Homáre, kaviár, šampanské a zajačiky pre milionárov

Raj pre najbohatších ľudí planéty, najvplyvnejších biznismanov, šejkov, politikov, zlatú mládež, gamblerov a hviezdy zábavného priemyslu po vzore amerického Las Vegas bol postavený Američanom v socialistickej Juhoslávii. Tak to aj dopadlo! Je práve 45 rokov od jeho konca.

 Písal sa rok 1972 a my sme o tom nevedeli nič. V socialistickom Československu zúrila normalizácia po potlačení pražskej jari v roku 1968, spojená s tvrdou cenzúrou. Cez železnú oponu preniklo minimum  informácií o tom, čo sa deje vo svete. Ani o novinkách v rádoby socialistickej Juhoslávii. Tam totiž otvárali raj na zemi pre najbohatších ľudí planéty. Za účasti amerického investora a domáceho prezidenta Josipa Brosa Tita.

Guccioneho sen

Všetko začalo ešte kedysi v 60-tych rokoch minulého storočia, keď maršal Tito, chápajúc, že izolácia od západného sveta ekonomickému rozvoju zaostalej Juhoslávie nepomôže,  rozhodol o umožnení vstupu západných investorov do krajiny. Následne na to bola oficiálne zrušená aj vízová povinnosť pre cudzincov, prichádzajúcich do tohto socialistického štátu (1967). Tito zrejme už vtedy správne odhadol potenciál krajiny v oblasti cestovného ruchu a snažil sa to dať svetu najavo. Možno  práve to inšpirovalo zakladateľa a majiteľa obľúbeného amerického Penthause magazínu (ku ktorému pribudol ešte slávnejší Playboy) Boba Guccioneho, aby aj on investoval na pôde tejto jadranskej perly. Ku koncu 60-tych rokov mal už projekt za 45 miliónov dolárov pripravený, po rokovaní s Titom  dostal zelenú. Jeho snom bolo vybudovať pozemský raj pre najbohatších ľudí planéty, v ktorom by si rozmarne a bezstarostne užívali svoje nahonobené peniažky milionári a najvplyvnejší ľudia sveta. Za sídlo nového zábavného veľkopodniku vybral so svojim tímom lokalitu na západnom pobreží juhoslovanského ostrova Krk, v dotyku s tamojším začínajúcim letoviskom Malinská. Konkrétnou lokalitou v borovicovom lese na pobreží, ktorý onedlho zmenili na nádherný lesopark, miestni dodnes nazývajúj Haludovo. Oficiálnym investorom bola spoločnosť Brodokomerc Rijeka.

Strategický výber

Prečo nie južnejšie? Nuž, z talianského Terstu, Benátok, letoviska Rimini či ďalších európskych turistických centier, pri ktorých boli letiská, schopné prijímať aj veľké lietadlá, bol Krk čo by kameňom dohodil. Zároveň to bolo dosť ďaleko od už vtedy slávnych juhoslovanských destinácií ako Dubrovník či ostrov sv. Štefana. Po predchádzajúcich prípravách sa v roku 1971 už na realizácii zábavného komplexu pracovalo na plné obrátky. Ešte predtým, v roku 1970, bolo vybudované nové letisko, dnes známe ako Airport Rijeka. The Penthause Adriatic Club Casino, ktorého srdcom bol Haludovo Palace hotel, otvorili 15. júna 1972, ale slávnostný  otvárací ceremoniál sa konal až v piatok 7. júla 1972. Tri sedmičky v dátume mali zabezpečiť tomuto projektu šťastnú budúcnosť.  Hlavnými „otváračmi“ boli Bob Guccione a Josip Bros Tito, za prítomnosti množstva ďalších prominentov. Raj na zemi privítal prvých boháčov, jeho prevádzka bola celoročná. Britská televízia BBC dokonca natočila o tejto udalosti farebný filmový dokument.  

Bŕŕŕ, zase kaviár?

