom Ronaldom Weiglom, ktorý získal na OH, MS a vo Svetovom pohári celkom 7 medailí, Talianom Mauriciom Damilanom i ďalšími, ktorí v tom čase tvorili svetovú špičku v atletickej chôdzi.“

 Nuž a čo povedal na moju otázku: „Kto bol tvojim športovým chodeckým vzorom?“ samotný Juraj Benčík?

„Samozrejme, že v úplných začiatkoch môj prvý tréner, prvý reprezentant Československej republiky v tomto druhu športu zo Slovenska, Jozef Burcl. Keď som sa dozvedal viac o športovej chôdzi z minulosti, začal som sa zoznamovať s úspechmi Josefa Doležala z Prahy a ako dorastenec som mal úžasný rešpekt a úctu k Alexandrovi Bílkovi, Ale ty si, predsa, do svojej knižky napísal správne a pravdivo, že už v mladosti, keď som navštevoval v Trnave strednú školu, som sa hral na Gaba Zelenaya a pred očami mi bol stále olympijský víťaz Golubničij z vtedajšieho Sovietskeho zväzu...“

Keď to odpovedal, usmial sa. Cítil som, že zo spomienok mal radosť. Neviem či takú, akú prezentoval spolu so svojimi úspešnými bývalými reprezentantmi Emilom Ruščákom, Jožkom Szabom, Milošom Báthovským, ale i bratmi Žambokrétiovcami tesne po skvelom triumfe Maťa Tótha na OH v Rio de Janeiro, keď Maťo prešiel víťazne cieľom a oni začali zvoniť, hlasno spievať  to známe Slovenskóóó, Slovenskoóóó, pre ostatných zahrali skvelé divadielko, ktorého režisérom bola úžasná radosť z úspechu, reč a prejav toho, čo cítili vo svojich srdiečkach. Radosť a neformálna oslava spôsobili, že sa Brazílčania i príslušníci iných národov chceli fotografovať práve s nimi. Pochopili, že patria k Matejovi Tóthovi.

Potom, po príchode domov, na Slovensko, mi Juraj, keď som sa ho opýtal, aký film sa mu odvíjal pred očami, keď Matej Tóth famóznym výkonom porazil skvelých a veľkých súperov, odpovedal:

„Mihali sa mi pamäťou mená Úradník, Černý a dnes po troch rokoch aj Patrik Nemčok“... 

Zaujímavé návraty chodeckej generačnej ságy. Som rád, že to môžem dať verejnosti publicisticky na známosť  celému slovenskému národu v období osláv 30. výročia zisku prvej zlatej medaily atlétom zo Slovenska.

Svojským, svojráznym, dnes mnohými stále ospevovaným a uctievaným, ale podaktorými aj zatracovaným, pre mňa v časoch pretekania nápadmi a postojmi i výkonmi nenapodobniteľným – Jožkom Pribilincom, vtedy pretekárom Armádneho strediska vrcholového športu Dukla Banská Bystrica. Písal sa rok 1988.