Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Európa v šoku – Dušan Konček

Štyri organizácie, ktoré združujú bývalých vojakov prezenčnej služby Českej a Slovenskej republiky, dnes tzv. zálohy, sa vyjadrili na svojej facebookovej stránke, že sú kedykoľvek pripravení brániť svoju vlasť ale v žiadnom prípade nebudú bojovať na strane NATO proti Rusku. Dokument nazvali „Memorandum“ a okrem iného v ňom píšu, že „my československí vojaci jednohlasne odmietame akúkoľvek účasť v bojoch, ktoré plánujú geopolitické agresívne sily s pomocou NATO a s podporou našich vlád“. Záložníci sa odvolávajú na svoju prísahu a varujú, že v krízovej situácii sa zjednotia a využijú svoje občianske i bojové skúsenosti na patriotické ciele. Toto „Memorandum“ nenašlo ohlas na MO tak v Českej ako aj v Slovenskej republike, asi sa obidve ministerstvá ešte nestačili spamätať zo šoku. Ale nemožno nás záložníkov nebrať vážne, za dva roky na vojne máme skutočne dosť bojových návykov a nepatríme k tzv. „vojakom na baterky“ ani k súčasným „krtkom“ ktorí kdesi v Afganistane hrabú jamky, čo nie je nijaké podceňovanie tejto vojenskej profesie, ale je to však práca žoldnierov, teda za peniaze. Sociálne siete sa k tejto pre niektorých „šokovej udalosti“ vyjadrujú rozdielne, časť obyvateľov krajín Európy vyhlásenie podporuje, druhá časť zasa obviňuje záložníkov „z netrpezlivosti“. Na Slovensku je k tomuto postoju „nevysloviteľné ticho“. Regrutačným komisiám v slovenských okresoch sa nedarí „naverbovať“ nových vojakov do „bezduchej“ slovenskej armády, ktorá svojou početnosťou neprevyšuje jednu divíziu, nehovoriac už o zbraňových systémoch či z vzdušných silách. Zvyšovanie rozpočtu na obranu, ktoré vyžaduje NATO, sa tak míňa účinkom. Zostáva to už len robiť tak ako na Ukrajine, kde chytajú budúcich vojakov na uliciach či v úradoch.

 

Moskva slzám neverí

Oslavy 70. Výročia porážky fašizmu v Moskve budú naozaj veľkolepé. Minister obrany Ruska pán Šojgu pozval svojich kolegoch zo všetkých krajín a tí tam určite budú a pozvania neodmietajú, aj s rizikom, že po tejto prehliadke ešte tri dni nebudú pokojne spávať. Lídri krajín EÚ, či prezidenti, účasť odmietajú jeden po druhom. Nakoniec z tých známejších zostal tvrdohlavým len český prezident Miloš Zeman, ale aj ten v posledných hodinách cúvol. Do Moskvy pôjde, ale prehliadky za nezúčastní. Lenže prehliadka je to jediné, čo je naplnením zmyslu osláv, tak to je už celé roky v Moskve. M. Zeman sa obrnil tým, že bude rokovať v Moskve s R. Ficom. Ficov úrad bol z tejto informácie prekvapený, aspoň sa tak tváril. Inak povedané, ísť do Moskvy a nebyť na prehliadke je to isté, ako zostať doma. Lídri z Európy len dokazujú, akí sú smiešni, vyzerá to skutočne ako na detskom pieskovisku. Slovenský prezident nepôjde, ale to zrejme nikoho ani nemrzí, najmenej Rusov. Ruský minister zahraničia avizoval účasť R. Fica, čo nakoniec nepriamo potvrdil aj M. Zeman, len slovenský premiér mlčí. Na jednej strane má aj pravdu, načo z účasti či neúčasti robiť mesiac dopredu „mediálny candrbál“, ako sa o to pokúsil A. Kiska. Nič z toho nebolo. Slovenské média a hlavne Sme sa však pretekajú v negatívnych informáciách smerom k Rusku. Najnovšie sa zaoberajú tým, čo nám tu Sovieti nechali, keď po rokoch z Československej socialistickej republiky odišli. Autor je G. Mesežnikov. Treba dodať, že ten“ bordel“ čo tu nechali bol veľký. A G. Mesežnikov je jeho súčasťou, lapidárne povedané jedným kontajnerom z mnohých.

 

 

