Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909
Jozef Šucha
0915 428 148

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Dvaja brankári – každý iný, každý jedinečný – Vladimír Mezencev

SLÁVNY SYN SLÁVNEHO OTCA

Keď si Ľubomíra všimol Anton Frolo, najvýraznejšia osobnosť hádzanej v minulom storočí na Slovensku, bolo o všetkom rozhodnuté. Jednoducho jeho talent bil doslova do očí a naslovovzatý odborník nemohol okolo neho prejsť bez toho, aby ho neoslovil. Bolo to v časoch kedy Ľubo Švajlen šúchal lavice základnej školy a okrem toho ju reprezentoval na rôznych medziškolských súťažiach a turnajoch. Tak to bolo aj v prípade hádzanej...

 

„Keď sa otec dozvedel, že začnem chodiť na hádzanárske tréningy, tak rozhodne nebol nadšený. Zmieril sa s tým až vtedy, keď si uvedomil, že chcem byť brankárom. Potom mi už fandil ako sa len dalo a keď mohol, vždy prišiel na každé stretnutie, v ktorom som nastúpil“, takto po štyroch desaťročiach spomína na svoje hádzanárske začiatky jeden z najlepších brankárov v dejinách hádzanej na Slovensku.  Nečudo, že otec Anton Švajlen chcel oboch svojich synov najradšej vidieť na futbalovom trávniku, veď si len želal, aby kráčali v jeho šľapajách. Okrem toho za vzorom by nemuseli chodiť ďaleko, veď ho mali priamo doma. Najstarší zo Švajlenovcov bol dlhé roky oporou VSS Košice v časoch ich najväčšej slávy a nikto, ani z tých najstarších stále živých pamätníkov a priaznivcov, si nepamätá, že by ho niekto niekedy vystriedal v bráne.

 

Syn Ľuboš žal úspechy už v žiackych a dorasteneckých kategóriách, dostával príležitosť reprezentovať už v mládežníckych celkoch, v roku 1982 sa stal dorasteneckým majstrom Československa. Cesta do prvoligového mužstva VSŽ Košice už bola o niečo zložitejšia. Na jeho súpisku sa síce dostal už vo veku 18 rokov v sezóne 1982-83, zhodou okolností so súčasným trénerom reprezentácie SR Martinom Liptákom, ale vtedy viac zohrieval lavičku než stál v bráne. Nemožno sa tomu čudovať, veď železiari mali vždy vynikajúcich gólmanov, bez ohľadu na to, či išlo o vlastných odchovancov, alebo získaných prestupmi. Stačí spomenúť také mená ako J.Shejbal, D.Bakša, Š.Krešák, M.Hirner, K.Bětík, J.Malčický...    V ročníku 1983-84  už „robil dvojku“ Š.Krešákovi, ale táto pozícia mu nestačila. Darmo, švajlenovská krv. Alebo byť v mužstve brankárom č.1, alebo odísť niekam inam. Čo by mnohí dali za to, aby v jeho veku mohli byť druhým brankárom v jednom z najlepších čs. tímov v tých časoch, to ho vôbec nezaujímalo.

 

Odišiel študovať do Bratislavy a zároveň prestúpil do ďalšieho kvalitného tímu – do vtedajšej Červenej hviezdy /teraz Športový klub polície – ŠKP/. Tu však musel „vytlačiť“ jednotku J.Packu, zároveň aj úspešného reprezentačného brankára. Podarilo sa a otvorili sa mu aj dvere do mužstva ČSSR, s ktorým neskôr na OH 1988 v Soule získal veľmi solídne 6.miesto. Premiéru na svetovom šampionáte mal v roku 1990 v Prešove, tam však domáca reprezentácia podľahla Kórei 13:14. Dostal príležitosť hrať aj na olympiáde v roku 1992 v španielskej Barcelone, tam čs. reprezentácia skončila až deviata. Potom nasledoval prestup do maďarského Veszprému, v tých časoch domova jedného z najuznávanejších európskych klubov. V jeho farbách sa Ľ.Švajlen stal päťnásobným majstrom Maďarska /1993, 1994, 1995, 1997, 1998/ a zaslúžil sa o zisk štyroch národných pohárov /1994, 1995, 1996, 1998/. To zďaleka nebolo všetko. V roku 1997 Veszprém so Švajlenom v bráne vyhral PVP, ešte predtým sa však prebojoval až do finále PEM. Po siedmych rokoch, už zo zoznamu legiend Veszprému, Ľuboš Švajlen prestúpil do Grasshopperu Zürich. Prečo práve do tohto  priemerného švajčiarskeho klubu? „Nebolo to v mojej réžii. Jednoducho Vezprém sa týmto prestupom, ktorý sám zorganizoval, zabezpečil pred prípadnou Švajlenovou zmenou dresu v niektorom konkurenčnom maďarskom klube“, komentoval pred niekoľkými dňami v rodných Košiciach prestup svojim spôsobom originálny a azda už neopakovateľný.

