Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Duch nových nádejí a starých ilúzií – Milan Majdiak

Zakaždým sa takmer v zúfalstve vrháme do nových nádejí, aby sme napokon skončili pri starých ilúziách. Lebo tak či tak každá, alebo takmer každá nová nádej sa pri zreteľnejšom nasvietení napokon ukáže ako preoblečená stará ilúzia, ktorou sme sa dali zmiasť a pomýliť. Duch týchto dní totiž podozrivo páchne tisícročiami: Za veľkými a vznešenými výzvami sa napokon ukáže malý, zatuchnutý a najmä prefíkaný záujem. Nič nové pod slnkom, a teda ani na jeho vytrvalej planéte. A tobôž nie na Slovensku. Ak bolo dačo nové, už sa pominulo. A ak by sa dakde mohlo zamihotať dačo nové, vytrvalo systémovo a systematicky sa pracuje na tom, aby sa pominulo prv, ako sa sotva kmitne. Svojho času od Washingtonu po Paríž – či až a najmä po Bonn, dnes tuším až po Moskvu. Už ani Moskva sa nekrúti podľa vlastného, totiž Moskovského času. Triezva Moskva, to je až pridobre. Iba starý relikt – slovanský rečový opar – zakrýva podstatu poznania: opar, tuman, hmla; akoby menej zreteľne aj menej bolelo.

 

Čo potom Slovensko: kraj medzi petržalským Carrefourom a novosedliackymi nezamestnanými? A navyše, ak sme pridlho a bez potreby skutočnej praktickej konfrontácie živili v sebe ďalšiu ilúziu, iba ilúziu, o našej odbojnosti, vzdorovitosti, teda o našej statočnosti, ktorá nepodľahne pokore a odovzdanosti, zbabelosti a udavačstvu. V tom hlavnom: v podstate a princípe. Jednotlivci mali iba potvrdzovať pravidlo byť skôr dôkazom omylu ako tendencie.

 

Pravdaže, mali sme na to dôkazy: sedliacke povstania, hurbanovcov, SNP. Všeličo sme mali, iba sme pozabudli, že svet sa medzitým očividne scvrkol, že abstraktný záujem sa zmenil na taký konkrétny a taký zreteľný, že slovenský otlak cítiť až za morom, ako ten najvlastnejší, že sa stal, cudne povedané, predmetom záujmu aj na druhom konci sveta a že sociálna skúsenosť sa neosvojuje ako biologický gén z pokolenia na pokolenie, ani notárskou zápisnicou. A tak sa celá naša skúsenosť zhrčila do bezradnosti. lenže bezradnosť, najmä ak trvá ako stav neprchavý, takmer neprechodný, stáva sa stavom prehry, zúfalstva a bezvýchodiskovosti, stavom zmŕtvovania a zmŕtvenia, ba vari stavom epochy. No najmä stavom individuálneho ľudského života, ktorý je epochou sám o sebe.

 

Akoby v ničom sme nemali šťastie, a najmä nie v sebavedomí. Sebavedomého občana na Slovensku takmer niet, teda sebavedomého občana, za ktorým nestojí post a pozícia a prisvojenie cudzieho, naozaj celkom cudzieho imania. Ba ani za tým nie je sebavedomie – len nafúkanosť a povýšenecká prázdnota. Ak by sa dakde predsa len našlo, potom zjavne máme do činenia s prípadom psychiatrickej deviácie, alebo detskej či už detinskej nezrelosti. A predsa môžbyť, tak spolovice, ešte dakde je, to sebavedomie, pravdaže: možno v dôchodcovskej rezervácii, v ktorej prešibaný princíp rozprávky, ani peši ani na voze ani nahý ani oblečený, ani vo dne, ani v noci, ovládol dôchodcovskú prax: ani žiť ani zomrieť.

 

Čo sa teda stalo so sebavedomým občanom? Kam unikol? A prečo sa kamsi podel? Veď ho bolo plno: v kostoloch a krčmách, v autobusoch i v robote.

Sebavedomý občan totiž nevyrastá na lúčine, na tých rastie poväčšine tráva a niekedy – hoci čo raz menej – býva aj začiatkom nového občana. Inak sa na nej pasú kravy.

Sebavedomý občan totiž vyrastá z práce a prácou, ktorú ešte nedávno, ešte pred pár rokmi pokladal za všeličo, no predovšetkým za samozrejmosť. Za čosi, ako slnko, vzduch, nos medzi očami, čo teda vlastne ani nestojí za reč. Ale mimo práce niet sebavedomého občana, sú len nafúkanci – a misera plebs; len príživníci, darebáci a zúfalci. Mimo práce dokonca niet ani človeka, je len živočích a čosi jestvujúce. Ponáška na človeka. Ale na toho sa ponáša všeličo: aj vták, veď tiež má dve nohy, aj zviera, veď zvyčajne má tiež len dve oči, dokonca aj strom – taktiež sa kníše vo vetre.

