Dobré informácie, presné slová a chladnokrvnosť – Dušan D. Kerný

Slovensko obchádza strašidlo ukrajinskej krízy. Severoatlantická aliancia, ktorej sme aktívnym členom,  po prvý raz siaha  k sérii vojenských opatrení bez toho, aby ktorýkoľvek jej člen bol ohrozovaný alebo vystavený hrozbám či nátlaku. Hranice členských štátov NATO nie sú vystavené nijakej bezprostrednej hrozbe.

 

Na druhej strane Európska únia je vlastne po prvý raz priamo zavlečená do dlhotrvalého konfliktu, krvavej vojny. Po prvý raz je v situácii, keď je priamo jednou z dotknutých strán konfliktu, ktorý v rozsiahlej miere sama spôsobila, urýchlila a stratila pritom tvár a kredit ako zahraničnopolitická „veľmoc“. Nemá koncepciu ako postupovať ďalej a jej správanie vyvoláva veľké otázniky o tom, či jej konanie nebolo práve tak taktickým ako aj strategickým omylom alebo zlyhaním. Otázka je o to pálčivejšia, že obe zoskupenia –NATO a EÚ - predstavujú najsilnejšie formácie dnešného sveta.

Pokiaľ ide o EÚ je výrazná jej mäkká sila – príťažlivosť. Prejavuje sa nielen v tom, že viaceré štáty sa trvalo usilujú stať jej členom, ale aj masové prisťahovalectvo, ktoré postupne mení na mnohých miestach etnické zloženie európskych štátov. S tým sa nevie EÚ vyrovnať, nevie to zvládať.

 

Bruselský slon

Zároveň EÚ, po desaťročí odchádzajúceho  ultraliberálneho predsedu / nový  predseda a komisia oficiálne preberie žezlo 1. decembra/ okrem zlyhania v riešení asociačnej zmluvy s Ukrajinou  vyjavila zbyrokratizovaný chod „bruselského slona“, aparátu aj v rokovaniach o spoločnom ekonomickom priestore EÚ – USA. Ten vyvoláva pre svoju netransparentnosť trvalú a narastajúcu kritiku pre jednostrannú výhodnosť len veľkých koncernov a USA, o. i. pre prípravu zásad umožňujúcim koncernom, osobitne americkým, žalovať európske štáty v doteraz nevídanom rozsahu ako zdroj ešte väčších ziskov.

To všetko sa odohráva v kritickej situácii, keď sa EU nevie vyrovnať s vysokou mierou nezamestnanosti, nie je spôsobilá vytvárať  podmienky pre nové pracovné miesta a to v celoeurópskom rozmere. V zlej situácii je celá únia, takmer všetky štáty okrem Nemecka. To má po prvý raz od roku 1969  nedeficitný rozpočet, je teda ekonomickým víťazom celej doterajšej krízy. Mnoho vlád a najmä ľudí je v ťažkej situácii bez toho, že by ju spôsobili, milióny ľudí sa nachádzajú v problémoch, ktoré nevyvolali svojim správaním. Pre štáty zóny  meny euro, teda aj pre Slovensko je osobitne bolestivý prepad hodnoty jej meny voči doláru, ktorý bude pokračovať do konca roka a to najmä s prispením neistého vývoja na Ukrajine.

 

Nová hranica Európy?

To všetko vytvorilo pre Slovensko úplne nové podmienky pre politiku, ekonomiku ale aj verejnú diskusiu a samozrejme médiá. Rokovania EÚ s Ukrajinou o asociačnej zmluve s vylúčením nejakej formy paralelných kontaktov s Ruskou federáciou bolo jasným vyvrcholením už roky trvajúceho trendu odsúvania  Moskvy na okraj európskych dianí. Zároveň postavilo kľúčovú otázku či európske ubezpečovania, že EÚ /a NATO/ nechce vytvárať nové deliace čiary v Európe, nové hranice v Európe a želá si vidieť Rusko stabilné  sú pravdivé, alebo sú len milosrdnou diplomatickou lžou. Nič lepšie ako zmienka predsedu ukrajinskej vlády vytvorenej za aktívnej účasti americkej diplomacie bez účasti EÚ, postaviť medzi Ukrajinou a Ruskom po celej vyše dvetisíckilometrovej hranice múr medzi oboma štátmi nehovorí jasnejšie o tom, čo chceme. Dôsledkom nášho úsilia je de facto a de jure nielen vytvoriť s Ukrajinou ako asociovaným členom EÚ a štátom s osobitným programom NATO novú deliacu čiaru,  novú hranicu, ale aj vyčleniť Rusko s Európy. Je to realistický cieľ? Zhoduje sa so záujmami a skutočnými európskymi  potrebami?

