My starší, čo sme ešte zažili éru prvej Slovenskej republiky i dramatické mesiace Povstania, si ešte pamätáme niektoré goebbellsovské frázy, masívne používané vo vtedajších médiách v dosahu moci nacistického Nemecka. Tak napríklad všetko, čo nebolo v súlade s ideológiou nemeckej podoby fašizmu a čo nevyhovovalo zámerom Veľkého Vodcu a jeho anonymných sponzorov, dostalo epiteton constans et dehonestans  b o ľ š e v i z m u s,  alebo v horšom prípade  ž i d o b o ľ š e v i z m u s.  A po rozpútaní nemeckej okupácie európskych štátov všetci partizáni, odbojári a povstalci proti nemeckej okupácii a všetci odporcovia blahodarných plodov národného socializmu dostali dehonestujúci goebbelsovský titul  b a n d i t i  a ich sebaobetavý odboj bol nazvaný brutálne znevažujúcim titulom  b a n d i t i z m u s.  Aj naše Povstanie malo v ich žargóne iba podobu  p u č,  z čoho potom vyplynul korenistý slovenský vtip o stopovacích psoch v nemeckých Einsatzgruppen, ktorí mali za Povstania čo najskôr vyňuchať, kto na Slovensku mal prstvy v ...

Veľký Vodca a jeho Goebbels sa chvalabohu už dávno stratili v prepadlisku európskych dejín, ale zdá sa,že ich pohrobkovia sa znova vynorili až kdesi za Veľkou mlákou a noví Goebbelssoni či Goebbelesi sa majú čulo k životu, aj s ich lexikálne zmodernizovaným a globalizovaným žargónom. A tak tí, čo nevyhovujú zámerom dnešného anonymného Veľkého Vodcu síce už nikde nie sú nazývaní priamo boľševikmi či nedajbože židoboľševikmi, ale dostali vo všetkých politických prejavoch a vo všetkých médiách epiteton constans  e x t r é m i s t i  a tí, čo sebaobetavým a neraz až samovražedným spôsobom bojujú proti cudzej okupácii svojej vlasti a proti blahodarným plodom New World Order už nie sú síce banditi, ale dostali rovnako dehonestujúci epiteton  t e r o r i s t i.

Poďme však na Slovensko. U nás k uvedeným a podobným i goebbelesovčinám pribudol ešte ďalší podobný jav - vo všetkých elektronických i tlačových médiách hlavného neslovenského prúdu sa pri debate o akejkoľvek téme v istom momente použije fráza  f a š i z m u s.  Moderátor ju vytiahne bez ohľadu na prerokúvanú tému, nadhodí ju interviewovanému ako loptičku na hranie vždy smerom k prvej Slovenskej republike a oslovený si považuje za povinnosť zasmečovať vždy tým vopred určeným smerom. Z tejto goebbelesovskej propagandistickej “hry” na Slovensku niet azda ani jedinej výnimky! Ani raz som totiž nepočul ani nečítal, že by takto oslovený a neraz aj zaskočený aktér debaty požiadal moderátora či novinára, aby on sám definoval, čo považuje za fašizmus a od interviewujúceho moderátora či novinára som jeho vlastnú definíciu fašizmu tiež nikdy nepočul ani nečítal! Frázu fašizmus tu propagandisticky a cielene používajú dnešní rýchlokvasení „antifafašisti“, ktorí z vekových dôvodov reálny maďarský a nemecký fašizmus rokov 1938 až 1945 na Slovensku nezažili a nezodpovedne sa zahrávajú s frázou fašizmu ako s loptičkou na hranie tak, aby mohli znevažovať a okydávať slovenskú štátnosť rokov 1939 - 1945, ktorú taktiež nezažili. Ale táto odiózna hra s loptičkou fašizmu sa zneužíva, čuduj sa svete, aj proti súčasnej demokratickej Slovenskej republike a často nadobúda neuveriteľne komické či skôr tragikomické podoby. Tak som sa napríklad nedávno srdečne zasmial pri čítaní rozhovoru Milana Čupku s Etgarom Keretom, izraelským spisovateľom, narodeným v roku 1967 v Izraeli, ktorý patrí k najobľúbenejším autorom v Izraeli a je celkom oprávnene považovaný za majstra poviedky. Jeho rodičia sú poľskí židia, obaja prežili holokaust a poskytli svojim deťom autentické a neskreslené informácie o živote v gete a o holokauste. Čupka mu položil napríklad takúto otázku:

V jednom rozhovore ste spomínali, že vás prekvapilo, ako v Izraeli učia deti o holokauste. Že sa to odlišovalo od príbehov, ktoré ste počúvali doma.

A oslovený odpovedal vecne a konkrétne:

Holokaust je vlastne raison d´étre pre existenciu našej krajiny. Izrael potrebujeme ako bezpečné miesto, kde nebudeme prenasledovaní, ako útočisko pri mimoriadnych udalostiach. V školách sa tomuto naratívu musí všetko podriadiť. Keď skončíte strednú školu, odletíte na obhliadku koncentračného tábora v Ausschwitzi (Osvienčime - pozn. J.H.) a po návrate domov nastúpite na povinnú trojročnú vojenskú službu. Posolstvo je jasné - slúžim v armáde, aby nás už nikdy nikto nemohol ľahko poslať do koncentrákov.

