Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Festival Hontianských chutí má aj dnes chutné dozvuky! - Jozef Mazár

Ešte v tohoročný 29. júnový deň sa v kúpeľnom parku Dudiniec, presnejšie pri pitných vázach, konal festival kvalitného jedla a dobrého vína z Hontu. Nultý ročník gurmánskeho festivalu – kvalitných lokálnych kuchárov v príjemnom prostredí kúpeľného parku v Dudinciach bol podujatím vydareným, keď o ňom ešte aj dnes počuť rozprávať ľudí, ktorí tam boli a tú nevšednú atmosféru prežili, či stále prežívajú aj s takmer odstupom mesiaca.

Nedávno som sám sedel za jedným stolom v Lokál Bistre Dudince, kde som počul aj takú výmenu názorov:

“To je ten šéfkuchár, čo vtedy o ňom ten bratislavský moderátor, predstav si, nie celebritným spôsobom, ale prirodzene rozprával, že pri varení používa suroviny od lokálnych pestovateľov," vyriekol pri vedľajšom stole sotva 40 ročný pán.

A tá, na prvý pohľad vtipná Slovenka, podľa slovníka, ktorý používala, možno niekde zo Šariša, Spiša, lebo zo Zemplína isto nie, ten krásny zemplínsky slovník ovládam dosť dokonale, zahlásila:

“Vy, chlapi, si všímate dobré jedlo, kvalitné vínko a možno aj pekné ženy. My, emancipované slovenské dievčence, ctíme najmä reč úprimného slovenského srdca. A to bolo nádherné aj v podaní členov divadelného ochotníckeho súboru Geľo zo Sebechlieb.”

Pritakal som sám sebe. Obaja mali v podstate pravdu. Veď ani pre mňa nie je kuchyňa kuchárskeho majstra Dušana Kováča, o ktorom sa tí dvaja rozprávali, cudzia. Je chutná. Výborná. Patril som medzi tých, ktorí si tiež vychutnávali funkčné slovo aj z televíznych obrazoviek známeho šéfkuchára Martina Korbeliča z Bratislavy.

A viete prečo? Z toho, čo hovoril, bolo cítiť ako disciplinovane slovom dokázal zmenšiť v prípadoch mnohých iných moderátorov svoje nafúknuté ego. A výsledok? Počul som v publiku, že nesnažil sa o svoju vlastnú prezentáciu, ale ani o umelinu zábavy postavenú na kolobehu moderátorových vonkajších sebeckých činností. On sa rozhovorom napríklad pri ohnisku spomenutého Dušana Kováča rozprával prirodzenou slovenskou rečou, navyše so správnou slovenskou intonáciou, bez zbytočného anglického prízvuku o slovenských jedlách.

A potom niet sa čo diviť, že keď 13 (trinásť) hercov vrátane režiséra - ako ochotníci bez kulís - hralo Pytliakovu milenku na javisku, a ľudí v publiku na voľnom priestranstve pribúdalo, bolo aj z minúty na minútu viac takých dotykov úprimného priateľstva s dobrom. Teda hromadilo sa tých dobrých a chutných Hontianských chutí, ktoré naši ľudia dnes čoraz viac a viac úprimne cítiť veľmi potrebujú.

Potom rozhodne oveľa viac ľuďom chutili aj Hrušovské lepníky Hontianske štrúdle či Pukanecké párance. V mojom redakčnom zápisníku sa doteraz pozerám zavše na mená a priezviská: Michal Kemp, Róbert Hudec, Helena Kozinská či Juraj Hodermarský a rozmýšľam rečou vlastného srdca. Okrem iného aj o charakteroch, ktoré sme zdedili či nezdedili zo životov našich predkov.

Už názov festivalu: “Hontianske chute” ma k takým myšlienkam vyzval. Nakoniec, sám som sa najmä pri vlastných pádoch vo vlastnom živote nie raz presvedčil, že ak nie je človek úplne prebudený k skutočnému cieľu takej filozofie aká je napríklad obsiahnutá v názve, skôr či neskôr započuje na také volanie. Nemusí mať však silu na vlastné uvedomovanie si seba samého, aké chute pre svoje životy má on sám. Či si je schopný sám sebe pravdivo odpovedať či je, alebo ešte niekedy bude schopný také prianie vlastného vedomia nasúpiť, aby bol činný a schopný taký život pre druhých a s druhými v úplnej pravde a v radosti žiť!