 

Potreba práce je kódom, predpokladom sebavedomého človeka. A samotná práca jeho dominantným obsahom. Varovania a odsudky, ktoré ustavične ukazujú na tých, čo majú obe ruky ľavé a na to aj celý problém redukujú, ba tým ho aj vysvetľujú, sú marginality, temer taľafatky. Hovoria totiž o vedľajšom, pobočnom, ale v predonkologickom, či dokonca onkologickom náleze, vidia len pubertálne akné.

Kedysi naši ľudia stavali „králikárne“ ale pre seba. Dnes – podaktorí stavajú paláce, ale pre cudzích. Dnes totiž taká „králikáreň“ je pre našinca palácom na celý život, ak má šťastie.

 

Každý, kto pozná ceny takých „králikární“ pre obyčajných ľudí a taktiež iné ceny – cenu práce, či celkom iné ceny, napríklad ceny životných nákladov, vie, že to nie je svetlá perspektíva a optimizmus a viera v budúcnosť, čo podaktorých mladých ľudí vrhá do záväzkov a temer istých rizík, že je to len túžba po štipke dôstojnosti, takmer sa mi žiada povedať: prirodzenej samozrejmosti a neskúsenosť.

Okrem veľmi čestných a veľmi sporných výnimiek, investori, ktorí premyslenou novou neľudskou taktikou tento hlad po akýchkoľvek „králikárňach“ prikrmujú, sa totiž nehanbia za 50 i 100% zisky. A neraz investori naoko, lebo budúci majiteľ „králikárne“ musí totiž zavše investovať sám a priebežne.

 

Môže byť občan – ktorý podstúpi takú strechu nad hlavou, záväzok na celý, predpokladajme, že aj na dlhý a zdravý život sebavedomý? A slobodný?

Môže. No iba v tom, čo jadrne vymenoval už istý starý a priam extaticky zatracovaný bradáč v jedení, plodení a pití, teda mimo vlastnej ľudskej podstaty. A to, pravdaže, hovoríme iba o odrobinke ducha dnešných dní. Pokusom o zachovanie aspoň zvyškov sebavedomého človeka, čiže akej-takej práce a nádeje na ňu, je delegovanie svojho statusu odborom. Ale i to je, ukazuje sa, cesta zarúbaná. Nejeden náš dobrý odborársky junák v ešte kratších než krátkych dejinách „obrodeného“ odborového hnutia dokázal, že prax je naozaj kritériom pravdy, totiž väčšmi ako plamennými rečami na rôznych vystúpeniach vlastným odprataním presvedčil všetkých, že naozaj vie vziať osud do vlastných rúk a šťastlivo, priam siamsky zrástol s tými, s ktorými ako odborár tvrdo zápasil, teda s mocou, pri ktorej vždy kvapká. Skúsil, teda s mocou, pri ktorej vždy kvapká. Skúsenosť ozaj mrzutá, ale i poučná, takmer inštruktážna. Aj iná skúsenosť hovorí o duchu týchto dní: napríklad tá, keď človeku – inak osvietenému – sa pri úvahách o tvorbe a tvorcoch hodnôt, majetku a bohatstva okrem podnikateľov do tejto kategórie nevojde nik. Pomysleli si a uverili.

 

Blahoslavení nadľudia. Alebo iba tlčhubovia? Ani v časoch profilujúcej sa klasickej politickej ekonómie, teda pred vyše dvoma storočiami, nenašli odvahu na taký hlúpy omyl. Alebo takú, priam zavalitú lož. Pravda je totiž skôr taká, že popri umných a tvorivých podnikateľoch – teda popri ľuďoch, ktorí rovnako ako iní tvoriví ľudia (hoci nepodnikatelia, ale majstri vo svojej odbornosti) hľadajú zmnoženie skutočných bytostných síl človeka v nápadoch, napĺňaní žičlivých ľudských potrieb, ktoré robia z človeka skutočne ľudskú bytosť s nadbiologickým zmyslom a významom – je neúrekom aj takých, čo majú nezvládnuteľné problémy skôr s podmetom a prísudkom, než s tvorivosťou a hoci ich osobný podnikateľský domáci produkt rastie z minúty na minútu, väčšinou vieme, alebo aspoň tušíme, že nerastie skrz tvorbu hodnôt nasycujúcich ľudskú potrebu, ale skrz rozmanité kľučky a presuny, čo je síce právne dovolené, ekonomicky však značí veľké nič, len premiestňovanie kopy z jednej záhrady do druhej, a to s neúprosnou jednosmernosťou: zo susedovej do mojej!

 

Asi tak si kedysi gazdovia odorávali brázdy: jeden mal zrazu viac, iný menej. No zato pôdy nepribudlo ani štvorcový centimeter. A mravne je to iba prefíkanosť, na ktorú väčšina nemá žalúdok. A prefíkanosť je od skutočnej tvorivosti tak ďaleko, ako od nás k protinožcom. Ak dokonca nie ďalej. S prefíkanosťou sa totiž k tvorivosti nedá ani dôjsť a bez nej je každé slovo, každý pokus o čin iba vajataním. Aj s tým máme svoje skúsenosti, dokonca historické, temer genetické, až také, že natrvalo vošli do večných varovných pokladov našej klenotnice ducha, totiž do úsloví: Vajatali hory, porodili myš.