Držte si klobúky, ideme z kopca! – Ján Tužinský

Slovenská politická reprezentácia nám už dvadsať rokov ukazuje svoju bezduchú, a celkom nedvižnú tvár. V mnohých odvetviach hospodárskeho, spoločenského a vari aj politického života, hlboko sme sa zosunuli pod priemernú úroveň roku 1989. Morálnym úpadkom spoločnosti, mierou, ale i brutalitou kriminality, počtom samovrážd a očividnou biedou značnej časti obyvateľstva. Je to natoľko čitateľné, že o tom, pri štipke súdnosti, nemožno mlčať. Obľúbená floskula politických elít o mladom štáte je len hlúpo prevzatou frázou, vetou vytrhnutou z kontextu, a prestali jej veriť aj tí, ktorí takmer ničomu nerozumejú, ale uskutočňujú z pozície moci práve to, čo nepochopili ... Už ich ani netreba menovať!  Aj keď by viacerých z nás, čo upozorňujeme na túto skutočnosť, radi odstrihli zo života. Politická elita ( česť výnimkám!), žije vo svete, v ktorom nie je ani tušenia o priestore bežného života. Čudujú sa veru naši politici, kde sa rodí toľko pesimizmu. Netušia, že ho vytvárajú. Lebo z deklarácií a vyhlásení, ba ani z programu politických strán sa ešte nijaký ich naivný volič nenajedol, nevychoval vlastné deti, dokonca ani nepochoval svojich blízkych.  A keď k tomu dôjde, váš štát vám je ochotný (v porovnaní s výdavkami, poskytnúť bakšiš!) ako radosť za to, že už vášmu pozostalému nebude musieť vyplácať dôchodok alebo iné dávky, na ktoré možno práve váš pozostalý pracoval viac ako ktorýkoľvek politik, či iný prekrúcač ekonomickej a spoločenskej reality. Lebo tá je iná ako ju vidia súčasní predstavitelia moci. Ich sociálnodemokratická tvár nie je nijako iná, akú pozná história. Najmä nie iná, akú zažil svet po prvej svetovej vojne. Je rovnako vierolomná, krutá a beznádejne odvrátená od ľudí práce, od kultúrnych a sociálnych potrieb súčasného sveta.

To, čo deklaruje, sú naozaj iba deklarácie. To, čo by mala spájať, iba rozvracia!  Nie je to historicky nepodložené. Sociálni demokrati, ale najmä ich predstavitelia, ktorí sa radi odvolávajú na prvú Československú republiku,  na jej demokratickú tradíciu, mali by si spomenúť aj na fakt, že predstavitelia tejto strany sa ani nemohli zjaviť v pražských uliciach, ale aj v iných mestách a  štátoch, kde si obyvateľstvo pripomínalo ich hnusné zlyhanie v rámci internacionály a zániku spoločenstva národov. Ale to si ani naši tzv. sociálni demokrati akosi neuvedomujú. Akoby aj mohli... veď je tu opäť (pre nich nová a svetlá budúcnosť).  

Je! Ale čo s nami? Čo s kultúrou, teda najmä s ňou, s tou popoluškou, na ktorú si ani celá tá „vznešená“ Európska únia nielen počas krízy, ani len nespomenie (pravda ak nejde o nejaké excesy!) o škandály, diskrimináciu menšín alebo niečo podobné. Akú šancu majú v tomto smere kultúry malých národov s mnoho početnými menšinami? Žiadnu. Napríklad slovenská autochtónna literatúra je práve na Slovensku vďaka bezduchej  ( a poviem to na plné ústa )  v oveľa horšom postavení ako ktorákoľvek literatúra národnostných menšín v našom štáte. Nehovorím to preto, že by som nedoprial podporu pre literatúry národností, žijúcich na Slovensku. Ale faktom je, že vďaka nezmyselnosti a hlúposti euro politikov, vďaka  neschopnosti našich ministrov kultúry, slovenská literatúra sa nachádza v postavení najväčšej  národnostnej menšiny, žijúcej na Slovensku, bez možnosti rovnoprávne čerpať prostriedky na svoju činnosť. Z tohto pohľadu vnímam a pociťujem EU ako hydru, zhovädilého hada, ktorý má veľkú hlavu, ale je to hlava načisto prázdna. Je to orech bez jadra. Ako hovorieval náš politik, hnusia sa mi tie euro „paprčky“, ktoré sa často zvierajú na našich hrdlách, hoci ich miesto by malo byť v huspenine. Aj preto máme  u nás doma, viac huspeniny ako literatúry. Ale to je pravdepodobne tiež jeden z európskych projektov s tendenciou ohlupovať, nivočiť domáci priestor, ale predovšetkým jeho vnútorné, teda kultúrne ustrojenie.