Ako si Ukrajinci do vlastnej nohy strelili

Ukrajinským parlamentom prijatý zákon o nacistickej a komunistickej minulosti je skutočný skvost tamojšieho režimu. Samozrejme vyzerá to navonok celkom pekne a udatne, ibaže Ukrajinci asi príliš nad týmto zákonom nepremýšľali a strelili si do vlastnej nohy. Jedným slovom banderovci sú dnes vlastenci, z čoho ani Poliaci nemajú veľkú radosť a komunizmus bol rovnako zločinný ako nacizmus. A všetko čo sa udialo za komunizmu na Ukrajine treba jednoducho „zvaliť“. Aj pomníky Lenina, ktorý vlastne vytvoril Ukrajinu, lebo do roku 1917 neexistovala, aj Stalina, ktorý pripojil k Ukrajine Galíciu, ktorá predtým patrila Poliakom. A potom aj Podkarpatskú Rus, ktorá bola súčasť Československej republiky. To teda znamená, že Česká a Slovenská republika ako nástupnícke štáty ČSR by sa mali podeliť o Podkarpatskú Rus, lebo po druhej svetovej vojne ju Stalin zabral, lepšie povedané arizoval. Ibaže Podkarpatská Rus chce autonómiu, už od roku 1991 sa márne o to snaží. Ale ešte predtým za Rakúska- Uhorska to bola Uhorská Rus a súčasné Maďarsko už rozdalo takmer 100 tisíc maďarských pasov občanom maďarskej národnosti, ktorých tam žije asi 150-170 tisíc. Podkarpatská Rus je jednoducho na roztrhanie, bratom Rusínom sa o niečom takom ani nesnívalo. Slovákov je asi len 20 tisíc. Ale väzby na Česko a Slovensko sú dosť veľké. Ukrajina sa jednoducho rozpadá, Donbas nikdy nebude súčasťou Ukrajiny, tak ako nebude nikdy Krym. Galíciu by chceli Poliaci, ale samozrejme bez banderovcov, ktorí vraždili Poliakov ako na páse v časoch druhej svetovej vojny. Na Bukovinu zasa poškuľujú Rumuni. Otázka stojí skôr tak, kedy sa Ukrajina rozpadne samovoľne, alebo si ju po „novom Mníchove“ rozdelia supy na kúsky. Ale dovtedy bude ešte ťažko skúšaná, hlavne jej obyvatelia, ktorí za nič nemôžu a ani netušia, čo za geopolitické hry sa na tomto území už rok konajú.

 

Som Slovan a aj ním zostanem

Už niekoľko rokov chce zo mňa niekto spraviť Európana, či Stredoeurópana, ponúka mi tzv. európske hodnoty, ktoré sa mi jednoducho nepáčia, lebo nie sú tými hodnotami, ktoré vyznávajú Slovania a vyznávali ich stáročia. A už vôbec s nedám kúpiť sa eurofondami, nie som totiž na predaj. Slovania nikdy neboli na predaj, hoci sme sa napríklad my Slovania – Slováci museli skôr kadekomu klaňať, aj zauchá dostávať, ale nepredali sme sa načisto. Máme možno inú povahu ako susedia Maďari, ktorí sa vždy dokázali vzbúriť, šabličkami sa oháňali, a počínajúc Attilom vždy o čosi bojovali. A čosi aj dosiahli. Potom to stratili. Tak to už býva, kto mečom bojuje, mečom zahynie. Slováci ako Slovania nezahynuli, lebo verili v Slovanstvo. Akýsi bruselskí darmošľapi dnes napríklad Šturovcov nazývajú romantikmi lebo mali vrúcny vzťah k Slovanstvu aj k ruskému dubisku. Toto však na Slovensku zostalo a nevymizlo a znova sa nástojčivo vynára, pretože nás Slovanov, teda aj Slovákov chce ktosi zaradiť do inej kategórie, do akéhosi košiara, kde budeme všetci iba bľačať. Treba tvrdo povedať, že svojich koreňov sa nezdáme ani hrdosti, ani v tom prípade nie, ak naše zákony sú len prídavkom akýchsi európskych zákonov, ktoré stoja vyššie ako naše, zákony suverénnej republiky? Kde sa človek pozrie vlaje akási zástava akejsi ilúzie, ktorá sa nikdy nestane realitou. Nie je možné, aby nám ktosi, koho nevolíme, koho nepoznáme, kto je nám cudzí, prikazoval čo máme robiť, ako máme robiť, čo máme na našej pôde pestovať, ako sa máme správať a ako musíme poslúchať. Na školách sa naše deti musia už dnes učiť, že nie sme Slovania, ale akési stredoeurópske čudo, ktoré ako keby nemalo svojich dejateľov, skvelých mužov, ktorí síce neštrngali šabličkami ale dôstojne prezentovali slovenský národ. A Slovanov. Najnovšie chce ktosi vraziť medzi Slovanov klin, rozoštvať ich medzi sebou navzájom, začalo to už Juhosláviou a pokračuje Ukrajinou. Ale boli tu už aj pokusy predtým, nie je už dnes nijakým tajomstvom, že Pražská jar bola financovaná a riadená zo zahraničia, tak isto ako pád komunizmu a ďalšie udalosti v Československu po roku 1989, až do rozdelenia republiky. Určite nám ťažko padlo, keď nás roku l968 okupovali armády Varšavskej zmluvy, ale podpis Československa bol pod Varšavskou zmluvou a tak sa stalo čo sa stalo. Boli to prvé pokusy strategického plánu, ako eliminovať do budúcnosti pomyselnú jednotu Slovanov, potom nasledovalo Srbsko a to už nebol „mäkký scenár“, o ukrajinskom ani nehovoriac. Hókusy-pokusy boli len predzvesťou toho, že raz sa pustia Anglosasi do ruského dubiska. A dnes je to tu. Vráti sa im to však ako bumerang spať, pretože dnes Slovania cítiaci sa v ohrození dvíhajú hlavy, prebúdzajú sa v nich hodnoty slávnych a dávnych predkov.

Slovania zostanú Slovanmi, neprijmú egoistický obraz života Anglosasov, či ich germánskej odnože. Nepodarí sa vtesnať Slovanov do akejsi integrovanej európskej ilúzie, ktorá nemá nijaký reálny základ. A je tu čas, keď treba zvolať Slovanský zjazd, podobný tomu, ktorý sa konal roku l848 v Prahe, ale pretože Praha je dnes iná ako vtedy, takýto zjazd by sa mal konať dnes na Morave. Slovania z Čiech, Slovenska a Moravy by mali na tom začať pracovať. Treba si totiž uvedomiť, že posledné udalosti a pripravované geopolitické hry /viď vystúpenie G. Friedmana v Chicagu/ sú útokom na podstatu Slovanstva.

Dušan Konček