Nový komplex, umiestnený v lesoparku na brehu mora, disponoval okrem Palace hotelu s kasínom aj množstvom bazénov, z nich niektoré vraj boli  naplnené čistým šampanským. Hosťom boli k dispozícii tenisové kurty, minigolf, liečebné zariadenia s odborným personálom, salóny krásy, kaviarenské, reštauračné a odpočinkové terasy s dennými barmi, obrovské parkoviská, sústava lesných kameňom dláždených chodníkov, vybudované malé minipláže i odpočinkové boxy priamo na brehu mora (prirodzene, v ich tesnej blízkosti bola k dispozícii aj sústava občerstvovacích barových terminálov). Pripravení boli plavčíci a učitelia plávania, potápania a jachtingu, tréneri a množstvo mladučkých hostesiek i „partnerov“. Hostesky výlučne v kratulinkých sukničkách v štýle playboy alebo v bikinách. Predchádzal tomu prísny personálny výber, dôraz sa kládol na vizáž a cudzie reči, pracovnú a spoločenskú stránku služieb sa úspešní  adepti museli rýchlo doučiť. Pri bazénoch a na terasách vyhrávali najlepšie kapely a spievali superstars. V tieni borovíc boli ukryté desiatky apartmánových viliek (pre separátne spoločnosti), postavených vo vtedy cool (v Amerike) architektonickom štýle „brutal“. Betón, betón a betón. Taký bol v podstate celý pozemský raj s výnimkou Palace hotelu.

Domáci pamätníci ešte j dnes tvrdia, že hostia mali celý deň k dispozícii (ako bežné občerstvenie) homáre, kaviár a šampanské. V záznamoch sa zachovalo, že priemerná denná spotreba týchto pochúťok dosahovala  5 kg kaviáru, metrák homárov a šampanské sa rátalo v stovkách fliaš! Koľko dolárov sa po večeroch a nociach točilo v herni pri rulete kasína, o tom záznamy mlčia. Medzi tých najvýznamnejších hostí vraj patrili aj švédsky premiér Olof Palme či Saddám Husajn a množstvo hviezd strieborného plátna i hudobných nahrávacích štúdií.   

Vytriezvenie

Prišlo pomerne rýchlo, už v nasledujúcom roku 1973 vyhlásil The Penthaus Adriatic Club konkurz. Pravdepodobne vtedy ešte nebolo na svete toľko miliardárov a milionárov, ktorí by boli ochotní platiť za šampanské v bazénoch. Do ktorých sa mohol, mimochodom, tajne vycikať ktorýkoľvek z nich. Ekonómovia totiž vypočítali, že pre prosperitu podniku bol potrebný denný počet hostí v rozmedzí jeden a pol až dve tisíc. Inak išlo gazdovanie firmy dole vodou. Nemohli pomôcť ani domáci, pretože tí mali v tom čase prístup do „raja“ zakázaný.  

Poučenie z jediného roku prevádzky bolo určite tvrdé, pretože v krátkom čase po zatvorení komplexu  Juhoslávia vydala zákaz prevádzkovania kasín na území štátu cudzími štátnymi príslušníkmi. Milionárov a šejkov vystriedali v haludovskom komplexe bežní ľudia, podobne ako u nás tu začali odborárske rekreácie a liečené pobyty pracujúcich. Aj bohatších samoplatcov. Bez kaviáru, homárov, šampanského i mladých „zajačikov“...

Tancovalo sa aj v bunkroch

Dnešná babička, pani Ksenja (64) z Malinskej,  spomína na svoje prvé dievčenské návštevy diskoték v bývalom milionárskom raji: Dostať sa na diskotéku v tomto vychýrenom podniku bol sen pravdepodobne každého mladého dievčaťa v Juhoslávii. My, mladí, sme tam mohli až po dovŕšení veku 18 rokov, vstupné bolo, keď to prepočítame, asi tak dnešných 10 eur. Vtedy to bol veľký peniaz. Discobar, kam sme chodili, bol v podzemí, vstup bol ako do ponorky alebo bunkra. Kto chcel dnu, tomu nadvihli poklop a musel zísť dole po úzkych strmých schodíkoch. Hrali tam vynikajúce kapely, preto bol záujem o diskotéky veľký. Do hotela Palace, medzi boháčov, ktorí tam v podstate už končili, sme však nemohli. A nakoniec, ano sme si to nemohli finančne dovoliť. Škoda, že to skončilo tak, ako skončilo, myslím, že poslednú ranu z milosti dala tomuto komplexu naša občianska vojna, aj keď na samotnom Krku sa nebojovalo. Po vojne to už za veľa nestálo a dnes je všetko na zbúranie. 