Keby sme sa na veci pozreli hlbšie, zistili by sme, ako sa pomaly a isto  ocitáme v situácii, keď všetko „nenormálne“ nie je ani nemorálne, ani okrajové. Naopak, excesy sú centrom nášho života. Vzbudzujú, a aj si vynucujú rešpekt! To je samo o sebe depresívne zistenie. Tak sa vďaka všeobecnej a najmä hodnotovej kríze, človek ako ľudská bytosť, ocitá na ceste odnikiaľ nikam. Mimo priestoru pracovného procesu (teda keď človek stratí prácu), stáva sa z neho iba štatistické číslo, ktoré treba čo najskôr vymazať: najskôr z evidencie nezamestnaných, teda štatisticky, ale potom naňho treba  načisto zabudnúť, aby sa napokon stratil v mase žírnej „slobodnej“ masy bezdomovcov. Ľudí takmer bez mena, zaiste nie bez minulosti, ale celkom istotne bez budúcnosti!

Lebo to je súčasť „kultúry“ tzv. slobodného sveta.   

„Čapajevovia“, teda hrdinovia európskeho komisariátu by sa mali správať ako zástupcovia ľudu, nie iba premís súdružky z Nemecka, ktorá si oprávnene môže namýšľať nejakú tú ideu, ktorá už jej krajinu priviedla k mnohým  najneľudskejším riešeniam. Nemci zväčša nepriniesli do Európy nekruté riešenia. Ja chápem ich zápas o priestor, ale v tom priestore, ktorého akosi nikdy nemajú dosť, mali by sa správať korektnejšie voči pravidlám, ktoré si vynucujú voči všetkým, ale sami sa nimi riadia len vtedy, keď to vyhovuje im. Tak môžu do nekonečna vymýšľať surogáty nepodarených a bezduchých manuálov, akým je Lisa(bonská) zmluva, ale aj ďalšie traktáty, zostanú len zdrapmi papiera. Bez rešpektovania aspoň ako-tak vyjadrenej vôle ľudu (výsledky euro-volieb ) nebude ani ľud rešpektovať výsledky lobistov. Temné dohody sa raz môžu zvrátiť a ožiaria faktický stav zostupu, ktorý by sme pomocne mohli nazvať:   NOMÁDIZÁCIA KULTÚR.

