Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909
Jozef Šucha
0915 428 148

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Dušan D. Kerný má sedemdesiatpäť! – Milan Blaha

Zaspomínajme si...

 

Zrelý muž, ktorý v živote dokázal, čo chcel, a predsa mohol chcieť ešte viac.

My čo si ho pamätáme, keď ako mladý žurnalista začal dobýjať svet, sme o tom presvedčení – Duke, dlhý čierny kabát (kaftan?), vlajúci červený šál, obojevari až po samú zem, na hlave čierny klobúk, chalanisko, mal všetko, čo potreboval: mladosť,talent aj intelekt, ostré pero, perfektná nemčina, angličtina a ruština, PhDr. a diplom z novinárskej fakulty, sám vtedy ešte nadšený dubčekovský revolucionár a sám zároveň postava akoby stvorená  z nôt dobovej pesničky Přejdi Jordán, tak, áno, tento Duke, mladý pán doktor DUšan KErný, mohol dokázať všetko, čo by bol chcel, no musel najprv v sebe prekročiť svoju „řeku všech nadějí“, a to hneď potom, čo režim zatrhol socializmu ľudskú tvár.

 

Duke nechcel stratiť nádej, že svet raz aspoň začne dobýjať...

Ako mladý redaktor Pravdy, zahraničiar, krúžil po svete a písal o ňom, poslal mi pohľadnicu z Eritrey a potom napríklad z Frisca, to na nej stálo ono prorocky recesistické „všetkých nás preštíš!“, áno, to bol náš Duke – rozdával nádej, a ak nie, aspoň myslel na kamarátov, keď už ich potulkami po svete nemohol mať pri sebe, to som si vskutku myslel, aj keď mi napísal z Ulsteru, „mal by si tu byť...“, popíjajúci pivo vo vyhlásenom pubes chlapcami z IRA - Írskej republikánskej armády. Bál sa ich celý boží svet. Duke nie. Svet gombička! Potom, neskôr, sa ozýval z NSR, z Bonnu, kde bol vyslaným redaktorom Rudého práva až pokiaľ ho odrazu nebolo. Čosi vyviedol a režim ho stiahol. Prečo? Na to Duke nikdy nikomu neodpovedal – prečo aj...

Bohémi sa nezdôverujú, stačí, že svet ozvláštňujú.

Ako vtedy v Moskve, keď nadránom, sťatý ako čík, pribehol jeden zo skupiny slovenských novinárov, ubytovaných v hoteli Russia, zelený ako stena, vylúdil iba, to chce panáka, tu vychádzajú dve slnká, ukazovák upretý k veľkým oknám, a naozaj – vychádzali dve slnká. Ale vysvetľujte niekomu so stým  panákom v ruke prírodný úkaz logikou nedokonalostí lisovanej sklenej tabule... V Moskve skrátka vtedy vyšli dve slnká. Duke utekal za dežurnou, lebo iba ona mohla ešte za skorého rána  zariadiť „butilku“, a aj zariadila, a to vetou komusi do telefónu, ktorou sa preslávila navždy: „Da, vodočku nada, zdes čelovek stradáet, žaždojumiráet,“... Svätá pravda. Duke bol pri tom.

 

Svet socializmu ani v Moskve nebol až taký jednofarebný.

Ani novinársky svet socializmu nebol až taký jednofarebný. Zistila to aj oslávenkyňa päťdesiatin, redaktorka Pravdy Mara Dvulitka, keď jej mladý kolega Ďuso Lörincz „zožral“ slávnostnú kyticu karafiátov. Nezmohla sa na slovo. Nevedela o Ďusovej slabosti. Keď sa opil, pojedal kytky. Mara iba klipkala očičkami. Uzavrel to Duke: „Je tu ešte jedna kytica...“ Ďuso odolal. No onehdy nie. Hotel Perugia mal v šesťdesiatom ôsmom dve atrakcie: striptíz a mäsožravé kvety. Ďuso si ďobol. Ráno prišiel k závodnej lekárke, tvár opuchnutá do guľata, vyfasoval prášky a dobrú radu, „pán Lörincz, prosím vás, nejedzte už tie kytky...“

Ale raďte bohémovi. V zahraničnom oddelení redakcie Pravdy boli vtedy traja: Ďuro Bydžovský, Ďuso Lörincz a Dušan Kerný. Bydžovského, pražského rodáka, preslávila stiahnutá replika z reportáže o účastníčke Pražského povstání českého lidu: „Víte, co to bylo, pane, tři dny vo suchým salámu, já trpěla, já mohla být ministřiní...“ Ďusa preslávili kytky. Dušana prúsery. A fajky. Ale to by už bola eremburgovská pasáž – necháme si ju k Dukeho osemdesiatke. No predsa len čosi. Dušan mal desiatky fajok, kupoval si ich všade, kde bol. No takú, čo som mal ja, klasickú petersonku z morskej peny typu Onkel Paul, takú nemal. Bože, daj aspoň potiahnuť... Nedám, fajka sa nepožičiava! Ale nebafal som z nej, spaľovala mi jazyk, a tak som ju uložil do šuplíka. Objavil ju iný fajkár, Mišo Stasz, požičal som mu ju. Chyba. Pochodil s ňou celú Ameriku, kde bol vyslaným redaktorom, absolvovala s ním všetky jeho diplomatické misie, patrila k nemu, bola a ostala už jeho – vydržaním. Čo už. Duke dodal, vidíš, mal si ju požičať mne...