Po ďalšej otázke vytiahol aj Čupka osvedčenú loptičku fašizmu a bez toho, aby on sám definoval čo považuje za fašizmus a koho menovite považuje za fašistu v NR SR, nahral loptičku fašizmu Keretovi na smeč v “otázke”, čiže vlastne v arogantnom tvrdení:

Označovali vás ako hlas mladšej izraelskej generácie. Ako dnes vnímate návrat fašizmu do Európy? Práve sa nachádzate v krajine, kde sú fašisti aj priamo v parlamente.

Etgar Keret však nezasmečoval túto perfídnu loptičku fašizmu očakávaným smerom, ale znova celkom vecne a konkrétne konštatoval:

V niečom je to podobná situácia ako v Izraeli. Médiá za podpory politikov zveličujú relatívne malé fenomény a využívajú to na zastrašenie celej populácie. To ústi do nárastu xenofóbie, obmedzovania slobôd a oslabovania demokratických inštitúcií.

Nuž, srdečne som sa zasmial nad vtipným spôsobom, ako tento múdry človek “spláchol” ošúchané antifašablóny súčasnej žurnalistiky - takýto spôsob “novinárskej práce” rozhodne nepotrebuje nijaký ďalší komentár. Na doplnenie tejto “hry” s frázou fašizmu a s veľkými dehonestujúcimi frázami však uveďme ešte aspoň dva citáty. Prvým je výrok vtedajšej ministerky zahraničných vecí (!!!) USA Madeleine Albrightovej, pôvodným menom Marie Jany Körbelovej, dcéry čs. kariérneho diplomata židovského pôvodu, ktorá koncom 90. rokov nazvala demokratickú Slovenskú republiku “čiernou dierou” na mape Európy. A už celkom na záver len ako kuriozitu v tejto “hre” s loptičkou fašizmu uveďme pre dnešný antifafašizmus symptomatický výrok novinára Mikuláša Sliackeho: “Fašizmus je nenávisť ku všetkému západnému, k Európskej únii a USA” - už chýba len svetoznámy pokrik dobrého vojaka Švejka: “A vítězství je naše!”

F a š i z m u s  je však príliš vážny a príliš nebezpečný jav na to, aby sme ho odbili hlúpymi frázami alebo vyhláseniami podkupných tárajov. Pozrime sa teda, ako ho definujú lexikóny a náučné slovníky - citujem z tých, ktoré mám poruke v mojej príručnej knižnici:

1. Krajne reakčné, šovinistické a rasistické hnutie, ktoré viedlo ... k nastoleniu diktatúry veľkoburžoázie, ... krajný prostriedok veľkoburžoázie na udržanie triednej nadvlády a na potlačenie robotníckeho hnutia ... . (Slovník cizích slov, SPN Praha 1966).

2. Teroristická diktatúra monopolistického kapitálu ... . (Encyklopédia Slovenska, II. zväzok, Bratislava 1978)

3. Najreakčnejšia šovinistická diktatúra veľkoburžoázie ... . (Krátky slovník slovenského jazyka, Veda Bratislava 1989)

4. Teroristická hrôzovláda finančného kapitálu ... . (Slovník cudzích slov, SPN Bratislava 1990).

Ani “modernejšie” či “demokratickejšie” lexikóny však nemôžu k podstate tohto problému nič výstižnejšie povedať a myslím si preto, že akékoľvek ďalšie „vysvetľovanie“ pojmu fašizmus by bolo iba jeho zahmlievaním. Celkom jednoznačne  každá forma fašizmu je vždy len zákulisnou teroristickou diktatúrou veľkoburžoázie, realizovanou hlavne monopolným finančným veľkokapitálom, bez ohľadu na to, akej národnosti sú jej reálni zákulisní nositelia a k akému vierovyznaniu sa hlásia.