Toto nomádstvo sa zatiaľ prejavuje v kultúre (či presnejšie v nekultúrnosti) podnikateľskej sféry. Takmer tradičným a tvrdým postupom na východ. To, čo sa tu istý čas zdrží, isto tu dlho nevydrží. Ľahko demontovateľné fabriky, rýchlejšie alebo pomalšie odtečú ako voda na východ za ešte lacnejšou pracovnou silou. Nezadržia ich ani dotácie a darované pozemky, ani nezdanené dividendy. Márne budú intervencie a prosby našich politikov, zbytočné uťahovanie opaskov, lebo východnejšie od nás, naučili oligarchovia svojich ľudí otročiť bez obroku oveľa dôslednejšie. Priam krvavo! Z tohto pohľadu, ale aj z pomerne neveľkej vzdialenosti „východu“ môže sa v blízkej budúcnosti v našom i nám blízkom priestore všetkým dlhodobo strihaným ovečkám prihodiť aj prehĺbenie poznania, že každé bezprávie treba vykúpiť krvou. Už sa v politickom jazyku objavuje  ( a nie neoprávnene!) pojem „majdanizácia“. Tento pojem sa ocitá v ústach politikov celkom iste ako produkt nepredstieranej úzkosti a odhaľuje čosi podstatne kľúčové. Natoľko kľúčové až to môže začať zvierať hrdlo nielen niektorým európskym politikom, ale aj samotnej únie, ktorá sa na podpore Majdanu podieľala. Iba skutočne naivná duša môže uveriť, že EU chce naozaj podporiť slobodu, demokraciu a podobné vznešené, ale fakticky nejestvujúce humánne cnosti. Skutočnosť je však iba o moci, sile a slabosti ekonomiky a surogátoch kultúry. Veď práve na jej žitom stupni, v tom, ako minimálne oslovuje naše životy  a ako nás ovplyvňuje vidíme, že je to tak málo akoby ani nebola. Autochtónne málo početné národy prestávajú vnímať celky vlastného bytia, nezvládajú udržať krok so stále viac rozbíjajúcim sa priestorom kultúry, ktorý ich nesceľuje, ale naopak, prináša do ich bytia čoraz viac neistoty. Celé stáročia sme trvali vďaka náležitosti k celku. S primeranou mierou regulovali sme si koryto, pre nás užitočných a prirodzených kultúrnych hodnôt. A teraz sa naša kultúra začala nomádizovať.  Tak ako nomád musí so svojimi ovečkami za novou pašou, tak začína Slovák putovať za svojou obživou. Tak opúšťa všetkých a všetko. Tak sa odcudzuje, tak mu je zrazu Slovensko nielen malé, ale aj cudzie, lebo pomaly nielenže on akoby nepatril domov, ale ani domov nepatrí jemu. A aby sme neboli takí zaskočení, nie je to v Európe len Slovák. Jeho problém totiž nie je v tom, že by sa cítil opustený v „cudzom“ svete, ale v tom, že začína byť voči nemu cudzí ten slovenský svet! Ten svet, ktorý s dôverou vložil do rúk politikov, aby ho zušľachťovali. Zlyhali a zlyhávajú. Čoraz viac ho tlačia do života nomáda z púšte. Kde ani nie je s inými, ale celkom sám. Zem, na ktorej stojíme je veľmi naklonená. Držte si klobúky, ideme z kopca!

         

A tváre politikov sa mu zjavujú len počas volebnej kampane. Môže ich nájsť na každom kilometri našich úbohých rozkúskovaných autostrád a povytĺkaných okresných ciest, kde sa po voľbách už limuzíny mužov a žien z bilbordov nikdy nedostanú. Veď načo? Je to síce ešte stále náš štát, ale už ani zďaleka nie naša krajina a ak vlasť, potom si musíme ustavične pripomínať, že v nej už takmer nič podstatné nevlastníme. A keď aj niečo vlastníme, nemáme potrebné nástroje, aby sme svoje vlastníctvo mohli reálne uplatňovať. Je priveľa vecí, ktoré si človek nášho štátu musí trhať priamo zo srdca.

Zišli by sa rytieri zo Sitna. Hoci... oni sú medzi nami. Iba slepí politici, čo nás vedú po neschodných cestách ich ešte stále nevidia. Sú to všetci ponížení a urazení v našej zvlčilej krajinke pod Tatrami, kde tak úzkostlivo ochraňujeme premnožené medvede, ale načisto zabúdame chrániť človeka. Dravosť ako taká, priamo ako kategória, je dnes „In“! Ale čo je už tiež takmer „In“, je ľadovo krutý štrnásťročný Raskoľnikov, ktorý v malej a zaiste usporiadanej slovenskej dedinke, za bieleho dňa vyláka z domu starčeka a na jeho vlastnom dvore ho zabije, na červeno vypálenou tehlou, niekoľkými ranami do hlavy.

