Francúzsko: ozbrojení policajti v uliciach je úplná samozrejmosť – Vladimír Mezencev

Štrasburg je od nás poriadne ďaleko. Najmä z východného Slovenska. Napriek tomu ho už navštívili mnohí obyvatelia našej republiky. Nielen politici a diplomati, ale aj radoví občania bez ohľadu na vek. Teda najmä študenti a dôchodcovia. Hromadné zájazdy, či výlety a exkurzie im umožňujú samotní poslanci Európskeho parlamentu. Jednoducho majú na to finančné prostriedky. Ľuďom takto umožňujú spoznať „hlavné mesto Európy“ ako sa Štrasburčania zvyknú chváliť svojím bydliskom. Do tohto mesta, ktoré je zároveň symbolom francúzsko-nemeckého zmierenia sa možno dostať rôznymi spôsobmi. Tak napríklad letecky z Viedne, vlakom z Bratislavy s dvoma prestupmi /Viedeň, Mníchov/, alebo autobusom trebárs aj z Humenného. Len pre zaujímavosť – cesta vlakom z Košíc trvá s prestupmi až 20 hodín. Pritom úsek Mníchov – Štrasburg cestujúci absolvujú rýchlovlakom TGV, ktorý dosahuje rýchlosť 200 km/hod.!

 

Cesta vlakom je teda dlhá a namáhavá, ale najzaujímavejšia. Človek strávi určitý čas na veľkých železničných staniciach a tie všade sú akousi výkladnou skriňou  svojho mesta. Viedenská i Mníchovská hlavná stanica sú naozaj pekné objekty, ktoré svedčia o prosperite svojich miest. Čisté, priestranné, s množstvom predajní, kaviarní, bufetov a stánkov na občerstvenie. Dokonca v oboch sú pomerne veľké predajne kníh, čo u nás budete na železničnej stanici hľadať zbytočne. Nenájdete ju ani na bratislavskej hlavnej stanici.

 

Vo Viedni sa po nástupištiach pohybujú troj – až štvorčlenné hliadky policajtov. Všímajú si predovšetkým ľudí, na tvárach ktorých je jasné, že nemajú európsky pôvod. Na rozdiel od našich strážcov poriadku však všetci dokonale ovládajú aspoň jeden cudzí jazyk, najčastejšie angličtinu. Pozorujem ako tesne pred polnocou ich pozornosť zaujme početná arabská rodina s malými deťmi. Od dospelých pýtajú pasy. Arabi dávajú najavo, že žiadne dokumenty nemajú. Muži zákona ich žiadajú aby ich nasledovali. Cudzinci to radi robia. Vedia, že teraz z tvrdých staničných lavičiek ich odvedú niekam, kde budú čisté postele, teplá voda a určite aj jedlo. Možno nakoniec skončia v nejakom tábore pre utečencov a teda momentálne si nič lepšieho nemôžu priať. Ako sa však bez jediného dokumentu dostali až do srdca Viedne, to vedia len oni...

 

V Mníchove na železničnej stanici tiež nie je núdza o policajné hliadky, pripravené hocikedy zasiahnuť. Dobre vyzbrojení muži však nemajú dôvod zasahovať, i keď svojími bedlivými očami majú stále pod kontrolou skupinky so zahalenými ženami. Sporadicky niektorému „podozrivému“ skontrolujú dokumenty a idú ďalej.

 

Štrasburg je však už Francúzsko a tu je to všetko inakšie. Na železničnej stanici i pred ňou hliadkujú už nie policajti, ale štvorčlenné hliadky vojakov v „maskáčoch“ a samopalmi v rukách. Cudzincov, ktorých odev pripomína príslušnosť k islamu si však nevšímajú. Veď sú ich okolo nich celé stovky. Nakoniec, aj niektorí z vojakov sú čiernej pleti. Sú to predsa francúzski občania a určite sa tu aj narodili. Ich farba pokožky nikoho nezaujíma. Na to sú tu zvyknutí, to predsa nie sú utečenci, ale rodení Francúzi!

 

O niekoľko hodín neskôr však registrujeme veľa vojakov so zbraňami v rukách pred miestnou synagógou. Je to veľká moderná budova a okolo nej veľa ľudí. Zrejme ide o nejaký židovský religiózny sviatok. Na ich tvárach nevidieť žiadny strach, žiadne obavy. Sú tu predsa vojaci, pripravení okamžite zasiahnuť... Akúsi neistotu však v tomto kozmopolitnom  a inokedy pohodovom meste predsa len vidieť. Podvečer sa prechádzam pred Národným divadlom a som prekvapený z oblečenia mladých ľudí. Do tohto kamenného a dôstojného chrámu kultúry vchádzajú v rifliach, či dokonca vo vysokých čižmách a v nich zastrčených kožených nohaviciach. Akoby práve niekde poblízku zaparkovali svoje motorky. Ešte pred vestibulom však všetkých čaká kontrola. Nie vstupeniek, ale tašiek a kabeliek. Nikto z „postihnutých“ to však nekomentuje, považuje túto kontrolu za úplnú samozrejmosť. Predsa však, kontroly v divadle boli skôr symbolické a mali ďaleko k tým na letiskách.

 

Štrasburg, napriek uliciam plných ozbrojených vojakov si žil svojím životom...

 

/Pokračovanie v budúcom čísle/

                                                                                  Vladimír MEZENCEV, Štrasburg