 

NEHNEVÁ SA, NAOPAK ĎAKUJE

Na funkcionárov Veszprému sa skutočne nehnevá, naopak. Môže im ďakovať. Rovnako ako Grasshopper Maďarom i Švajlenovi. Zo spodných priečok ligovej  tabuľky a stáleho boja o záchranu im pomohol dostať sa do prvej polovice celkového poradia. Okrem toho Švajčiari mu zverili prípravu reprezentačných brankárov a tak v rokoch 2008-2013 pôsobil pri mužstve Švajčiarska ako jeden z jeho trénerov. Okrem toho nezištne pomohol aj dvom východniarom sa uchytiť v švajčiarskej hádzanej, konkrétne Jánovi Sedláčkovi a Martinovi Pramukovi. Aj to je dôkaz toho, že si tam takmer dvojmetrového exbrankára, dnes uznávaného trénera vysoko vážia. Nakoniec v Zürichu má aj solídne pracovné zázemie, je správcom dvoch veľkých mestských športových hál. Zdá sa však, že brankárska tradícia v rodine, bez ohľadu na druh športu, zrejme skončila. Ľubošov syn Michal je síce hádzanár, ale pre zmenu strieľa góly. Zostáva teda iba dúfať, že do brány sa raz postaví niektoré z jeho vnúčat...

 

 

KTO JE ZNÁMEJŠÍ A OBĽÚBENEJŠÍ?

Medzi otcom Antonom a synom Ľubomírom síce nikdy k žiadnej športovej rivalite nedošlo, ale mnohí športoví priaznivci ich porovnávajú a kladú si otázku: kto je z nich známejší a uznávanejší? Odpoveď je jednoduchá: na Slovensku, resp. na území bývalého Československa otec, v zahraničí jednoznačne syn. Anton Švajlen v rokoch 1959-1975 odchytal za Jednotu a VSS Košice 334 majstrovských stretnutí, z toho 214 bez  prerušenia za sebou. V klube ligových brankárov najvyššej čs. súťaže  /najmenej 100 stretnutí bez inkasovaného gólu/  mu za 125 zápasov patrí v historickej tabuľke /roky 1925-1993/ 5.miesto. Okrem toho ako brankár dal 12  prvoligových gólov – všetky z pokutových kopov. Žiaľ, v čs. reprezentácii veľa príležitosti nedostával, ale na OH 1964 v Tókiu prispel k veľkému úspechu nášho futbalu – zisku strieborných medailí. V ankete odborníkov  k 100.výročiu organizovaného futbalu v Košiciach v roku 2003 sa dostal do „Jedenástky storočia“ ako najlepší košický brankár všetkých čias pred Antonom Flešarom a Stanislavom Semanom.

 

Ľubomír Švajlen má na svojom konte odchytaných 149 oficiálnych stretnutí v drese Československa a 26 po roku 1993 za SR. Chytal na dvoch olympiádach /1988 – 6.miesto, 1992 – 9.miesto/, na dvoch majstrovstvách sveta /1990, 1993 – na oboch 7.miesto/, víťaz PVP, finalista PEM, držiteľ Čs. Pohára /1989 s ČH Bratislava/, už spomínaných maďarských majstrovských titulov a národných pohárov, dorastenecký majster ČSSR /1982/, úspešný tréner na reprezentačnej úrovní /Švajčiarsko/. Od roku 1992 žije a pôsobí v cudzine a tak v jeho prípade platí to povestné „zíde z očí, zíde z mysle“. Veď do rodných Košíc prichádza iba dvakrát ročne a to len na niekoľko dní.

 

V každom prípade sa obaja Švajlenovci navždy zapísali do dejín slovenského športu. Obaja v populárnych kolektívnych odvetviach, obaja brankári, každý z nich ale iný. Aj v tom je ich jedinečnosť...

 

foto: Róbert BERENHAUT