Starček sa v ten deň iba neobozretne pochválil penziu. To je skutočnosť. Žiaľ, vôbec nie ojedinelá! Škoda, že sa chlapcovi nikdy nedostala do rúk Dostojevského knižka Zločin a trest. Vyrástol v spoločnosti, pre ktorú nemá literatúra, umenie a kultúra nijaký vážnejší zmysel. Prakticky ani teoreticky nejestvujúca kultúrna politika štátu, vykolíkovala hlavnú trajektóriu morálnej a mentálnej pustoty, prostredníctvom voľného prieduchu nespočetných televíznych ohlupovaní a denno-denných krutostí. Tie sa opakujú tak často, až sa napokon stávajú prirodzenou súčasťou nášho každodenného (chvalabohu, aspoň pominuteľného) bytia. V skutočnosti však nemám na mysli bytie, ale zabíjanie. Raz darmo: ideme z kopca!

 

Všetky obrazovkami médií sprítomňované obludy, nosíme nielen ustavične so sebou, ale priamo v sebe. Najhlbšie zostávajú ukotvené v dušiach adolescentov. Často ako vzory. Skrývajú sa v ich podvedomí, lebo tam nachádzajú priestor, s pomerne malou schopnosťou selekcie hodnotového spektra. Najstrašnejšie je, že o tejto skutočnosti vieme. Vedia o nej aj kreatívni riaditelia elektronických médií. Asi veľmi ťažko by mohli tvrdiť, že mnohé zo svojich kľúčových programov, zaraďujú do vysielania iba tak, mimochodom. Deprimujúci je tu ten najpodstatnejší fakt: ani adolescentnému Raskoľnikovovi, ani „tvorcom“ elektronických médií, nešlo o nič menej, len  o peniaze. Niet sa čomu čudovať. Žijeme v prepolitizovanej spoločnosti, v ktorej je práve peniaz najaktuálnejším „hrdinom našich čias“. Táto zdanlivo mŕtva vec, začala po úspešnom, ale inak dosť leprovom pochode kapitalizmu, ohýbať ľudské duše. Ale aj ľudské chrbty. Ako zruční ohýbači železa na ulici Vuka Karadžiča, z rovnomennej básne Miroslava Válka. No kto by dnes básnil o práci rúk? Už v základnom odkaze plyšových tribúnov bol jasný odkaz: k lopate!

 Bolo to najcynickejšie heslo v doterajšej revolučnej histórii európskeho človeka. Papagájovali ho najmä tí, čo si dávali a ustavične dávajú kradnúť tváre. Dnes zaiste aj iné časti tela...      

 A rytieri spod Sitna nám, ale predovšetkým našim pevným alebo nepevným politikom, dýchajú na krk. V istom zmysle takýto pohyb vyvoláva každá preliata krv, každý tvrdý a nespravodlivý zákon, každá krivda a akýkoľvek útlak, rovnako osobný ako aj systémovo asociálny. Najhoršie je, že všetko vyzerá tak akoby naša politika ani nemala ciele. Dobre si nažíva v tieni  bruselských hlúpostí, odvoláva sa na ne, keď sa jej to hodí, produkuje čudesné tanečné krôčiky, ale zabúda, že pod tým všetkým vzdychá a živorí slovenský občan len a len ako singulárna koža otrocká. Z tohto pohľadu je slovenská politická reprezentácia síce sýta, ale takmer všetko, na čo má vplyv, alebo by vplyv mala mať, beznádejne (ale aj bez nádeje!) živorí. A pre značnú časť občanov nášho štátu je skutočne okrem holého prežitia nedostupné takmer všetko. Naozaj všetko, len myšlienka na krvavý Majdan sa nemusí tak ľahko stratiť a môže sa v zomierajúcej kultúre prebudiť k životu. Na to by politici, pre ktorých je kultúra až na poslednom mieste mali intenzívne myslieť... Môže však byť aj neskoro.