Teda po tom, ako bol komplex sprístupnený juhoslovanskej verejnosti,  pomaly strácal svoj lesk. Poznáme to aj z našich socialistických čias. Totálnu ranu mu dala juhoslovanská občianska vojna, počas ktorej v ňom bývali utečenci z oblastí, v ktorých zúrili boje. A  každý mal vtedy iné starosti ako zaujímať sa o rekreáciu či zábavu v Haludove. Samotný hotel po vojne ešte ako – tak prežíval, no posledný hosť ho vraj opustil v roku 2002. Odvtedy všetko chátra, lesopark sa zmenil na divočinu, betónové stavby na ruiny. A stav sa ďalej zhoršuje. Výdatne tomu pomáhajú  príroda aj vandali. 

Totálna agónia

Dnešný stav Guccioneho raja je doslova katastrofálny, pani Ksenja má pravdu, všetko je na zbúranie. Stavu pomáhajú pravdepodobne aj zložité a neprehľadné majetkové vzťahy a striedanie majiteľov. Najviac sa toho udialo v roku 2000, keď komplex kúpil od ruského majiteľa arménsky (Are Abramjan), a ten vraj ešte v tom istom roku predal  viac ako polovicu vlastníckych podielov britskej spoločnosti sídliacej na ostrove Man.  Domáci hovoria aj o tom, že ešte pred rokmi rokovala bývalá chorvátska premiérka Jadranka Kosor o možnostiach záchrany komplexu s Vladimírom Putinom. Chorváti sa nádejajú, že osud haludovského komplexu by mohol zvrátiť jedine nejaký významný ruský investor. Zdá sa však, že na to je už príliš neskoro. Z roka na rok je šanca menšia. Prírodu už zrejme nezastaví nikto. Ani vandalov. Svedčia o tom naše fotografie z minulého mesiaca.

Z celého komplexu funguje doteraz iba jeden objekt na brehu mora s lodenicou, Ribarsko selo. Verejnosť má však k užívaniu vzorne udržiavané pobrežie s plážičkami, pozdĺž  ktorého prebieha aj dnes výsadba mladých borovíc a jalovcov, pribúdajú nové lavičky a smetné nádoby. Jediná typická pamiatka na staré zlaté časy, „Rajská cesta“, chodník po pobreží od Ribarskoho sela smerom na sever je nielen opravovaný, čistený a udržiavaný, ale postupne aj predlžovaný. Do dnešných dní funguje aj letisko Rjeka, vzdialené od areálu bývalého raja iba niekoľko kilometrov. To však na reinkarnáciu pozemského raja nestačí! Pretože ekonómovia prepočítali, že vložených 45 miliónov dolárov sa svojou dnešnou hodnotou blížia k pol miliarde. A keď k tomu pripočítate ešte búranie  a odpratanie brutal betónu...

V prípade, že nemáte po ruke potrebnú sumičku, môžete investovať podstatne menej a lepšie. V čiernohorskom prístave Bar ukončili pred niekoľkými týždňami rekonštrukciu 34 metrov dlhej celodrevenej jachty, ktorá bola osobným majetkom  zakladateľa a prezidenta Juhoslávie maršala Tita (zomrel v roku 1980). Jachta sa v 41. roku svojej existencie dočkala perfektnej obnovy, aj keď juhoslovanský velikán ju použil iba niekoľkokrát. Ako v prípade Haludovského komplexu, aj tu „úradoval“ čas. Výkričná cena je (ako bratia Česi hovoria) „pouhých“ 80 tisíc eur. Bezmála zadarmo, nezmeškajte šancu...

Text a foto: Milan Országh