Pozrime sa teda z tohto pohľadu na to, ako vyzeral slovenský fašizmus, alebo presnejšie povedané, fašizmus na Slovensku. Ak odhliadneme od sporadických pokusov maďarských fašistických “szabadcsapatosov” Miklósa Horthyho z rokov 1920 - 1921 o preniknutie na územie Slovenska a nastolenie fašistického Maďarského kráľovstva, tak prvým vážnym pokusom o nastolenie fašizmu na Slovensku bol chystaný štátny prevrat, ktorý mala uskutočniť česká Národní obec fašistická 2. júla 1926 pod vedením jej predsedu generála Radola Gajdu (vlastným menom Richard Geidl). Prevrat bol však včas odhalený a znemožnený. Po Viedenskej arbitráži sa slovenský juh po prvý raz oboznámil s fašizmom Maďarského kráľovstva - s reálnym fašistickým režimom, ktorý bol v Maďarsku nastolený už v roku 1920 ako prvý v Európe, dva roky pred pochodom Mussoliniho “čiernych košiel” na Rím a takmer trinásť rokov pred nástupom Hitlera k moci v Nemecku! Brutálne prejavy tohto maďarského fašizmu na Slovensku a množstvo jeho obetí by si zaslúžili osobitnú kapitolu, ale na to tu teraz niet priestoru. Druhým, už reálne uplatneným fašizoidným opatrením v Česko-Slovensku bol zmocňovací zákon (ústavný zákon č. 330 Zb.z. a n. z 15.12.1938), ktorým pražský parlament de facto zlikvidoval autonómiu Slovenska (ktorú ten istý parlament dňa 22.11.1938 schválil ústavným zákonom č. 299 Zb. z. a n.). Zmocňovací zákon totiž splnomocnil vládu spravovať štát mimoriadnymi vládnymi nariadeniami bez ohľadu na predtým prijaté zákony i ústavné zákony! Rovnakými zmocňovacími zákonmi sa dostávali k moci fašisti aj v iných štátoch - napríklad Adolf Hitler v roku 1933 v Nemecku. Tento zákon napríklad oprávňoval predsedu pražskej vlády Rudolfa Berana legálne okupovať autonómne Slovensko českými vojensko - policajnými jednotkami v noci z 9. na 10. marca 1939 a uväzniť aj viacerých slovenských občanov s poslaneckou imunitou, ba umožnil aj prezidentovi Emilovi Háchovi legálne a priamo z Berlína vyhlásiť kolaborantský fašistický štát Čechy a Morava 15.3.1939.

S takouto predprípravou vstupovalo teda Slovensko 14. marca 1939 do svojej štátnej samostatnosti. Hlavne mníchovskou zradou našich západných demokratických spojencov sa mníchovskou zradou ocitlo v mocenskej sfére nacistického Nemecka a jeho fašistických spojencov a vo svojom štátoprávnom usporiadaní  m u s e l o  akceptovať a prijať ich ideologicko-politické princípy, tak ako  v š e t k y  ostatné európske štáty v tej dobe, s výnimkou Švajčiarska a Švédska. Prejavilo sa to napríklad v Ústave SR z 31. júla 1939 (ústavný zákon č. 185/1939 Zb. z. a n.) a pokiaľ to nestačilo, doplnili to opatrenia z “rokovania” s Veľkým Vodcom v Salzburgu. Takže Slovenský štát - I. Slovenská republika - bol naozaj štátom fašistickým, ale bol to štát importovaného a násilím  n a n ú t e n é h o  c u d z i e h o  fašizmu v najmierenejšej podobe, ktorý síce väznil svojich ideologických odporcov, ba vynášal aj politické rozsudky smrti, ale na rozdiel od   v š e t k ý c h  ostatných európskych štátov v dosahu moci nacistického Nemecka, ani jeden vynesený rozsudok smrti nevykonal. Voľačo o tom predsa len viem, lebo som synom politického väzňa I. SR.

Pozrime sa však na otázku “slovenského fašizmu” z pohľadu základnej definície tohto antihumánneho javu. Keďže fašizmus je diktatúra monopolistickej a hlavne finančnej veľkoburžoázie, predpokladá jeho uplatnenie na území ktoréhokoľvek národa a štátu eo ipso nevyhnutnú prítomnosť a dominanciu takejto národnej veľkoburžoázie. Ako to teda bolo so Slovenskom v dvadsiatych, tridsiatych a štyridsiatych rokoch minulého storočia? Slovensko pri rozpade Rakúsko - Uhorska nijakú slovenskú veľkoburžoáziu nemalo a aj tú strednú ktorú malo, stratilo pri bratskej českej demontáži slovenského priemyslu po vzniku Česko - Slovenska. Ako spauperizovaný brat českého národa prežívalo s vysokou nezamestnanosťou a najvyšším existenčným vysťahovalectvom na európskom kontinente až do vzniku I.SR. Pravda veľkokapitál, ktorý by mohol byť zdrojom a nositeľom fašizmu, sa na území Slovenska aj vtedy vyskytoval, lenže komu patril a komu slúžil? Na to nám dáva celkom spoľahlivú odpoveď bilancia milionárov, ktorú vykonalo pražské  Ministerstvo financií ku konca roka 1936. Podľa nej bolo vtedy na území ČSR vyše tisíc evidovaných milionárov, z ktorých mali na Slovensku sídlo svojej firmy - až šiesti! K akej národnosti sa títo šiesti milionári zo Slovenska hlásili a aké náboženstvo vyznávali, to pražská štatistika nevykazuje, ale isté je, že aj títo šiesti sa po 14. marci 1939 dostali pod kuratelu nacistického Nemecka - napríklad pod krídla známej IG Farben alebo Goering Werke. Takže je aj štatisticky dokázané,  k t o  mohol na Slovensku v rokoch 1918 až 1945 iniciovať, postaviť na nohy a udržiavať pri živote fašizmus - Slováci to rozhodne neboli!