 

Sankcie nás poškodzujú

Sankcie ukázali ako hlboko je previazaná ruská ekonomika a kapitálové trhy so svetom, osobitne s Európskou úniou. Vyše desaťročia je celý rozmach Ruska založený nie na technologickom či inom rozvoji, ale na príjmoch z predaja surovín. Dá sa to povedať aj tak, že Rusko je surovinovým príveskom Európskej únie, ktorá pravda v dohľadnej dobe nevie zasa nahradiť dodávky z Ruska. Ukrajinská kríza ukázala lživosť dlhoročného tvrdenia o závislosti dobrej vôle Gazpromu, Kremľa  či Putin vypne Európe plyn alebo nevypne. Ukázalo sa, že problémom nie je ruský dodávateľ, ale je to ukrajinský tranzit a dlhoročné, priam veľmocenské či skôr veľkopanské, bohorovné  správanie sa jeho ukrajinských správcov a nie ruské dodávky.

 

Potrebujeme stabilnú Ukrajinu a stabilné Rusko

Principiálna otázka v dnešnej situácii znie – potrebujeme Rusko nestabilné, oslabené, neschopné pokrývať svoje legitímne potreby a to aj v oblasti obrany? Potrebujeme ho pripraviť o príjmy z plynu a ropy na ktorých je bytostne závislé?  Odpoveď nám dá pohľad na rozloženie síl – na Ukrajine čelíme dlhodobému problému a ťaživej ekonomickej situácii štátu, ktorý aj predtým za roky nezávislosti strácal milióny aktívneho obyvateľstva odchádzajúceho natrvalo nielen za prácou, ale za elementárnymi životnými možnosťami do cudziny, najmä do Ruska a masu pendlerov, ktorí tam dochádzali za prácou a zárobkom. Len v priebehu tejto krízy má Rusko do činenia s miliónom utečencov z juhovýchodnej Ukrajiny. Máme do činenia so štátom, ktorého hrubý ročný národný produkt pred krízou je na úrovni Česka a Slovenska, ktoré majú dovedna 15 miliónov kým Ukrajina má neporovnateľne lepšie podmienky a 46 miliónov obyvateľov.

Previazaním EÚ a NATO s Ukrajinou  tak ako to dnes formujeme, vytvárame trvalú hranicu konfliktu s Ruskou federáciou. Nevieme odhadnúť ani vývoj a ani dopady na únijnú politiku a ani konkrétne pomery na Slovensku. S takto vytvorenou novou hranicou nepretržitého napätia, konfliktu a potreby riešenia – v čom sa na Brusel podľa doterajších skúseností nemožno spoľahnúť –vyvstáva aj otázka prečo EÚ a NATO potrebuje Rusko tlačiť na stranu Čínskej ľudovej republiky? Rusko ako slabšieho partnera, ktorý – ako vidno – nemá dosť síl na samostatnú zahraničnú politiku – je pre nás výhodnejšie mať medzi Čínou a Európou. NATO nemôže preto prevziať záruky za Ukrajinu na vyššej než doterajšej úrovni a ani ich na summite neprijalo.

 

Po desaťročí rozkladu

Naša politika a myslenie sa formuje v situácii keď sme po desaťročí nielen prehraných vojen, ale po desaťročí, keď sme inváziami rozložili ak nie zničili Irak ako štát, o Lýbii ani nehovoriac. Po porážke sa sťahujeme takmer po poldruha desaťročí z Afganistanu a uvoľňujeme tak miesto skorumpovaným miestnym politikom a Talibanu, ktorý sme tam prišli poraziť a zničiť.

 V Sýrii, kde USA ešte vlani chceli bombardovať vládne vojská prezidenta Asada, dnes bombardujú jeho protivníkov. Je azda sýrsky prezident Assad náš spojenec? Nie, ale proti nemu stojí doteraz najväčšia a najmohutnejšia, doteraz nikdy nevídaná sila nového hnutia za islamský štát v takom rozsahu ako to nebolo nikdy predtým.

Tento dôsledok americkej a spojeneckej politiky sa nedá nijako oddeliť od príčiny – spojeneckých / aj Slovenskom podporovaných/ invázií na Blízky východ, do Iraku, Lýbie, Sýrie. Východiskom nie je bezhlavá mediálna kritiky politiky USA alebo jej rezíduá v politike – sme totiž v novej situácii. Našim cieľom musí alebo by malo  byť dosiahnutie stability a nie chiméry boja za demokraciu v Bagdade, či ženské práva v Afganistane. Slovom motiváciou nášho úsilia by malo byť dosahovať stabilitu, nie nastoľovať demokraciu v Kyjeve či v Moskve – v oboch tak rozdielnych prípadoch vidíme, že to nejde. Ak je to  však tak, tak je otázne prečo potrebujeme Ruskú federáciu ako protivníka a nie partnera.

