Európa spomínala – Arpád Popély

Sviatočné dni sú za nami. Vysokí politickí predstavitelia oslavy začali pietnym aktom na gdanskom polostrove Westerplatte, kde sa oficiálne začala nacistická invázia proti Poľsku 1. septembra 1939 v skorých ranných hodinách. Taktiež sa spomínalo v Berlíne, Prahe, Paríži, Londýne, Kyjeve a v Moskve. Ale aj na Slovensku, v Liptovskom Mikuláši a v ďalších mestách a obciach. Odznelo veľa spomienok a hodnotiacich prejavov.

 

Z medzinárodno-politického hľadiska najviac pozornosti sa venovalo návšteve nemeckej kancelárky Angely Merkelovej v Moskve, kde vyhlásila: „Pre mňa je dôležité 10. mája položiť veniec spolu s ruským prezidentom, aby sme spolu pripomenuli milióny mŕtvych z druhej svetovej vojny, za ktoré je Nemecko zodpovedné.“ Nemenej vysokú politickú váhu v dnešnej Európe má vyjadrenie predsedu nemeckého parlamentu Norberta Lammerta, ktorý povedal:„Pripomíname milióny obetí bezprecedentného ničivého ťaženia proti iným štátom a národom, proti Slovanom, proti európskym Židom. Prejav rešpektu ale patrí hlavne Červenej armáde a západným spojencom, ktorí v boji proti nacistickému Nemecku utrpeli nepredstaviteľné straty.“

Tieto slová sú dôkazom faktu, že dnešná nemecká verejnosť, okrem malej časti extrémnej pravice , je zjednotená na tom, že dedičstvo nacizmu je príšerné a je potrebné ho prekonať. Existujúci nemecký štát chce dokázať, že sa odvrátil od nacionalistických tradícií , ktoré umožnili vládu národných socialistov v tej dobe.

 

Veľký rešpekt v súvislosti s oslobodzovaním územia Slovenska si zaslúži osobnosť arm. gen. Ludvíka Svobodu a jeho úloha v oslobodzovacom boji proti fašizmu. V zmysle medzinárodných dohôd, v roku 1945 sa riešil odsun vojsk Červenej armády z územia Československa. Vtedajší premiér Zdeněk Frierlinger v júni 1945 rokoval o tejto otázke v Moskve. Avšak jediné čo dosiahol bolo čiastočné stiahnutie jednotiek Červ. armády z väčších miest a ich presun do pohraničných oblastí. Preto začiatkom septembra 1945 prezident Edvard Beneš vyslal ministra obrany Ludvíka Svobodu a štátneho tajomníka ministerstva zahraničia Vladimíra Clementisa na rokovanie s maršalom Konevom , ktorý vtedy sídlil vo Viedni. Okrem iného predniesli maršalovi rozhodnutie prezidenta Beneša odmietnuť požadované zvýšenie dodávok cukru pre Červ. Armádu a žiadosť o vysťahovanie všetkého jej zariadenia z Prahy, Brna a Bratislavy.

 

Ale vráťme sa k osobe a činnosti L. Svobodu v období po karpatsko-dukelskej operácie. V období, keď bol vyhlásený za politicky nespoľahlivého a pripisovali mu činy, ktoré po oslobodení neurobil. Hodnoverné zdroje z Vojenského historického ústavu v Prahe dokazujú, že v období kedy išlo o „ očistu“ armády, nad ktorou dohliadal Armádny poradný zbor a ktorého členom bol aj Rudolf Slánsky.

