Fotograf Jaroslav Šurkala a jeho vzťah k pôde – Vladimír Mezencev

Prešovská reštaurácia ATRIUM na Floriánskej ulici sa dosť výrazne líši od podobných zariadení nielen v treťom najväčšom slovenskom meste. Konkrétne tým, že svojím hosťom ponúka nielen gurmánske, ale i umelecké zážitky. Jedna výstava obrazov strieda druhú, pričom tu vystavujú uznávaní výtvarníci nielen zo Slovenska, ale aj zo susedných krajín, predovšetkým z Maďarska, Poľska a Ukrajiny. Nedávno tu však vystavovali prešovskí fotografi. Známejší  i takí, ktorých pozná v podstate iba ich zázemie, teda rodina a blízky priatelia. Dohromady ich bolo 22, teda dali by sa z nich postaviť dve futbalové jedenástky.

 

Každý, kto sa aspoň trochu zaujíma o umeleckú fotografiu /nielen/ na východnom Slovensku, pozná také mená ako Dionýz Dugas, Milan Káľavský, Ladislav Cuper, Milan Orságh, Jaroslav Šurkala... Niektorí z ich nositeľov sú skutočne univerzálni. Nie je im cudzia ani reportážna fotografia, či dokonca športová tématika. Preto sa s ich prácami stretávame aj na stránkach novín. Zastavme sa však pri poslednom z menovaných – pri Jaroslavovi Šurkalovi. Rodák zo Zakarpatska žije už od detstva v Prešove. Vážne sa venovať fotografovaniu sa však rozhodol až po vojenčine, s cieľom dosiahnuť  odborné vysokoškolské  vzdelanie na pražskej FAMU. Zo štúdia nakoniec nebolo nič, ale ako v prípadoch najslávnejších fotografov tak aj v jeho sa dokázalo, že najlepšou školou je každodenný život s fotoaparátom v rukách.

 

Profesionálnych fotografov, ktorí  v časoch socializmu žili „na voľnej nohe“ nebolo veľa. Jaro Šurkala  sa však zaradil medzi nich – a nesťažoval sa. Vtedy naozaj platilo, že kvalitná a poctivá práca bola aj slušne finančne ohodnotená. Živila ho vtedy predovšetkým reklamná a priemyselná fotografia, ale zároveň mal aj dosť času na umeleckú. Stal sa aj členom Slovenského zväzu výtvarných umení /SZVU/, čo v tom období rozhodne nebolo jednoduché. Za adeptom na členstvo museli tí, ktorí rozhodovali o prijatí, vidieť talent, pracovitosť, zručnosť a technickú zdatnosť na vyvolávanie filmov i zhotovovanie samotných fotografií – čo na rozdiel od dneška bola úplná samozrejmosť. Vtedy si totiž každý fotograf vyvolával filmy sám i zväčšoval snímky.

 

Po novembrových udalostiach v roku 1989 a teda po zmene spoločenských pomerov sa Jaroslav Šurkala rozhodol založiť nové noviny, ktoré sa mali stať prvým súkromným a nezávislým denníkom na území vtedajšieho Česko-Slovenska. Obaja museli pritom prekonať množstvo prekážok, predovšetkým administratívnych. Napriek tomu na tieto časy J. Šurkala rád spomína. „Vydávanie Prešovského večerníka bolo pre mňa najkrajšie pracovné obdobie života. Mal som radosť z toho, ako ho ľudia kupovali, čítali priamo v uliciach mesta a potom niesli domov pre ostatných členov rodiny. Pre našich čitateľov sme, napríklad, organizovali bezplatné výlety do Viedne“, hovorí J. Šurkala.

 

Po čase skončil aj s fotografovaním. Vychádzal z toho, že alebo robiť niečo profesionálne a teda plne sa tomu venovať, alebo, keď sa to z rôznych príčin nedá, tak s tým prestať. Svoje drahé fotoaparáty i celé vybavenie komory venoval vtedajšej Strednej umeleckopriemyselnej škole v Košiciach. Samozrejme, všetky negatívy si nechal a má ich doma približne desaťtisíc! Mohol by z nich pripraviť niekoľko zaujímavých výstav, zostaviť reprezentačné publikácie, ale... Akosi, žiaľ, nikdy nepatril medzi tých fotografov, ktorí  sa neustále snažia sústreďovať na seba pozornosť, či už organizovaním samostatných výstav, alebo zapájaním sa do súťaží. Jaro Šurkala neusporiadal  žiadnu výstavu ani k niektorému zo svojich životných jubileí. Jednoducho sa mu to nežiadalo. Veľká škoda. Najmä pre milovníkov výtvarného umenia, konkrétne umeleckej fotografie. Takto množstvo zaujímavých prác zostane navždy iba ako súčasť archívu.

 

Každý umelecký fotograf má svoju „parketu“, teda motívy, ktoré fotografuje najradšej. Niekto zvieratá, iní ľudské akty, ďalší historické a architektonické objekty. Čo najviac priťahovalo tohto umelca? „Pochádzam zo zakarpatskej dediny z blízkeho okolia Užhorodu. Mám teda vrodený vzťah k pôde. K tej, na ktorej vidieť prácu ľudských rúk. Tú teda zachytávam na filmy najradšej“, vyjadril svoju lásku k zemi tento umelec. Verný pôde zostal aj na výstave elity prešovských fotografov v Atriu. Z jeho diela akoby tá zem doslova voňala...

 

Čo možno Jaroslavovi Šurkalovi s jeho tvorbou vytýkať? Priveľa skromnosti a málo priebojnosti. Malý záujem o účasť na rôznych výstavách a súťažiach. Jeho práce už len zo  strany samotného  ich autora si zaslúžili väčšiu pozornosť. Tak by určite  nechýbali  ani ocenenia či finančné prémie. Jednoducho o to nestál. Iba čiastočne ho ospravedlňuje to, že za bývalého režimu nepatril medzi tzv. vyvolených a o to ťažšie sa preto musel presadzovať sám, bez pomoci vplyvných.  V každom prípade sa zviditeľniť mohol oveľa, oveľa viac...

Na snímke zľava Jaroslav Šurkala, fotoreportér, podnikateľ a zakladateľ novín Prešovský večerník, Jozef Kuchár, predseda Únie slovenských novinárov  a Dionýz Dugas, fotoreportér, autor mnohých publikácií, kníh a popredný hudobník. Foto Milan Orságh

Na snímke zľava Jaroslav Šurkala, fotoreportér, podnikateľ a zakladateľ novín Prešovský večerník, Jozef Kuchár, predseda Únie slovenských novinárov a Dionýz Dugas, fotoreportér, autor mnohých publikácií, kníh a popredný hudobník. Foto Milan Orságh