 

V TASR sme sa stretli opäť. Kleiman sa ma pýta, či obsadiť miesto šéfredaktora spravodajstva  Dušanom Kerným. Samozrejme! Je to barakuda, povedal som.

Duke vo vstupnom skúšobnom posudku obstál. Iba tá otázka bola navyše.

Kleiman neskúšal Dukeho, ale mňa. A ja som tiež obstál. Ale vlastne nebolo čo riešiť.

Dukeho babka a babka pána generálneho riaditeľa boli obe Kleimanové.

Čo dodať?

Duke sa pustil do práce zhurta a profesionálne. Tak ako všade, kde zanechal stopu. Myslím na Slovenský rozhlas, kde ešte za socializmu riadil spravodajstvo. Ja som prišiel až po ňom. Riadil som ekonomickú redakciu, ale rýchlo sa prevalilo, že som Dukeho kamarát a tak ma informovali.

Dušan obstál, tak ako mnoho tých relácií, ktoré vymyslel a rozbehol.

Duke skrátka vždy bol formát a potvrdil to všade, kde sa objavil: „Duke je barakuda, malé ryby zožerie a veľké aspoň pohryzie,“ povedal mi Ivan Bielko a ja som jeho prirovnaniu rozumel.

Rozumel som aj jeho počínaniu v TASR. Kontroloval fungovanie redakcie aj v nedeľu.

 

TASR sa v rukách Dušana Kleimana rýchlo premenila z pobočky Četky na samostatnú a schopnú národnú tlačovú agentúru. Aj vďaka schopnostiam Dušana D. Kerného.

Tie pomohli aj mne, keď som zakladal Republiku, spravodajský denník TASR, ktorého som bol prvým šéfredaktorom. Denník mal poskytovať spravodajstvo v oveľa väčšej miere ako iné periodiká a komentáre oveľa objektívnejšie ako iné noviny. Navyše, ich autormi mali byť aj redaktori TASR.

Nepodarilo sa ani jedno, ani druhé, ani tretie.

Rozšírené spravodajstvo narážalo na limity rozsahu novín – nemali dostatok strán. Komentáre sa rýchlo začali prikláňať k názorom politického fenoména – k HZDS. O objektivite nemohla byť reč. Redaktori TASR, navyše, odmietali autorstvo pre Republiku.

Politika sa uhniezdila všade, aj v novinách. Nahradil ma Janík Smolec a veci sa pohli. Obsahovo i nákladovo. Národ si to želal – chcel mať Mečiarove noviny. Já nie. Mal som čítať Noama Chomskeho, s Marxom som vystačiť nemohol.

Zo spravodajského denníka TASR sa stal denník HZDS.

Keď ma Kleiman odvolával, utrúsil priateľsky, „Milanečko, povedali mi, že buď ja alebo ty!“

Duke bol pri tom a neurčito sa usmieval.

 

Nič sa nezmenilo, spravodajstvo TASR fungovali ako nikdy, TASR samotná sa rýchlo prebíjala do sveta agentúr, na čom mal leví podiel práve Dušan D. Kerný: ovládal remeslo, jazyky aj diplomaciu.

Zahodiť ten fundament? Nie!

No čosi to stálo: Duke opäť musel prekročiť svoj vnútorný Jordán. A keď už bol na druhej strane, nebolo návratu.

Ukázalo sa to aj v Slovenskej televízii, kde Duke dostal do rúk spravodajstvo.

STV nikdy nemala lepšieho šéfredaktora ako bol Dušan D. Kerný.

 

Na rozhovory s Mečiarom sa národ tešil, tak ako na Kerného večerné relácie, ktoré moderoval a pozýval na ne novinárske špičky aj zo zahraničia. Napríklad Paula Lendvaia. Pamätáte si?

Sám veľa cestoval a prinášal úžasné reportáže a rozhovory.

 

Duke opäť dobýjal svet.

A odrazu sa objavil vo Švajčiarsku. Ako veľvyslanec. Mohol byť v Berne. Ovládal zahraničnú politiku a diplomaciu oveľa lepšie ako väčšina diplomatov či ministrov zahraničia, vrátane našich minulých i budúceho, ktorý ho odvolal rýchlo a nebolo to zato, že chodil do roboty v krátkych gatiach a na bicykli. Kukan odvolával najväčšie mečiarovské nebezpečie. Každý tomu rozumel presne tak. Kerný musel byť odvolaný. Vedel to aj Dušan Kleiman, no predsa sa mu uškrnul do telefónu: „Duke, odvolali ťa, viem, ale ako prvého?“

Ono „prečo?“ ostalo zamlčané. Patrilo to k Dukemu. Stratil sa a potom sa odrazu vynoril. Tak ako teraz. Stále publikuje, remesla sa drží. Má sedemdesiatpäť a vitalitu päťdesiatnika.

 

Želám Ti pevné zdravie, Duke, a nezabúdaj, Koni Adenauer vstupoval do vysokej politiky v Tvojom veku. Prejdi Jordán!

Milan Blaha

Dušanovi D. Kernému k 65. narodeninám v roku 2006 blahoželali Milan Blaha, Július Handžarik a Jozef Kuchár. Foto: Martin Petrenko

Dušanovi D. Kernému k 65. narodeninám v roku 2006 blahoželali Milan Blaha, Július Handžarik a Jozef Kuchár. Foto: Martin Petrenko