 

Po roku 1948 L. Svoboda presadzoval názor, že armáda bude budovaná s rešpektovaním legionárskych tradícií ako národná a ľudová armáda. Vtedy boj o armádu gradoval a prechádzala radikálnou kádrovou „ očistou“ . Priateľom Slánskeho bol istý plk. Bedřich Reicin. Na návrh Slánskeho bola vytvorená funkcia námestníka ministra obrany pre veci osobné a pre riadenie kádrového odboru MNO – a tou bol poverený Reicin. Minister obrany L. Svoboda s tým nesúhlasil, mal svoj názor na jeho osobu, s čím oboznámil aj Slánskeho. Upozornil ho, že Reicina sa ľudia boja, nemajú ho radi, že je diktátor a pomstychtivý človek. Lánsky /gen. taj. KSČ/ sa však rozhodol ináč – aj s vedomím a podporou Kl. Gottwalda /predsedu vlády/. S touto podporou počas krátkej doby sa vymenilo celé vedenie MNO, GŠ i jednotlivých útvarov. Do Moskvy išli udania na L. Svobodu o jeho nedôveryhodnosti. Reicin ho v Moskve charakterizoval, že sa obklopuje odchovancami západných vojenských doktrín, ktorí nemali kladný vzťah so sovietskou vojenskou doktrínou. A tak na príkaz Stalina, minister obrany L. Svoboda bol 25.4. 1950 z funkcie odvolaný a bol mu ponúknutý „dôchodok z milosti “ , ktorý L. Svoboda omietol. V novembri 1952 bol v súvislosti s procesom s R. Slánskym zatknutý na základe materiálu, ktorý proti nemu vypracoval B. Reicin. Prepustený bol v decembri 1952, do riadneho dôchodku bol daný začiatkom roku 1953.

 

Úmrtie Stalina a Gottwalda, odhalenie Beriu a 20. zjazd KSSZ predznamenali koniec politiky 50 - tych rokov. L. Svoboda bol rehabilitovaný v roku 1954, vďaka Chruščovovi. Následne zastával rôzne funkcie, internoval v prospech rehabilitácií neprávom perzekuovaných vojakov, zastával mierové riešenie medzinárodných konfliktov, atď. V rokoch 1954- 1964 bol členom predsedníctva Národného zhromaždenia. Za prezidenta republiky bol zvolený v roku 1968. Bol veľkým ochrancom záujmov podduklianskeho kraja. Tento kraj je na neho dodnes právom hrdý a celý pokrokový východ republiky ho prijal do svojich srd. Možno aj preto, že tu žili a dodnes žijú priamy účastníci hroznej karpatsko-duklianskej operácie , kde za straty životov členov 1. čs. armádneho zboru na Dukle obviňovali aj L. Svobodu. Napriek nepriaznivým okolnostiam pred útokom.

 

L. Svobodu takto charakterizoval muž, ktorý s ním dva roky spolupracoval na príprave jeho pamätí: Bol trošku staromódny, možno naivný patriot, ale aj úprimný vlastenec, ktorý bol hlboko presvedčený, že slovanské Rusko pod sovietskou zástavou je pre nás bezpečím a istotou. Snažil sa so Sovietmi a komunistami vychádzať tak, aby jeho vlasť čo najmenej trpela a mal čo najväčší osoh. Sám nikdy nebol telom i dušou presvedčeným komunistom, do strany vstúpi až v októbri 1948. Ako prezident Československa sa staval proti intervencii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968, po auguste 1968 odmietol vymenovať robotnícko-roľnícku vládu.

 

No na druhej strane si neuvedomil, že práve on svojou orientáciou na brežnevovský Sovietsky zväz bol využívaný českloslovenskými neostalinistami na prípravu protidubčekovského puču. Som presvedčený, že nebol agentom KGB“. Je niekedy zarážajúce, že v západnej tlači vychádzajú články reálne hodnotiace rozhodujúci podiel Červenej armády na porážke fašizmu, u nás je to história bez histórie. Žiaľ , potom vznikne pohľad aj na vlastné dejiny, ktorý odmieta brať do úvahy dobu a súvislosti, v ktorých sa niečo udialo. Historické postavy sú potom hodnotené čisto z pohľadu súčasnosti. Bolo by vážnou chybou slovenských historikov, keby postavu arm. gen. Ludvíka Svobodu nezaradili do histórie Slovenska správne a reálne.