Dramatický príbeh rokov 1938 – 1945 – Dušan D. Kerný

V dielni Literárneho informačného centra /LIC/, jednej z inštitúcií MK SR, vychádzajú mimoriadne diela v pozoruhodných edičných programoch týkajúcich sa slovenských dejín. Originálne edície vyplnili obrovskú medzeru pokiaľ ide o slovenskú národnú identitu a štátnosť. Prvotne sa koncept zrodil v programe ešte pôvodného Národného literárneho centra založeného Drahoslavom Machalom – a Machalova základná idea, i keď v zmennej podobe, predsa len ukazuje svoju životaschopnosť aj po vyše desaťročí.

Výsledok je séria dnes už nenahraditeľných kníh edície Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov vedeckého redaktora D. Kováča ,vo vedeckej rade tejto edície je výrazná postava slovenskej vedy, osobnosť Historického odboru Matice slovenskej prof. R. Marsina. Iným mimoriadnym projektom sú Slovenské dejiny, lektorom edície, tak ako v prípade edície o prameňoch je V. Bystrický. Práve tento mimoriadne skúsený historik poradil aj prof. Róbertovi Letzovi časové členenie vedeckej analýzy, tak vznikli diela poňaté ako moderná vysokoškolská učebnica. Prof. Letz je tak autorom už vydaného dielu Slovenské dejiny 1914 – 1938, ako aj najnovšieho, piateho dielu, Slovenské dejiny 1938 – 1945.Je to v mnohom prelomové dielo. Moderne dokumentaristicky napísané vypĺňa ešte stále jestvujúce biele miesta.

Je to vynikajúci počin, pretože autor nevstupuje do prázdneho priestoru – jestvujú knihy napr. z kolektívneho projektu SAV Slovensko v XX. storočí. Pokiaľ ide o jednotlivcov vyšla štyristostranová kniha publicistu J. Hajka Nezrelá republika –Slovensko 1939 – 1945. Jestvuje množstvo literatúry a živý záujem, polemiky a spory. Odstraňuje sa mnohovrstevný nános minulých desaťročí, ako aj politickej interpretácie rozličných podôb československých režimov. Požiadavky verejnosti a nových generácií sú už formované s novou náročnosťou a potrebou dostatočnej faktografickej základne. Autori majú pred sebou náročnejšie publikum, pokusy o čierno – biele videnia neuspokojujú, zlyhávajú pokusy o jednostrannú interpretáciu. Dnes sú širokej verejnosti k dispozícii rozsiahlo pramene z nemeckých archívov, jeden z prvých prelomov v tom urobil práve člen Historického odboru MS nositeľ Ceny D. Rapanta.

Prof. Letz nám poskytuje strhujúce čítanie dramatických dejín v ktorých preukazuje ako sa dajú využiť dnes dostupné zdroje, aby sme pochopili čo sa to vlastne udialo a ako sa udialo. Tento historik nesúdi, ale vysvetľuje a to je jeho najväčšia profesionálna prednosť a pre čitateľa aj pútavosť pri zoznamovaní sa s dynamickým a dramatickým obdobím slovenských dejín. Poskytuje faktografiu, aby sme si mohli urobiť úsudok, že „platí zásada, že odboj nemožno pochopiť bez poznania prvej Slovenskej republiky a naopak“. Autor konštatuje, že pri práci ho viedlo poznanie, že „problémy a otázky, ktoré sa otvárajú v súvislosti s úsekom slovenských dejín 1938-1945, si vyžadovali objektívny prístup.“ A toho sa aj držal.

Uvádza nás do faktografie, ako sa Slovenská republika vynorila v krajnej núdzi, keď sa Česko – Slovensko ako štát už nedalo dlhšie udržať a Slovensku hrozilo rozdelenie medzi agresívne pôsobiace susedné štáty. Presvedčenie zachovať celistvosť jadra slovenského územia a presvedčenie využiť vlastnú štátnosť ako reálne východisko z krízy – to boli hlavné myšlienky, ktoré spájali ľudí, ktorí by inak vznik samostatného štátu nepodporili, o podpore platila v marci 1939 nepísaná dohoda.

Máme možnosť zoznámiť sa s kľúčovým dátumom a pomermi pri vyhlásení autonómie v októbri 1938, rozhodujúceho základu neskoršieho vzniku štátu, vlastne to rozhodujúce sa odohralo práve v Žiline a potom nastúpila prudká dynamika vývoja, dramatický zvraty V tomto období tzv. druhej ČSR sa aj začali represie proti Židom – už v druhej ČSR to bola výsostná politická otázka postoja k veľmocenskému Nemecku A. Hitlera. Už v prvých dňoch novembra 1938 bol v Bratislave Adolf Eichman, vedúci centrály pre židovské vysťahovalectvo. So slovenskými hlasmi sa stal prezidentom ČSR Emil Hácha a vznikli tri nové vlády, ústredná, československá, slovenská na čele s J. Tisom a podkarpatskoruská na čele s A. Vološinom, vlastne prvý federálny model na našom území, Kniha, ktorej obsahu sa ešte budeme venovať tak ukazuje, že bez vtedajšieho autonomizmu a neskoršie slovenskej štátnosti ako aj povstaleckého odporu, ktorý režim vyvolal, by nebolo ani dnešnej modernej demokratickej SR, teda Slovenska ako medzinárodne uznaného a uznávaného štátu.