 

Rusko a Afganistan

Pri takto postavenej otázke je však jasné, že našim záujmom by malo byť stabilné Rusko vrátane jeho ozbrojených síl – po našom spojeneckom stiahnutí sa s Afganistanu je veľkou nezodpovedanou otázkou ako sa bude šíriť militantný islamizmus do bývalých sovietskych republík v strednej Ázii. Už dnes udržuje Ruská federácia vojenskú prítomnosť v prakticky v moslimskom  Tadžikistane priamo na hraniciah s Afganistanom. Tadžikistan je mostom pre pašerákov heroínu a ópia z Afganistanu. Afganistan sa stal počas našej, teda americkej a spojeneckej vojenskej operácie najväčším producentom heroínu a ópia na svete, takmer monopolne ovláda trh! Zrušením spolupráce s Ruskou federáciou v oblasti boja proti terorizmu v rámci terajších sankcií konáme proti európskym najvlastnejším záujmom. Stabilita Ruska voči celému juhu moslimských štátov je v európskom záujme, osobitne v záujme toho, čo pokladáme za kresťanskú Európu. Sankcie voči príslušníkom ruskej elity a pohybu kapitálu ignorujú fakt, že práve najmä v EÚ dnes chodí do škôl a na univerzity alebo je inak prítomná značná časť ruskojazyčného obyvateľstva, osobitne bohatej vestvy a novej ruskej strednej triedy. Doslova iné Rusko, schopné pokračovať v tom najlepšom, čo sa v ich domovine zrodilo po rozpade ZSSR. A sankcie im podrážajú nohy.

Tak ako chceme a potrebujeme stabilnú Ukrajinu, kde však je stabilita hudbou budúcnosti, potrebujeme aj stabilné Rusko. Vytváranie nových deliacich čiar, vylučovanie Ruska na okraj, perifériu Európy nie je východiskom v situácii, keď Rusko – ako vidíme – je neodmysliteľné od riešenia mnohých problémov, predovšetkým Ukrajinu nevynímajúc. To všetko sa na dnešnom Slovensku musí diať s dobrými informáciami, presnými slovami a chladnokrvne. Nemôžeme ani byť a ani vyzerať ako mentálne zakotvení inde ako na spojeneckej pôde. Pevná spojenecká zakotvenosť, to je dôležité pre suverenitu vlastných rozhodnutí.

 

Ukrajinská kríza vyvoláva záujem o všetko

Ukrajinská kríza a kríza na Ukrajine katapultovala záujem o zahraničné dianie do popredia záujmu širokej verejnosti. V prípade Slovenska – na rozdiel od susedných štátov Vyšehradskej štvorky a Rakúska – sme však nikdy nemali presné pôvodné informácie priamo z miesta. A to napriek tomu, že Slovenska a jeho obyvateľov sa celý vývoj od prvopočiatku krízy bytostne dotýka. Kríza je veľkou a mnohostrannou príležitosťou začať uvažovať nielen o zahraničnej, ale aj domácej politike v nových súvislostiach a v novom, strategickom rozmere. Potrebná je verejná diskusia. Formovanie názorov nemožno prenechať verejnoprávnym médiám, ktoré nás nedokázali zodpovedne a presne za trištvrte roka ukrajinskej krízy  presne informovať a ani politikom. Vládni politici sú pod nepretržitým tlakom riešenia dopadov krízy a udržania rozpočtu a vysvetľovania medzinárodnej situácie, opoziční v podstate využívajú situáciu na mediálne profilovanie bez reálnych východísk.

Kríza umožnila zdynamizovať NATO, Slovensko to aktívne podporilo. Je to však vojenské zdynamizovanie, chýba tomu politický rozmer zrozumiteľný pre verejnosť. Európska únia zatiaľ krízu na poučenie z vlastných zlyhaní nielenže nevyvodila, niet ani náznak. Zostať pri kritike neschopnej komisárky Ashtonovej je dnes už zbabelo málo. Je nevyhnutné dostať potrebu strategického uvažovania a diskusie o strategických cieľoch NATO, EÚ – a tým Slovenska - do širokej verejnosti a vytvárať aj tlak na politiku a médiá. Značná časť verejnosti sa totiž nezhoduje ba je proti postupu tak EÚ ako aj NATO či USA, značná časť nerozumie alebo sa nestotožňuje s politikou sankcií voči Rusku.